V spisovnom prejave celonárodnej platnosti sa uplatnila čeština ešte raz roku 1876. Vtedy už starý M. Hurban vydal šiesty ročník Nitry po česky. Mala to byt demonštrácia proti šovinistickým maďarským opatreniam po rakúsko-maďarskom vyrovnaní roku 1867. Tento krok ostal osihotený. Tak sa zavŕšila podstatná časť vývinu pri formovaní celospoločenského jazyka Slovákov. Toto formovanie sa začalo v stredoveku pri utváraní slovenského meštianstva a zemianstva, ktoré prvé začalo používať rodný slovenský jazyk v nadnárečovej celospoločenskej funkcii. Pokračovalo prijatím češtiny ako písomnej podoby spisovného jazyka slovenskej národnosti v 15. storočí. Od 16. storočia sa popri češtine, ale na jej základe začínajú formovať domáce jazykové kultúrne útvary: kultúrna západná a stredná slovenčina, ktoré sa veľmi úzko prepletali. V 16.–18. storočí ostávajú evanjelici pri tradičnej češtine, ale katolíci prijímajú za základ spisovného jazyka kultúrnu západnú slovenčinu. Z nej vychádza pri kodifikácii vlastného slovenského spisovného jazyka Anton Bernolák. Z rozmanitých príčin sa tento pohyb nestal celonárodným. Iba pohyb Ľudovíta Štúra, naň nadväzujúci, ktorý sa opieral o kultúrnu strednú slovenčinu a vyrastal v priaznivejších podmienkach, úspešne zavŕšil pohyb trvajúci niekoľko storočí.