Čo je to rečový akt?

Základne druhy rečových aktov podľa filozofa Johna Langshawa Austina sú fonetický, fatický a retický(1).
Fonetický akt je výlučne aktom vyslovenia určitých zvukov. Fatický akt je vyslovením určitých výrazov, alebo slov, ktoré patria do určitej slovnej zásoby a vyslovujeme ich podľa nejakých určitých gramatických pravidiel. Retický akt je vykonaním aktu použitia slov ako pri fatickom akte, lenže v presne určenom zmysle a s istou referenciou, to znamená vzťahom na niekoho alebo niečo.
Tieto tri druhy aktov majú medzi sebou určitý vzťah, a to taký, že keď vyslovíme retický akt, vyslovíme retický akt, vyslovíme tým aj fatický a fonetický akt. Naopak, ak vyslovíme fonetický akt, nemusí to byť fatický akt a už vôbec nie akt retický. Retické akty sú podtriedou fatických aktov a fatické akty sú podtriedou fonetických aktov.
Fatický akt predstavuje fému a keď ju použijeme pri rôznych príležitostiach v rozličnom zmysle a s rozličnou refernciou vzniká z nej viacero retických aktov tzv. rém. Féma je jednotkou jazyka, jej typickým nedostatkom je, že je bez zmyslu. Réma je jednotkou reči a jej typickým nedostatkom je bezpredmetnosť alebo nejasnosť.

Ďalšie pojmy, s ktorými Austin pracuje sú lokučný, ilokučný a perlokučný akt. Dalo by sa povedať, že lokučný akt je, keď niečo povieme a ilokučný akt vykonáme popri tom, že niečo povieme. Tieto akty sú teda spriahnuté a vykonávame ich súčasne. A perlokučný akt je akt vykonaný, keď sú v ňom zahrnuté a očakávané úmyselne alebo aj neumyselné dôsledky vykonania aktu, zatiaľ čo pri lokučnom aj ilokučnom akte môže ísť iba o náznaky alebo sa môžu riadiť konvenciami.

Ďalej sa budeme venovať ilokučnému aktu, konkrétne aktu sľubu(2). Práve Searle nazýva ilokučný akt minimálnou jenotkou komunikácie. Pri analýze tohto aktu stanovíme podmienky. Najskôr podmienka normálneho vstupu a výstupu. Normálnym vstupom rozumieme, že poslucháč rozumie, čo mu chceme povedať a normálnym výstupom, že hovoriaci dokáže zrozumiteľne povedať respektíve vykonať nami skúmaný rečový akt.
Nasledujú podmienky propozičného obsahu. Musíme oddeliť propozičný obsah od zvyšku rečového aktu, aby nám zostal iba samotný sľub. V sľube sa musí akt predikovať hovoriacemu, nemôže to byť minulý akt. Snažíme sa o to aby sme dostali „čistý“ sľub, teda pokiaľ možno len jeden akt a nie sústavu súčasných alebo po sebe nasledujúcich sľubov.
Prípravné podmienky. Dôležitou podmienkou je, odlíšiť sľub od hrozby.

Ak chceme mať korektný sľub, musíme sľúbiť poslucháčovi niečo čo chce alebo čo je jeho záujmom, takže sľub sľubom nerobí slovo „sľubujem“ ale celkový obsah aj spôsob vykonania aktu sľubu. Podmmienka opodstatnenia nám zase zaručuje, že náš sľub bude mať zmysel. Nemôžeme sľúbiť to, čo sa stalo, už sa deje alebo je samozrejmé.
Podmienka úprimnosti. Najdôležitejši rozdiel medzi úprimnými a neúprimnými sľubmi je v tom, že pri úprimných sľuboch zamýšľame splniť sľub ale pri neúprimných nie. Netreba uvádzať podmienku schopnosti splniť sľub, to vyplýva z propozičných podmienok. Mali by sme teda, ak niečo aj neúprimne sľubujeme, byť schopný aj takýto sľub splniť aj keď ho splniť nehodláme.
Podstatná podmienka. Podstantnou podmienkou sľubu je zámer sľubujúceho dosiahnuť niečo na poslucháčovi alebo niečo od neho. Sľubujúci sa tým zároveň zaväzuje vykonať sľubovaný čin.
Ďalšia podmienka explikuje, čo znamená, že hovoriaci vysloví vetu „vážne“, teda, že ju vysloví i mieni, ale nie je celkom presvedčený o sile námietky, ani o sile odpovede.
Poslednou podmienkou je podmienka, aby veta, ktorou sľubujeme bola vetou, ktorá je na to aj v jazyku určená.
Tieto naše podmienky platia pre úprimné sľuby, ale napríklad veľa dosahujeme často práve neúprimnými sľubmi. Sú to vôbec sľuby? Myslím, že podľa našich podmienok nie. Neuprimný sľub však už možno skôr súvisí s klamstvom, čo je podľa môjho názoru tiež určitý druh rečového aktu, pri ktorom je veľmi dôležitá najmä podmienka zámeru (podstatná podmnienka).

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk