V súčasnosti sa na Slovensku čoraz častejšie dostáva do popredia potreba kodifikácie rómskeho jazyka. Najsamprv však musíme tento udomácnený pojem trochu poopraviť. V zásade sa jazyk nedá kodifikovať ale štandardizovať. Kodifikovať možno len pravopis a to len do tej doby, dokým si vývoj nevynúti ďalšie zmeny.
V masovokomunikačných prostriedkoch neustále rezonujú tvrdenia o „kodifikácii rómčiny“ z roku 1971. Ide však o nepresnú interpretáciu faktu, keďže v tom čase Zväz Cigánov – Rómov prijal len isté normy rómskeho pravopisu - doteraz používané v Čechách a na Slovensku.
V súvislosti s rómskym jazykom sa objavuje celá séria otázok: Sú dialekty rómčiny, ktorými sa dnes vo svete komunikuje skutočne iba dialektami jedného jazyka alebo ide o rodinu príbuzných jazykov? Ktorý z týchto jazykov alebo dialektov rómčiny je všeobecne najzrozumiteľnejší? Ktorý z nich možno považovať za reprezentatívny? Ktorý z nich zvoliť ako jednací na dôležitých medzinárodných konferenciách? Do ktorého jazyka je potrebné prekladať dôležité medzinárodné dokumenty?
Veľké úsilie zmapovať rómske dialekty a vytvoriť vhodnú abecedu rómčiny, vynaložil rómsky filológ, lingvista a etnosociológ Vania de Gila-Kochanowski, ktorý sa otázkou spoločného rómskeho jazyka zaoberal už od roku 1949.
Konkrétnejšiu podobu však táto myšlienka získala až na I. medzinárodnom kongrese v Londýne v roku 1971. Na ňom sa delegáti zhodli na zásade, že žiadny dialekt rómčiny nie je lepší než iný a že je treba vytvoriť taký spoločný jazyk, ktorý by slúžil ku komunikácii na medzinárodnej úrovni a bol jazykom medzinárodných dokumentov a publikácií.
Potom sa iniciatívy ujali rómski i nerómski lingvisti. Už spomínaný Vania de Gila-Kochanowski, ktorý riadil Lingvistickú komisiu na 2. Svetovom rómskom kongrese v Ženeve v roku 1971, prišiel s návrhom nahradzovať v jednotlivých dialektoch rómčiny „bežné slová z kontaktných jazykoch slovami zo sanskrtu, ktoré sú obsiahnuté v slovnej zásobe hindčiny“ a slová patriace do „modernej slovnej zásoby a odbornej terminológie slovami medzinárodnými, t.j. slovami príbuzným románskym jazykom a angličtine.“
Aj keď bol tento návrh na kongrese jednohlasne podporený, v nasledujúcich rokoch sa do praxe nedostal.
V ďalšej etape prebral iniciatívu francúzsky lingvista Marcel Courthiade, ktorý na základe svojich dialektologických výskumov realizovaných v teréne (predovšetkým na Balkáne) rozdelil dialekty či jazyky Rómov do 3 vrstiev:
1.