staroslovenčinu, mala iba umelý a dočasný život. Vyčítala sa jej nezrozumiteľnosť a nedostatok ohľadu na slovenský jazykový stav. Skutočnosť bola taká, že v tejto fáze vývinu spoločnosti na Slovensku čeština už nijako nestačila vyhovieť tým potrebám, ktoré spoločnosť kládla na spisovný jazyk. Čeština mala na Slovensku svoju dôležitú úlohu ako kultúrny jazyk slovenskej národnosti a ako studnica, z ktorej sa obohacovalo po dlhé stáročia slovenské kultúrne vyjadrovanie. Ale pri vznikaní novodobého národa, teda pri vznikaní kapitalistického spoločenského zriadenia sa jej úloha končí, lebo v týchto podmienkach už nestačí spĺňať úlohy spisovného jazyka v diferencovanej modernej spoločnosti. Tu bol potrebný vlastný domáci jazyk. Často sa uvažovalo o tom, či Štúr urobil dobre, že sa ,,odtrhol" od Čechov. Zabúda sa pritom na to, že sám slovenský národ odhlasoval slovenčinu, keď nechcel prijať na jej miesto češtinu v podobe staroslovenčiny. To svedčí o tom, že Štúrov krok bol dejinne nevyhnutný.

V čase, keď okolností pracovali pre definitívne víťazstvo slovenčiny, panoval na Slovensku v otázke spisovného jazyka nepredstaviteľný chaos. Bola tu ešte čeština u evanjelikov v tradičnej podobe, bol tu nový český spisovný jazyk, staroslovenčina v niekoľkých variantoch, bola tu bernolákovčina v niekoľkých variantoch (jednak smerujúca k štúrovskej slovenčine, jednak ku kultúrnej západoslovenčine a k češtine) a napokon bola tu štúrovská slovenčina, a to jednak podľa kodifikácie Štúrovej, ďalej s odchýlkami, ktoré prijal J. M. Hurban, a napokon jej hodžovská podoba. Keďže pri všetkom tomto neporiadku bola vývinová tendencia jasná, bolo treba urobiť príslušné závery. A tak sa roku 1851 stretli v Bratislave poprední zástupcovia štúrovcov a bernolákovcov (Štúr, Hurban, Hodža – Palárik, Radlinský, Závodník, Hattala) a urobili dohodu o zavedení jednotnej podoby spisovného jazyka. V podstate sa dohodli na štúrovskej kodifikácii spisovného jazyka s pravopisnými, hláskovými a tvaroslovnými úpravami, ktoré navrhol M. M. Hodža a ktorým dal filologickú podobu a odôvodnenie Martin Hattala už vo svojej práci Grammatica linguae slovenicae (r. 1850) a neskoršie v práci Krátka mluvnica slovenská (r. 1852).
Potom sa čeština udržiavala iba ako bohoslužobný jazyk slovenských evanjelikov. Ide tu o češtinu Kralickej biblie so slovenskou tradičnou výslovnosťou. Okrem toho sa po česky tlačili sem-tam aj príležitostné náboženské texty ešte aj v druhej polovici 19. storočia (piesne, púťové modlitby a pod.).