V súčasnosti sa na Slovensku čoraz častejšie dostáva do popredia potreba kodifikácie rómskeho jazyka. Najsamprv však musíme tento udomácnený pojem trochu poopraviť. V zásade sa jazyk nedá kodifikovať ale štandardizovať. Kodifikovať možno len pravopis a to len do tej doby, dokým si vývoj nevynúti ďalšie zmeny.
V masovokomunikačných prostriedkoch neustále rezonujú tvrdenia o „kodifikácii rómčiny“ z roku 1971. Ide však o nepresnú interpretáciu faktu, keďže v tom čase Zväz Cigánov – Rómov prijal len isté normy rómskeho pravopisu - doteraz používané v Čechách a na Slovensku.
V súvislosti s rómskym jazykom sa objavuje celá séria otázok: Sú dialekty rómčiny, ktorými sa dnes vo svete komunikuje skutočne iba dialektami jedného jazyka alebo ide o rodinu príbuzných jazykov? Ktorý z týchto jazykov alebo dialektov rómčiny je všeobecne najzrozumiteľnejší? Ktorý z nich možno považovať za reprezentatívny? Ktorý z nich zvoliť ako jednací na dôležitých medzinárodných konferenciách? Do ktorého jazyka je potrebné prekladať dôležité medzinárodné dokumenty?
Veľké úsilie zmapovať rómske dialekty a vytvoriť vhodnú abecedu rómčiny, vynaložil rómsky filológ, lingvista a etnosociológ Vania de Gila-Kochanowski, ktorý sa otázkou spoločného rómskeho jazyka zaoberal už od roku 1949.
Konkrétnejšiu podobu však táto myšlienka získala až na I. medzinárodnom kongrese v Londýne v roku 1971. Na ňom sa delegáti zhodli na zásade, že žiadny dialekt rómčiny nie je lepší než iný a že je treba vytvoriť taký spoločný jazyk, ktorý by slúžil ku komunikácii na medzinárodnej úrovni a bol jazykom medzinárodných dokumentov a publikácií.
Potom sa iniciatívy ujali rómski i nerómski lingvisti. Už spomínaný Vania de Gila-Kochanowski, ktorý riadil Lingvistickú komisiu na 2. Svetovom rómskom kongrese v Ženeve v roku 1971, prišiel s návrhom nahradzovať v jednotlivých dialektoch rómčiny „bežné slová z kontaktných jazykoch slovami zo sanskrtu, ktoré sú obsiahnuté v slovnej zásobe hindčiny“ a slová patriace do „modernej slovnej zásoby a odbornej terminológie slovami medzinárodnými, t.j. slovami príbuzným románskym jazykom a angličtine.“
Aj keď bol tento návrh na kongrese jednohlasne podporený, v nasledujúcich rokoch sa do praxe nedostal.
V ďalšej etape prebral iniciatívu francúzsky lingvista Marcel Courthiade, ktorý na základe svojich dialektologických výskumov realizovaných v teréne (predovšetkým na Balkáne) rozdelil dialekty či jazyky Rómov do 3 vrstiev:
1.

Súbor dialektov rómčiny v pravom slova zmysle, ktorými komunikuje prevažná väčšina
Rómov vo svete a ktoré sú si navzájom v zásade zrozumiteľné.
2. Silno germanizované sinto – manušské dialekty, ktoré sú iným rómskym skupinám málo
zrozumiteľné
3. Rómske etnolekty iných jazykov (napr. angličtiny, španielčiny, rumunčiny), ktoré – aj keď
obsahujú lexikálne prvky rómčiny – sú iným skupinám Rómov úplne nezrozumiteľné

