Pri opisovaní jazykovej expresivity si treba všimnúť nielen tie jazykové prostriedky a postupy, ktoré majú konštantný expresívny príznak, ale aj tie, ktoré takýto príznak nadobúdajú v situácii alebo v kontexte.

Je dôležité zistiť, na čo sa viaže expresívny príznak, aká je jeho podstata, aký ráz má expresívna hodnota jazykových prostriedkov a postupov, v akom vzťahu je expresívna hodnota ku štylistickej hodnote, resp. k iným jazykovým hodnotám, prvkom, zložkám (k sémantickej, formálnej, gramatickej). Expresívnosť je jav, ktorý má charakter opozície. Táto opozícia je založená na prítomnosti alebo neprítomnosti expresívneho príznaku. Binárny charakter expresívneho príznaku vyplynul zo základných vlastností jazykovej expresivity.

V lingvistike je dnes už tradičným chápanie expresívneho príznaku v protiklade k nocionálnemu, intelektuálnemu, pojmovému príznaku vyjadrovacích prostriedkov, ktorý sa považuje za expresívne bezpríznakový, neutrálny. Neutrálnosť z hľadiska expresívneho zafarbenia treba odlišovať od štylistickej bezpríznakovosti, nemožno stotožňovať štylistický a expresívny príznak. Expresívny príznak je príznakom z celkom inej roviny ako štylistický príznak. Jazykové prejavy majú vždy štylistické zafarbenie určitého rázu, napr. hovorový, familiárny, odborný, poetický, knižný, obrazný, úvahový, vedecký, deskriptívny.

Štylistický príznak je pojem hierarchicky nadradený, oveľa širší ako expresívny príznak. Podľa Stanfiewicza, expresívny prvok treba skúmať ako redundantný element. Informácia, vyjadrená jazykovými prostriedkami bez expresívneho príznaku, je možná a v porovnaní s ňou sa expresivita javí ako redundantnosť vyjadrenia. No expresivita má aj určitú informačnú hodnotu. Ak napr. prekladáme text z jazyka do jazyka, treba pri adekvátnom, plnohodnotnom preklade preložiť expresívny výraz príslušným expresívnym výrazom.

Ako charakterizujeme expresívny príznak? Expresívny príznak reprezentuje tú zložku vyjadrovacích prostriedkov, ktorá je naplnená emóciou, afektívnosťou, citovým vôľovým vzťahom a zážitkovostným prvkom. Citový príznak má dva póly: kladný a záporný a viacero stupňov (závislých od gradácie, intenzifikácie, sily citu, zážitku, emócie, afektu).

Expresívny príznak, či sa viaže na sémantickú alebo formálnu, zvukovú, gramatickú stránku pomenovaní, tvorí súčasť významovej zložky pomenovaní.