A tak, hoci slovenská ľudová pospolitosť s vidieckymi vzdelancami, drobným duchovenstvom, zemianstvom i domácim meštianstvom si stále zdokonaľovala svoj ústny prejav v rozličných štýlových útvaroch, normatívne i stupňom kultivovanosti jeho reč zostávala naďalej nezjednotená.
Slovenčina sa v tom čase vnucovala sa do pera pisárov privyknutých na latinčinu alebo češtinu v podobe glos, krátkych viet alebo popretkávala texty svojimi hláskami i tvarmi, slovami i termínmi.

V 16. storočí slovenčina dostala písanú podobu. Teda už nielen torzá hovorenej slovenčiny, záznamy názvov osád, riek, vrchov, nielen glosy a prípisky, ale popri češtine, slovakizovanej češtine a latinčine sa objavila slovenčina v ľudovej i kultivovanej podobe. A len tam, kde chýbal výraz, termín, kde sa žiadala zložitejšia väzba, vypomohlo české a na východe poľské slovo. Táto skutočnosť má o to väčšiu cenu, že sa tak stalo nielen navzdory vystupňovanému feudálnemu útlaku, ale aj navzdory útrapám, ktoré v tom čase najmä južným krajom Slovenska pripravila ničivá turecká expanzia. Najskôr to bol rozmach mestského i vidieckeho školstva, ktorý v duchu stredovekého humanizmu popri latinčine, event. aj češtine mohol k ohniskám životodarnej vzdelanosti pritiahnuť aj domácu hovorenú reč. Lenže stoličné mesto s celoslovenskou kultúrno-spoločenskou reprezentáciou Slovenska naďalej chýbalo, a tak slovenčina v písomnostiach 16. storočia nesie pečať svojej doby – zdobí ju kolorit ľudovej reči, živej reči vidieckych vzdelancov, zemianstva, ale má aj črty mestskej reči.
Toto storočie je aj storočím počiatkov rozvoja literatúry písanej po latinsky domácimi vzdelancami. Túžby po vzdelaní, ohlasy po spoločenskej spravodlivosti, snahy načrieť do tajomstiev dávnej histórie – to je základný tón tejto literatúry. 16. storočie je medzníkom aj vo vývine českého slova u nás. Podľa svedectva slovenského vzdelanca Benedikta z Nedožier v 16. storočí sa na Slovensku na češtinu zabúdalo a uprednostňovala sa latinčina. Ale to sa zaiste vzťahovalo na starú češtinu, ktorá v 16. storočí po dvojstoročnom domovom práve na Slovensku naozaj doznievala. No súčasne práve v 16. storočí vznikali nové obzory na uplatnenie českého slova na Slovensku: zblíženie Čiech a Moravy so severným Uhorskom, t.j. so Slovenskom v protitureckom ťažení a s tým súvisiaca účasť českých vojsk v bojoch proti Turkom na slovenskom území (historická bitka pri Moháči roku 1526), najmä však vzmáhanie sa lutherovskej reformácie, ktorá ponúkala češtine funkciu sakrálneho jazyka. Jedna i druhá skutočnosť ovplyvnili už v 16. storočí písaný prejav na Slovensku. Kým prvá skôr ovplyvnila slovesnosť s tematikou súvisiacou s tureckou expanziou, druhá sa odzrkadlila najmä v náboženskej spisbe. A tak kontakty stredovekej slovenčiny a češtiny sa úplne neprerušili ani v 16. storočí. A ďalej pokračovalo aj slovakizovanie češtiny.. Preniknutie slovenčiny do písomností v 16. storočí nebolo náhodné, ale historickej nevyhnutné. V 17. a 18.