Táto dialektologická analýza bola prednesená na medzinárodných sympóziách organizovaných IRU v roku 1986 v Sarajeve a v Paríži a vyústila k rozhodnutiu otvoriť už zmienenú štandardizáciu rómčiny.
Diskusia na túto tému pokračovala a vyvrcholila na zasadaní Jazykovednej komisie IRU na IV. Medzinárodnom kongrese IRU vo Varšave v apríli 1990. Komisia predložila delegátom dva dokumenty. Prvý niesol názov I Rromani alfabeta – Abeceda spoločného rómskeho jazyka a v 21 bodoch načrtol pravopisné pravidlá pre zápis všetkých dialektov rómčiny. Podpísali sa pod ňou 17 rómskych osobností z radov lingvistov (napr. R. Djurič, I. Hancock, L. Čerenkov, M. Courthiade, A. Daróczi, A. Joshi atď.).
8. apríla 1990 bol dokument na plenárnom zasadnutí prijatý a odporúčaný – na desaťročné skúšobné obdobie – ako spoločná písomná norma pre zápis všetkých rómskych dialektov. Nevzťahuje sa na 2. a 3. vrstvu Courthiadovho delenia rómskych dialektov a jazykov, t.j. dialekty v Nemecku, Francúzsku a severnom Taliansku a na etnolekty, ktorými hovoria Rómovia v Španielsku, Anglicku, niektorí Rómovia v Škandinávii, Rumunsku a Arménii.
Cieľom spoločného pravopisu je zjednotenie rôznych písomných foriem, ktoré by však umožňovalo čítanie podľa fonetických zásad vlastného dialektu. Všeobecnou zásadou tohto spoločného pravopisu je: Píš ako píšu všetci, hovor ako sám hovoríš.
V Českej republike a na Slovensku sa však medzinárodný pravopis používa zatiaľ veľmi ojedinele. Je však otázne, či sa bude častejšie uplatňovať vo vzdialenej budúcnosti, nakoľko sa ani spomínaný „československý pravopis“ z roku 1971 náležite nedodržiava (napr. v rómskych periodikách, umeleckej či pedagogickej literatúre).

Odlišnosti rómčiny v porovnaní so slovenčinou

1. Rómčina má na rozdiel od slovenčiny aspirované hlásky čh, ph, kh, th, ktoré sa
artikulujú s prídychom. Ich uplatňovanie je veľmi dôležité, pretože nedodržiavaním sa
mení význam slov, napr. koro – khoro (slepý – krčah), te čorel – te čhorel (kradnúť – liať),
tav! – thav (var! – niť) atď.
2. V rómčine sa uvádzajú pred podstatnými menami členy (o, e, o , napr.

o čhavo – chlapec, e
čhaj – dievča, o murša – chlapci)
3. Rómčina má 8 pádov. Ten ôsmy je ablatív. Podobá sa na slovenský genitív. Rómsky
genitív má zasa charakter privlastňovania.
4. V rómčine sa oveľa častejšie používa vokatív
5. Podľa pravopisných noriem z roku 1971 sa v rómčine nepíše ypsylon, ale iota.
6. V rómčine sa píše mäkčeň aj v slabikách di, ti, ni, li, de, te, ne, le. Mäkčeň treba stále
uvádzať, pretože nedodržaním mäkčenia sa mení význam slov. (napr. dilos – ďives/obed –
deň, linaj – diľino/leto – hlúpy atď.)
7. V rómčine sa nepoužívajú dĺžne. Dĺženie je regionálne podmienené. Napr. slovo pora
(perie) sa v šarišskom regióne vysloví krátko (pora), no na Zemplíne sa artikuluje dlho
(póra, póura). Dĺžeň však nikdy nepíšeme!
8. V rómčine sa úplne ináč tvoria modálne slovesá mať, môcť/nemôcť, treba, musieť
9. Gramatika rómskeho jazyka častokrát skracuje slová, napr. miro – mro/môj, tiro – tro/tvoj
atď.

Preberanie neologizmov do rómčiny

Súčasný trend v každom jazyku akceptuje zavádzanie nových slov do vlastnej lexiky. Ide o úplne normálny proces, keďže môžeme chápať jazyk ako živý organizmus, ktorý sa vyvíja a neustále sa zbavuje starých archaizmov a obohacuje o nové moderné slová. Nijako sa pritom nedehonestuje slovník už existujúcej slovnej zásoby pôvodných slov. Tak ako v slovenčine pribúdajú slová ako napr. manažér, marketing, holding, kompjuter, šéf, víkend, tak sa aj v rómskom jazyku musia objavovať slová z kontaktného jazyka, teda zo slovenčiny alebo maďarčiny. Ani v tomto prípade však takto prebraté slová, častokrát doplňované rómskymi sufixami alebo prefixami alebo menené inak, sa nestávajú nejakým cudzím a rušivým elementom, ktorý by narúšal celistvosť rómskej lexiky. Hoci z úst oponentov tohto javu zaznievajú rôzne výčitky na adresu prebratých slovenských slov, ktoré robia z rómčiny akúsi slovensko-rómsku hatlaninu, nie je dôvod sa obávať, aby sa takýmto spôsobom jazyku ubližovalo.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Možnosti štandardizácie rómskeho jazyka