Národný jazyk a jeho útvary
Jazyk – jazyk ktorým hovoríme sa nazýva národný jazyk.
Slovenčina – národný jazyk Slovákov
Spisovný útvar - spisovná slovenčina
Nespisovný útvar – nárečie a slang
Nárečie – reč ľudí istého zemepisného celku (východoslovenské …)
Slang – súbor nespisovných pomenovaní, ktoré používajú pri vzájomnom bežnom dorozumievaní ľudia v tej istej pracovnej (záujmovej) skupine.
Nárečia sa vyvinuli a uchovávajú sa v reči ľudu, najmä na dedinách, spisovná slovenčina z nich vyrastala, ustavične z nich čerpá a obohacuje sa nimi. Slangy sú v inom vzťahu. Spisovná podoba nemôže preberať slangové výrazy, ale slangové výrazy sa tvoria so spisovných slov.

Slovanské jazyky
Slovenčina – tak ako ostatné slovanské jazyky pochádza z praslovančin
Praslovančina – bol jednotný slovanský jazyk, ktorým kedysi hovoril ľud bývajúci na sever od Karpát medzi Vyslou a Dneprom (rieky). Slovania sa so svojej pravlasti sťahovali troma smermi. Každý z nich dal základ jednej skupine:
a) západoslovanské jazyky: slovenčina, čeština, poľština, dolná a horná lužičtina
b) južnoslovanské jazyky: bulharčina, macedónčina, srbčina, chorvátčina, slovinčina
c) východoslovanské jazyky: ruština, ukrajinčina, bieloruština

Vývin slovenského jazyka
Pravlasť Slovanov – oblasť za Karpatami, odkiaľ sa Slovania sťahovali.
Tento proces trval do 8. storočia. Slovania sa dorozumievali praslovančinou.

863 – príchod Konštantína (Cyrila) a Metóda na Veľkú Moravu (zostavili pre Slovanov hlaholiku – 38 písmen podľa malej gréckej abecedy = prvé písmo Slovanov; glagol = hláska)
Konštantínovi (Cyril) žiaci neskôr zjednodušili hlaholské písmo podľa veľkých písmen gréckej abecedy a premenovali ho na Cyriliku.

Staroslovienčina – reč, ktorou boli napísané prvé slovanské literárne pamiatky
Kyjevské listy – zlomky staroslovienskej omšovej knihy preloženej z latinčiny

10. storočie – rozpad Veľkomoravskej ríše, vznik Uhorského štátu, Slovanský jazyk sa nepoužíva, úradné listy sa píšu po latinsky, mešťania použijú nemčinu
14. - 15. storočie – slovenský mešťania si vydobili právo pri rokovaniach používať slovenčinu
1635 – slovenčina ešte nebola úradným jazykom, v 15. storočí sa pri rokovaniach začal používať ČJ
1787 – Anton Bernolák uzákonil spisovnú slovenčinu na základe západoslovenského nárečia
1843 – Ľudovít Štúr uzákonil spisovnú slovenčinu na základe stredoslovenského nárečia
1848 – 49 – revolučné roky (prenasledovanie)
1851 – bernolákovci a štúrovci sa dohodli o jednotnej podobe spisovnej slovenčiny
1863 – založenie Matice slovenskej
1874 – 75 – zatvorenie Matice slovenskej a zrušenie 3 slovenských gymnázií (Kláštor pod Znievom = 1869 - 74, Revúca = 1863 - 74, Martin = 1867 - 75)
1902 – Samo Czambel Rukoväťou spisovnej slovenčiny upravuje pravopis
1918 – slovenčina sa stáva úradným jazykom
1919 – znovuotvorenie Matice slovenskej
1931 – 1991 – rôzne zmeny v pravidlách slovenského pravopisu (PSP)
1998 – zatiaľ posledné zmeny PSP = výnimky rytmického krátenia (mliekar)