Spôsobom oslovenia vyjadrujeme svoj vzťah k oslovovanej osobe. Pravda, nevyjadrujeme ho len vykaním a tykaním, ale aj titulovaním. Ak niekto osloví pána X Jozef, iný pán Haluška a ďalší pán riaditeľ, vyjadrili tým v podstate rôzne vzťahy k oslovovanému. Menom oslovujeme svojich blízkych a často aj vzdialenejších príbuzných, priateľov a prípadne aj kolegov. Oslovovanie menom sa zvyčajne spája s tykaním, lebo obidvoje rovnako vyjadruje veľmi blízky vzťah k oslovenému. Preto sa nám zdá, že spájať vykanie a oslovovanie menom nie je správne. Ak nie sme si s kolegyňou blízky do takej miery, že jej tykáme, ale vykáme, nemali by sme ju oslovovať krstným menom, ale priezviskom. Oslovenie priezviskom musí byť spojené s titulovaním pani alebo slečna. Je výrazom nezdvorilosti alebo aj neúcty k ľuďom, ak povieme: Haluška poďte sem! Rovnako nezdvorilé je aj oslovovanie len titulom, pán, pani, slečna, lebo týmto naznačujeme, že tento človek nestojí za to, aby sme si zapamätali jeho meno. Teda zásadne:
Len osoby nám blízke oslovujeme krstným menom. Ostatných ľudí oslovujeme priezviskom,
Spojeným s titulom pán, pani, slečna a podobne. Prirodzene, výnimku tvorí veľká skupina osôb, ktorých priezviská nepoznáme, a predsa s nimi rozprávame v úradoch, obchodoch atď. Tu ostáva najbežnejším oslovením pani, pane. V obchodoch a iných podnikoch služieb by návštevníci mali všetky ženy oslovovať slovom pani, ak nie je obsluhujúcou veľmi mladé dievčatko. Často sa však stretávame s nesprávnym opakom, keď zákazník tituluje aj staršiu ženu, ktorá nosí obrúčku, má šedivé vlasy, dokonca čaká dieťa, slečnou.
Rovnako je nesprávne, aby sme kaderníčku, servírku atď. oslovovali krstným menom, hoci aj s titulom pani. Nemôžeme predsa hovoriť kaderníčke pani Helena, keď ona nás oslovuje pani Kováčová. Takéto oslovenie, či si to uvedomujeme alebo nie, je určitou degradáciou jej osoby i povolania.

Obsluhujúci by zasa mali zo svojho slovníka vyškrtnúť všetky milosťpaničky, paničky, mladé panie, tetky, ujov a dedkov a zostať jedine zdvorilom oslovení pani a pane. Ak naraz oslovujeme väčší počet ľudí, napríklad rečník na schôdzi, najprv oslovíme ženy. Len pri oslovení priateľa zostaneme pri tomto všeobecnom, nerozlišujúcom slove, lebo priateľky a priatelia by znelo, pochopiteľne dosť komicky.