Slovakizmy zápisov teda nemožno vykladať iba ako mimovoľné chyby. Svedčia aj o nadnárečovom používaní slovenčiny. Ide tu teda už o začiatky vznikania kultúrnej slovenčiny. Niektoré slovakizmy, napr. nesprávne používanie spoluhlásky ř, nápadné západoslovakizmy, ako zmena ť, ď > c, dz a pod., a napokon aj veľké množstvo zapisovateľov svedčia o tom, že zápisy v Žilinskej knihe robili v prevažnej miere Slováci.
Žilinská mestská kniha (zápisy pred mestskou radou a preklad magdeburského práva) má veľký význam pre dejiny slovenského jazyka, aj pre všeobecné slovenské dejiny. Ukazuje sa v nej poslovenčenie mesta v 14. a 15. storočí. K našim skromným jazykovým dokladom podáva Žilinská kniha pomerne veľký počet dôležitých hláskoslovných a tvaroslovných dokladov. Mimoriadne dôležitá je však slovná zásoba, najmä odborná, právna a administratívna terminológia. Tieto totiž ukazujú na kontinuitu od veľkomoravských čias až do 17.–18. storočia, resp. až do dnešných čias.
Česky písané listy, listiny a administratívna a právna spisba z 15. storočia majú pre dejiny slovenského jazyka mimoriadne veľký význam. Začínajú sa nimi sústavné texty písaného spisovného jazyka slovenskej národnosti. Čeština v literárnych pamiatkach. Týchto pamiatok je v 15. storočí veľmi málo a – ak nepočítame rozmanité krátke prípisky a explicity množiace sa v kódexoch (Amen, zabil babu kamen – r. 1432 a potom častejšie) – sú to napospol texty náboženského charakteru. Najdôležitejšou pamiatkou sem patriacou sú Spišské modlitby pri kázni (ide o tzv. ekténie), zachované v kódexe, ktorý sa opatruje v Olomouci.
Pamiatky českého jazyka na Slovensku sú v 14. a 15. storočí písané tzv. zložkovým pravopisom s istými stopami primitívneho pravopisu. Písmená latinskej abecedy nepostačovali na označenie všetkých českých a slovenských hlások. Preto sa pôvodne používali písmená latinskej abecedy aj na označenie tých zvukov, ktoré v latinčine neboli. To je najstarší, primitívny pravopis, ktorý sa objavuje najmä pri zápisoch slovenských osobných a miestnych mien v latinských listinách už od najstarších čias, no jeho stopy sú badateľné ešte aj v českých zápisoch z 15. storočia.
Už v najstarších súvislých českých pamiatkach zo Slovenska sa používa ako pravidlo tzv. zložkový pravopis. V tomto pravopisnom systéme sa na označovanie tých hláskových zvukov, pre ktoré neboli písmená v latinskej abecede, používajú spojenia dvoch písmen čiže zložky (bez sskody, kowacz). Zložkový pravopis českých pamiatok zo Slovenska v 14. a 15.