storočí hneď na začiatku rekatolizácie stretávame s vedomým zavádzaním slovakizmov do českého textu, ba vlastne presne hovoriac, katolíci v zásade ani nevychádzali zo spisovnej češtiny, ale za svoj spisovný jazyk prijali kultúrnu slovenčinu v jej západoslovenskej podobe, ako sa formovala už od 16. storočia. Kultúrne, hospodárske a politické centrum Slovenska (a vlastne vtedy celého Uhorska) bolo na západnom Slovensku, kde boli po celé 17. storočie pomery najkonsolidovanejšie.

Proti slovenčiacim snahám stojí tendencia zachovať aj u slovenských katolíkov nezmenenú češtinu. Táto je podopretá úzkymi stykmi reholí, ktoré na Slovensku konali rekatolizačnú prácu (najmä jezuiti a františkáni), so sesterskými rehoľami v Čechách a na Morave. České znenie tlačených diel je podložené najmä preberaním českých katolíckych kníh pre potreby slovenských veriacich. Najmä v takýchto prípadoch sa čeština zachováva nenarušená.

Už od 16. storočia sa popri češtine formuje živelne aj domáci kultúrny jazyk. Formuje sa na základe češtiny (využívajúc jej spisovné prostriedky), ale súčasne aj proti nej, využívajúc slovenské jazykové prvky. Tento kultúrny jazyk sa používa v rozmanitých funkciách a nie v jednotne kodifikovanej podobe, ale v 17. a najmä v 18. storočí sa kodifikuje aj v tlačených prácach do relatívne pevnej podoby. Používatelia ho pokladajú už za slovenský jazyk a za jeden z javov, ktorými sa prejavuje v 18. storočí slovenská národnosť.
BERNOLÁKOVSKÉ OBDOBIE. Hoci sa už v predchádzajúcom období v polovici 18. storočia stretávame s pokusmi kodifikovať spisovnú slovenčinu (kamaldulskí mnísi), možno za vydarenú pokladať iba akciu, ktorá sa koncom 18. storočia v súvise s osvietenstvom spája s menom Antona Bernoláka.
Osvietenstvom sa nazýva veľký myšlienkový prelom, ktorý predchádzal nástupu protifeudálnych síl a čiastočne sa s ním prekrýval. Radí sa sem nielen reformistické úsilie absolutistických panovníkov a osvietenských prívržencov vysokej feudálnej hierarchie, ale aj slobodomyseľné snahy príslušníkov nastupujúcej meštianskej triedy. Nejde tu teda o jednoliate hnutie. Jeho pozoruhodnou črtou bolo, že jeho idey sa uskutočňovali prostredníctvom hierarchicky najvyššie postavených vrstiev. V polovici 18. storočia bolo celkom jasné, že feudalizmus sa dostáva u nás do definitívnej ťažkej krízy. Uskutočnenie osvietenských myšlienok malo byť liekom na odstránenie tejto krízy.
V oblasti vedy a umenia znamenalo osvietenstvo emancipáciu vedy a umenia od náboženstva a úsilie vybudovať najmä prírodné vedy na exaktných metódach a bádateľských postupoch. Z hospodárskeho hľadiska šlo o odstránenie tých krikľavých nedostatkov feudalizmu, ktoré viedli štát do záhuby, lebo znižovali poľnohospodársku výrobu a znemožňovali rast remeselnej a priemyselnej výroby.