Táto nastáva hlavne na západnom a strednom Slovensku. Západné Slovensko bolo v 16. a 17. storočí relatívne najpokojnejšou oblasťou Slovenska. V súvislosti s tým vznikli tu aj podmienky na vznik a rozvoj útvaru, ktorý nazývame kultúrnou západoslovenčinou. Stredné Slovensko (ide o stolice, ktoré neboli v moci Turkov, nejde teda o Gemer, Novohrad a časť Hontu) malo intenzívnu súdržnosť v časoch protitureckých bojov. Zdá sa, že v tomto období sa upevnil v zásade jednotný typ stredoslovenských nárečí v stolici Turčianskej (so severnou Nitrou), Liptovskej, Zvolenskej, Tekovskej a v západnej časti Hontskej. Táto oblasť sa totiž ako jednotka veľmi aktívne zúčastňovala v bojoch proti Turkom pri obrane banských miest. Stredoslovenský nárečový typ bol základom pre útvar, ktorý nazývame kultúrnou strednou slovenčinou. Z nej vyšiel neskoršie Ľudovít Štúr pri svojej kodifikácii spisovného jazyka. Integrácia západného a stredného Slovenska ako celku je v tomto čase zrejmá a relatívne silná. Integrácia východného Slovenska k slovenskému celku bola v 16. a 17. storočí slabšia. Pôsobilo tu viacej faktorov. Medzi stredným a východným Slovenskom bola spišská nemecká bariéra na severe a Turkami okupované územie na juhu. Okrem toho východoslovenské stolice inklinovali v tom čase mocensky k Sedmohradsku a obchodnými kontaktmi k Poľsku.

ČEŠTINA V 16.–18. STOROČÍ
Udržiava sa názor, že Slováci používali od 15. storočia až po Antona Bernoláka či Ľudovíta Štúra, češtinu ako svoj spisovný jazyk. V skutočnosti je pravda, že Slováci v tomto čase češtinu ako spisovný jazyk jednak používali, jednak im bola vzorom a zásobárňou vyjadrovania.

Čeština bola od 16. storočia charakteristická najmä pre náboženské prejavy slovenských evanjelikov. U slovenských katolíkov bola situácia odlišná.
Čeština u slovenských evanjelikov v 16.–18. storočí. V 15. storočí sa začala čeština používať ako spisovný jazyk slovenskej národnosti. Jej používanie bolo v tom čase veľmi obmedzené. V 16. storočí sa však jej používanie rozširuje aj funkčne, aj kvantitatívne. Najväčšiu zásluhu o to má lutherská reformácia. V tej platila zásada, že ako kultový jazyk sa používa domáci jazyk. O fungovaní češtiny ako spisovného jazyka slovenskej národnosti najlepšie svedčí okolnosť, že hneď od samého začiatku sa prijala ako reprezentant domáceho spisovného jazyka pre kultové potreby slovenských evanjelikov.
Lutherská reformácia preniká na Slovensko sústavne asi v tridsiatych rokoch 16. storočia.