Podobný osud českých evanjelikov najrozličnejších smerov viedol slovenských evanjelikov k úzkemu zblíženiu s českými protestantmi a k vzniku tézy o jazykovej a neskoršie i národnej jednote československej. V priebehu 17. storočia sa opúšťajú slovakizačné tendencie, ktoré zreteľne vystupovali v období rozkvetu reformácie, a slovenskí evanjelici sa začínajú vracať k presnej norme spisovnej češtiny. Tento návrat umožnila skutočnosť, že ako normalizované znenie českého jazyka sa u evanjelických Slovákov prijíma jazyk Kralickej biblie (vydaná v šiestich dieloch v rokoch 1579–1593, predtým vydal ešte Blahoslav Nový zákon roku 1564 a 1568). Za definitívneho uzákonovateľa tohto prúdu treba pokladať Daniela Krmana, ktorý ako vydavateľ základných diel: Biblie (roku 1722), vydanej podľa kralického textu, a Agendy (roku 1734), určil jednoznačne podobu bohoslužobného jazyka slovenských evanjelikov.

Druhý moment, ktorým sa prakticky umožnil návrat k presnej českej spisovnej norme – okrem škôl, o ktorých sa už hovorilo –, vyplynul zo skutočnosti, že po bielohorskej bitke (r. 1620), ktorou sa rozhodlo o porážke protestantizmu v Čechách, prichádzal na Slovensko, kde boli v náboženskom ohľade voľnejšie pomery, veľký počet českých nekatolíckych veriacich i duchovných, ktorí sem prinášali ovládanie českého spisovného jazyka i českú náboženskú literatúru. Po víťazstve rekatolizácie v druhej polovici 17. storočia, keď množstvo slovenskej evanjelickej inteligencie muselo odísť do emigrácie, nastáva ešte užšie zblíženie s českou protestantskou emigráciou (Krman vydal Bibliu aj pre českú emigráciu).
Takto rekatolizácia obrátila u slovenských evanjelikov vývin, ktorý za reformačného obdobia inklinoval dosť zrejme k utvoreniu slovenského spisovného jazyka, späť k češtine. A čím malo rekatolizačné úsilie na Slovensku väčšie úspechy, tým bol návrat evanjelikov k spisovnej češtine Kralickej biblie úplnejší a dôslednejší. V 18. storočí pred osvietenstvom niet vcelku u evanjelikov vedomej snahy o slovakizovanú podobu spisovnej češtiny, naopak, je vedomé úsilie o zachovanie českej spisovnej normy.
Úzke priľnutie k spisovnej češtine začali sprevádzať aj prejavy o jazykovej a národnej jednote československej. Na tieto prejavy treba v čase rekatolizácie hľadieť ako na sprievodný jav úsilia nájsť v náboženských bojoch oporu v českej reformácii a v jej kultúre.

Veľká časť písaných a tlačených prejavov až po Ľ. Štúra bola písaná po česky a ostatné boli pod značným vplyvom češtiny. Čeština vplývala najmä na lexiku a syntax kultúrneho jazyka. Mnohé české slová prešli do trvalej zásoby slovenského jazyka. Pre veľkú blízkosť oboch jazykov sa to presne vymedziť nedá.