S používaním češtiny ako úradného jazyka uhorskej kráľovskej kancelárie v styku so zemepánmi a mestami na Slovensku sa stretávame najmä za kráľa Mateja, hoci jej úradným jazykom bola latinčina. Dôležitým dokladom je listina, ktorú posiela uhorská rada (preláti a páni Uhorského kráľovstva) mestu Trnave roku 1490 (už po smrti kráľa Mateja). Za vlády Jagelovcov (Vladislava a Ľudovíta II.) sa používanie češtiny rozšírilo ešte podstatnejšie na západnom a severnom strednom Slovensku. Po odchode Jana Jiskru z Brandýsa sa používanie češtiny na východnom Slovensku a v stredoslovenských banských mestách a v ich okolí na čas obmedzilo.
Na prevzatie češtiny na Slovensku ako písomnej podoby spisovného jazyka slovenskej národnosti teda vplývala stará tradícia a nové zmnožené slovensko-české styky. Do roku 1440 sa čeština používala iba na západnom Slovensku a len od r. 1440, keď Jan Jiskra ovládol stredné a východné Slovensko, začala sa čeština používať nadnárodne.
Ale vysvetliť začiatok používania češtiny na Slovensku len ako český import, ktorý Slováci pasívne prijali, bolo by veľmi jednostranné. Okrem toho, že sa čeština šírila na Slovensko prirodzeným českým vplyvom zvonku, objavila sa aj vnútorná potreba používať český spisovný jazyk. Styk jednotlivých výsadných, etnicky slovenských spoločenských vrstiev sa stal natoľko živý, že potreba nejakého písaného nadnárečového útvaru sa javila nepostrádateľná. Národnostné vedomie narastalo v tom čase už natoľko, že Slováci potrebovali spisovný jazyk, ktorý by ich reprezentoval ako nadnárečový, celospoločenský jazykový útvar. Okrem toho sa ovládanie češtiny u výsadných slovenských vrstiev stalo najmä na západnom Slovensku (a sčasti aj v Liptove) také rozšírené, že nebolo prekážok pre jej používanie ako písanej podoby spisovného jazyka.
Prečo si Slováci nevybrali za formu písomného celoslovenského styku nejaké vlastné nárečie? Príčiny boli dve: Slováci nemali nejaké výrazné hospodárske, politické alebo kultúrne centrum, ktoré by bolo slúžilo ako jazykové a územné jadro pre domácu podobu spisovného jazyka. Je síce pravda, že stredoslovenské stolice ako miesto, na ktorom bolo najviac zemianstva a na ktorom boli banské mestá celouhorskej dôležitosti, boli takým prirodzeným stredom vznikajúcej slovenskej národnosti, ale výrazné slovenské kultúrne centrum, na ktorom by bola vznikla písomná podoba domáceho jazyka, sa ani na tomto území neutvorilo.