Je však pravda, že stredoslovenské nárečia už od začiatku formovania slovenskej národnosti javia expanzívnu tendenciu používať sa aj mimo svojich územných hraníc.
Proti tomu sústavné, už viacstoročné prenikanie češtiny na Slovensko a najmä intenzívny styk slovensko-český v 14. a hlavne v 15. storočí spôsobili, že čeština sa ,,prirodzenou cestou" udomácňovala v prvej polovici 15. storočia najprv na západnom Slovensku a v druhej polovici tohto storočia aj na severnom strednom a sčasti aj na východnom Slovensku. Čeština mala proti domácim nárečiam tú výhodu, že bola vyspelým spisovným jazykom a že vďaka priaznivým historickým podmienkam začala sa používať na Slovensku vo funkcii spisovného jazyka živelne. V značnej miere ju síce na Slovensko priniesli Česi, ale Slováci ju spontánne prijali, pretože vhodne vypĺňala medzeru. Slováci sa formovali v Uhorsku ako národnosť vo veľmi nepriaznivých podmienkach. Proces ich formovania na národnosť v 15. storočí postúpil značne dopredu okrem spoločenských podmienok aj vďaka okolnosti, že za písanú podobu svojho celospoločenského jazyka prijali češtinu. Pomocou českého spisovného jazyka sa prekonávala úžasná feudálna rozdrobenosť, ktorá u nich vládla. Čeština bola veľmi dôležitým faktorom pri formovaní slovenskej národnosti.
Čeština sa teda na Slovensku v 15. storočí chápala ako celospoločenská podoba písomného jazyka formujúcej sa slovenskej národnosti. Teda medzi češtinou a slovenskými nárečiami bol v prvom rade vzťah hierarchický: čeština ako celospoločenská písomná jazyková forma sa chápala ako nadradená forma domácim nárečiam. Slováci, hoci prijali spisovnú češtinu ako kultúrneho reprezentanta svojho jazyka, sa národnostným cítením nepokladali za Čechov. Čeština im slúžila ako pomocný faktor pri utváraní vlastnej národnosti. Nebola v tomto období, a ani dlhý čas potom, hovorenou celospoločenskou formou jazyka, len písomnou podobou, v istom zmysle mala teda v tomto období tú istú funkciu ako latinčina. Odlišovala sa tým, že pre svoju blízkosť k slovenčine sa chápala ako kultúrna podoba domáceho jazyka. Chápala sa však ako jazyk odlišný od slovenčiny. V celospoločenskom ústnom styku sa totiž používali slovenské nárečia (v nadnárečovej funkcii sa dôrazne začala uplatňovať stredná slovenčina). Tým bolo ovplyvnené aj prenikanie slovakizmov do písanej češtiny. Tieto slovakizmy nemožno pokladať iba za chyby. Sú vyvolané tým, že formy ústnej slovenskej celospoločenskej podoby sa tlačia mimovoľne do písanej českej podoby. Oba tieto faktory, t. j. hodnotenie češtiny ako kultúrnej podoby domáceho jazyka i jej hodnotenie ako jazyka odlišného od slovenčiny, pôsobili neskoršie na vznik kultúrnej slovenčiny. Administratívna a právna spisba. Reprezentujú ju v 15.