Ak chceme mať korektný sľub, musíme sľúbiť poslucháčovi niečo čo chce alebo čo je jeho záujmom, takže sľub sľubom nerobí slovo „sľubujem“ ale celkový obsah aj spôsob vykonania aktu sľubu. Podmmienka opodstatnenia nám zase zaručuje, že náš sľub bude mať zmysel. Nemôžeme sľúbiť to, čo sa stalo, už sa deje alebo je samozrejmé.
Podmienka úprimnosti. Najdôležitejši rozdiel medzi úprimnými a neúprimnými sľubmi je v tom, že pri úprimných sľuboch zamýšľame splniť sľub ale pri neúprimných nie. Netreba uvádzať podmienku schopnosti splniť sľub, to vyplýva z propozičných podmienok. Mali by sme teda, ak niečo aj neúprimne sľubujeme, byť schopný aj takýto sľub splniť aj keď ho splniť nehodláme.
Podstatná podmienka. Podstantnou podmienkou sľubu je zámer sľubujúceho dosiahnuť niečo na poslucháčovi alebo niečo od neho. Sľubujúci sa tým zároveň zaväzuje vykonať sľubovaný čin.
Ďalšia podmienka explikuje, čo znamená, že hovoriaci vysloví vetu „vážne“, teda, že ju vysloví i mieni, ale nie je celkom presvedčený o sile námietky, ani o sile odpovede.
Poslednou podmienkou je podmienka, aby veta, ktorou sľubujeme bola vetou, ktorá je na to aj v jazyku určená.
Tieto naše podmienky platia pre úprimné sľuby, ale napríklad veľa dosahujeme často práve neúprimnými sľubmi. Sú to vôbec sľuby? Myslím, že podľa našich podmienok nie. Neuprimný sľub však už možno skôr súvisí s klamstvom, čo je podľa môjho názoru tiež určitý druh rečového aktu, pri ktorom je veľmi dôležitá najmä podmienka zámeru (podstatná podmnienka).