storočí kultivovanie hovorenej slovenčiny pokračovalo a narastalo aj jej prenikanie do písomností, a to napriek nepriazni času: tragickým následkom tureckých výbojov i častými stavovskými povstaniami. V 17. a 18. storočí slovenskú pospolitosť v rámci Uhorska reprezentoval už domáci jazyk – predspisovná slovenčina s kultúrnym variantom západoslovenským, stredoslovenským a východoslovenským. To neznamenalo, že by latinčina alebo čeština ako písomné útvary boli v tomto čase stratili svoje posty. Latinčina naďalej vystupovala ako reprezentant vysokého duchovenstva a šľachty a naďalej zostávala v službách stredovekej vedy i literárnej tvorby. Čeština sa uplatnila najmä vo sférach duchovného života: stala sa kultovým jazykom slovenských evanjelikov (od roku 1610) ale aj nástrojom rekatolizačného úsilia. A zdá sa, že práve táto ideová rozpoltenosť jej používateľov bola jednou z príčin, že už od 17. storočia sa na Slovensku začal zahatávať jej ďalší rozvoj: v katolíckej spisbe sa čoraz viac vedome slovakizovala (odstraňovalo sa najmä ě, dvojhláska au a spoluhláska ř – spevník Canthus catholici 1655), v evanjelických kruhoch prijatím tradičnej normy jazyka Kralickej biblie (z rokov 1579-93) sa zasa zarchaizovala. Takto čeština na SK postupne strácala niekdajšiu dorozumievaciu sviežosť a pružnosť a začala sa nezadržateľne vzďaľovať od vlastného zdroja v Čechách a na Morave. Navyše, zosilnil sa aj tlak kultúrnych útvarov predspisovnej slovenčiny na výsostné právo reprezentovať slovenskú pospolitosť, ktorá sa práve pretvárala na vyššiu etnickú kvalitu – na novodobý národ.

Slovenčina na rozhraní 18. a 19. storočia mala už všetko, čo bolo potrebné, aby mohla byť celospoločenským nástrojom vzdelanosti a kultúry v spisovnej podobe, hoci tu bola vedomá snaha o obrodu českého slova na Slovensku (Juraj Palkovič, P. J. Šafárik a J. Kollár), domáci faktor zvíťazil. Pauliny – Dejiny spisovnej slovenčiny od začiatkov po súčasnosť:
Ako najstaršie texty, ktoré v 14. storočí ukazujú na slovenské územie sa zachovali staročeské texty, v ktorých sú slovenské jazykové prvky. Podľa výskytu slovakizmov v nich usudzujeme, že prešli slovenským prostredím. Tento prechod sa dá vysvetľovať alebo tak, že ich odpisovali Slováci ovládajúci český jazyk a literatúru, alebo že ich odpisovali Česi pôsobiaci na Slovensku a pre používanie na Slovensku. Slovakizmy sa mohli dostať do textu alebo mimovoľne, alebo ako pevná súčasť jazykového úzu platného u jednotlivca (u pisára) alebo v istom okruhu ľudí.