Proti slovakizačným tendenciám prvej skupiny táto skupina udržuje kontinuitu spisovného jazyka v Čechách a na Slovensku. Najviac asi zásluhou tejto skupiny sa čeština v tomto období neslovakizuje oficiálne tak prenikavo ako neskoršie. Najmä tlačené veci vychádzajú v pomerne dobrej češtine, ponajviac iba s nedôslednosťami v pravopise a v kvantite. Aj piesne a obradové modlitby, pretože vznikali pod vplyvom českých vzorov - mnohé z nich boli z češtiny prosto prevzaté, zachovávajú pomerne dobre českú spisovnú normu oných čias. Tranovský v Cithare Sanctorum presne zachováva českú normu okrem nedostatku jotácie (tobe, prawe).
Pravdaže, v pastoračných textoch sa aj u slovenských evanjelikov ešte v 16. storočí začína používať silne slovakizovaná čeština. Možno tu hovoriť už o kultúrnej slovenčine. Jej podoba nebola ustálená, ani stupeň jej odklonu od češtiny nebol všade a vždy rovnaký. V 17. storočí sa čeština pozoruhodne slovenčila aj u slovenských evanjelikov, a to priamo v textoch liturgického charakteru. Zreteľne sa teda črtajú dve protichodné tendencie: jedna, podľa ktorej sa čeština v evanjelickej spisbe na Slovensku zreteľne slovenčí, druhá, podľa ktorej sa zachováva nenarušená kontinuita a totožnosť spisovného jazyka v Čechách a na Slovensku. Prvý smer pochádza, ako je pochopiteľné, od Slovákov, ktorí z praktických príčin (aby pre blízkosť kultúrneho jazyka s domácim ľudovým jazykom prenikali reformačné zásady ľahšie a hlbšie medzi široké masy) a potom azda aj v súvislosti so slovenčením v administratívno-právnej oblasti slovenčili pozoruhodne českú osnovu.
Slovenčenie sa prejavovalo najviac v slovnej zásobe, čiastočne v hláskosloví (nedostatok ř, neprítomnosť prehlások, zanedbávanie jotácie) a málo v morfológii. Možno sa síce domnievať, že pôvodnú slovenčiacu osnovu autorov zahaľovali veľmi často Česi, ktorí sa pri sadzbe usilovali prepisovať rukopisy do normalizovanej češtiny.
Pozoruhodným dokladom na slovenčiace tendencie u slovenských evanjelikov je levočské vydanie obľúbenej a veľmi rozšírenej školskej učebnice Jana Amosa Komenského Orbis pictus z roku 1685. V tomto diele sa pôvodný latinský, nemecký a maďarský text dopĺňa českým textom, ktorého lexikálne bohatstvo vychádza vedome zo slovenského základu.
1610-14 – prijatie biblickej češtiny evanjelickými synodami za oficiálny bohoslužobný a úradný jazyk
16. storočie bolo pre slovenských evanjelikov prípravným obdobím: neorganický a prudký rast reformácie prešiel do svojho kultúrneho a jazykového vyvrcholenia a skúšok, ktoré nastúpili v 17. storočí.
17. storočie poskytuje celkom iný obraz ako 16. storočie.