Súbor dialektov rómčiny v pravom slova zmysle, ktorými komunikuje prevažná väčšina
Rómov vo svete a ktoré sú si navzájom v zásade zrozumiteľné.
2. Silno germanizované sinto – manušské dialekty, ktoré sú iným rómskym skupinám málo
zrozumiteľné
3. Rómske etnolekty iných jazykov (napr. angličtiny, španielčiny, rumunčiny), ktoré – aj keď
obsahujú lexikálne prvky rómčiny – sú iným skupinám Rómov úplne nezrozumiteľné

Táto dialektologická analýza bola prednesená na medzinárodných sympóziách organizovaných IRU v roku 1986 v Sarajeve a v Paríži a vyústila k rozhodnutiu otvoriť už zmienenú štandardizáciu rómčiny.
Diskusia na túto tému pokračovala a vyvrcholila na zasadaní Jazykovednej komisie IRU na IV. Medzinárodnom kongrese IRU vo Varšave v apríli 1990. Komisia predložila delegátom dva dokumenty. Prvý niesol názov I Rromani alfabeta – Abeceda spoločného rómskeho jazyka a v 21 bodoch načrtol pravopisné pravidlá pre zápis všetkých dialektov rómčiny. Podpísali sa pod ňou 17 rómskych osobností z radov lingvistov (napr. R. Djurič, I. Hancock, L. Čerenkov, M. Courthiade, A. Daróczi, A. Joshi atď.).
8. apríla 1990 bol dokument na plenárnom zasadnutí prijatý a odporúčaný – na desaťročné skúšobné obdobie – ako spoločná písomná norma pre zápis všetkých rómskych dialektov. Nevzťahuje sa na 2. a 3. vrstvu Courthiadovho delenia rómskych dialektov a jazykov, t.j. dialekty v Nemecku, Francúzsku a severnom Taliansku a na etnolekty, ktorými hovoria Rómovia v Španielsku, Anglicku, niektorí Rómovia v Škandinávii, Rumunsku a Arménii.
Cieľom spoločného pravopisu je zjednotenie rôznych písomných foriem, ktoré by však umožňovalo čítanie podľa fonetických zásad vlastného dialektu. Všeobecnou zásadou tohto spoločného pravopisu je: Píš ako píšu všetci, hovor ako sám hovoríš.
V Českej republike a na Slovensku sa však medzinárodný pravopis používa zatiaľ veľmi ojedinele. Je však otázne, či sa bude častejšie uplatňovať vo vzdialenej budúcnosti, nakoľko sa ani spomínaný „československý pravopis“ z roku 1971 náležite nedodržiava (napr. v rómskych periodikách, umeleckej či pedagogickej literatúre).


Odlišnosti rómčiny v porovnaní so slovenčinou


1. Rómčina má na rozdiel od slovenčiny aspirované hlásky čh, ph, kh, th, ktoré sa
artikulujú s prídychom. Ich uplatňovanie je veľmi dôležité, pretože nedodržiavaním sa
mení význam slov, napr. koro – khoro (slepý – krčah), te čorel – te čhorel (kradnúť – liať),
tav! – thav (var! – niť) atď.
2. V rómčine sa uvádzajú pred podstatnými menami členy (o, e, o , napr.