Siahalo sa preto k domácim slovenským termínom a zvratom, ktoré sa viac-menej dobre počešťovali.
2. Čeština sa v českom centre a na českom jazykovom území začiatkom 19. storočia vypracúva pomerne chytro na moderný spisovný jazyk, ktorý vyhovuje náročnej potrebe európsky vzdelanej spoločnosti 19. storočia. Nedostatky spisovnej češtiny sa rýchlo vyrovnávajú gramatickými, slovníkovými a pravopisnými prácami a neustále vzrastajúcou literatúrou najrozmanitejšieho druhu.
3. Proti biblickej češtine ako písanému a tlačenému spisovnému jazyku sloven­ských evanjelikov stojí kultúrna západná slovenčina a kultúrna stredná slovenčina ako hovorená i písomná podoba nadnárečových administratívnych, právnych a kultúrnych prejavov. Tvorba v týchto jazykových útvaroch bola veľmi rozmanitá a bohatá. Hoci bola z väčšej miery rukopisná, mala celospoločenský dosah. Laické prejavy v kultúrnej slovenčine neboli obmedzené konfesijnými hranicami, boli celoslovenské.
Napätie, ktoré bolo takto medzi češtinou a slovenčinou, zrejme oslabovalo možnosť aby sa čeština upevnila ako spisovný jazyk Slovákov. Bola, pravda, snaha, nie síce všeobecná, aby sa čeština stala u slovenských evanjelikov mimo kultovej oblasti aj hovorenou podobou spisovného jazyka, ale vtedy ani v Čechách nejestvovala hovorená podoba spisovného jazyka. Vtedy bola nadnárečovou hovorenou podobou kultúrneho jazyka obecná čeština. Spisovná čeština bola iba písaným jazykom.
Takto sa z vnútorných príčin láme jednota spisovného jazyka českého na Slovensku a v Čechách: proti češtine na Slovensku, ktorá sa opiera o tradíciu jazyka Kralickej biblie a ktorá sa neorganicky dopĺňa z domácich zdrojov, stavia sa nová čeština v Čechách, ktorá v zásade nebuduje na nepretrhnutej tradícii ako na Slovensku, ale ktorá sa opiera z jednej strany o vzory 16. storočia a z druhej strany o uvedomené teoretické i praktické domáce české zdokonaľovanie. Postupom 19. storočia sa táto ruptúra rozširuje čím ďalej tým viac. Zo slovenskej strany sa rozmanitým spôsobom prejavovalo úsilie zmenšiť alebo zrušiť toto odďaľovanie. Šlo o tieto pokusy:
Jiří Palkovič, profesor československej reči a literatúry na bratislavskom lýceu, húževnate odmietal každé porušovanie a menenie zdedenej pravopisnej a jazykovej normy a držal sa prísne jazyka Kralickej biblie.
Jan Kollár sa usiloval nájsť kompromis tým, že by sa utvorila jednotná československá jazyková norma, do ktorej by sa prevzali niektoré lexikálne, tvaroslovné i hláskoslovné osobitosti slovenčiny.