referaty.sk – Všetko čo študent potrebuje
Cecília
Piatok, 22. novembra 2024
Ľudovít Štúr: Náuka reči slovenskej
Dátum pridania: 19.05.2005 Oznámkuj: 12345
Autor referátu: Nik84
 
Jazyk: Slovenčina Počet slov: 1 732
Referát vhodný pre: Vysoká škola Počet A4: 6.3
Priemerná známka: 2.93 Rýchle čítanie: 10m 30s
Pomalé čítanie: 15m 45s
 
V dejinách slovenského jazyka zaujíma rok 1843 významné postavenie. V tomto roku sa Ľudovít Štúr rozhodol uviesť nový spisovný jazyk založený na základe stredoslovenského nárečia, ktorý by nahradil Bernolákovčinu. Toto Štúrovo rozhodnutie malo pozitívny dopad nielen na duchovný ale aj na politický život slovenského národa. Štúrovi sa podarilo odstrániť dvojakosť, ktorá vyplývala z používania dvoch spisovných jazykov: západoslovenského a českého. Zjednotenie Slovákov spisovným jazykom utvorilo spoľahlivé základy celkovej národnej obnove. Tá sa prejavila v rôznych smeroch. Začali vychádzať Štúrove „Slovenskje národňje novini“ s prílohou „Orol tatránski“, štúrovci sa bili za kultúrne a politické práva, organizovali spolkovú činnosť, vydávali diela pre široké vrstvy i pre intelektuálov. Spisovná slovenčina sa stala ústredným hýbačom národného života.
Štúr sa so svojimi spolupracovníkmi pokúsil najprv pokračovať v duchu Kollárových zásad, t. j. spočiatku prijímal jeho stanovisko, že oprávnenie na život majú iba štyri slovanské literatúry: ruská, poľská, česká a juhoslovanská. No väčšina Slovákov neprijala spisovnú češtinu. Preto sa Štúr rozhodol v roku 1843 postaviť proti Kollárovi a bernolákovcom. Začal hlásať, že každý kmeň má právo na samostatný život a jazyk.
Štúr pokladal slovenčinu za osobitný jazykový celok, pretože sa svojou hláskovou a tvarovou štruktúrou a slovníkom v mnohom odlišuje od susedných slovanských jazykov. V porovnaní s češtinou Štúr zdôrazňoval starodávnosť slovenčiny, jej ľubozvučnosť, bohatstvo, tvorivosť a nepokazenosť cudzími vplyvmi. Za najčistejšiu a najzachovalejšiu podobu slovenčiny pokladal nárečia v okolí Tatier.

Štúrov pravopis
Štúr podal výklad svojho pravopisu v diele „Náuka reči slovenskej“. Väčšinu pravopisných zásad mal spoločnú s Bernolákovými s tým rozdielom, že Štúrove zásady boli aplikované na strednú slovenčinu. Aj Štúr zakladal svoj pravopis na zásade, že každej fonéme má v písme zodpovedať príslušná graféma. Z toho vyplýva, že Štúrov pravopis je fonologický. Štúr označoval mäkkosť d, t, n mäkčeňom, mäkké ľ v pôvodnej štúrovčine nebolo, pretože Štúr ho pokladal za zbytočné. V pôvodnej štúrovčine nebolo ani ä, namiesto neho sa písalo len e. Štúrovská slovenčina sa líši od bernolákovčiny predovšetkým dvojhláskami. Kým Bernolák zapisoval ie a ô ako ge a uo, Štúr určil písať dvojhlásky ia, ie, ô ako ja, je, uo. Štúr taktiež správne určil písanie dlhých slabičných spoluhlások ŕ a ĺ.
Do Štúrovho pravopisu bolo ešte veľakrát zasahované, čo pozmenilo jeho podobu. Napríklad hodžovsko-hattalovské zmeny zhoršili Štúrov fonologický pravopis, najmä zavedením ypsilonu podľa historického českého pravopisu.
Štúr sa usiloval, aby sa spisovná slovenčina zbavila cudzích a nepôvodných slov, preto sa aj vo svojich dielach snažil vyjadrovať výhradne slovenskými výrazmi. Pri menej známych alebo nových slovenských slovách uvádzal v zátvorkách ich význam po latinsky alebo po nemecky: písmená (literae), obecenstvo (publicum), občiansky (civilis), snem (Landtag) atď. Z týchto príkladov vidieť, že už od samého začiatku zámerne budoval aj jazykovú kultúru, pričom zdôrazňoval najmä čistotu slovníka.
Na rozdiel od Bernoláka si Štúr všímal aj slovenskú frazeológiu. Vyčítal Čechom, že doslovne prekladajú výrazy z nemčiny, takže sú nezrozumiteľné pre človeka, ktorý nevie po nemecky aj keď preložené slová pozná.
Dôvody, pre ktoré sa Štúr vyslovil za písanie v strednej slovenčine, sú:
a) starodávnosť slovenčiny
b) plnozvučnosť, ľubozvučnosť a jadrnosť
c) bohatstvo na slová a výrazy
d) ľahkú tvorivosť.
Štúrom vyslovená požiadavka, aby sa spisovná reč zakladala na slovníku, skladbe a výrazoch ľudovej slovenčiny, sa dnes pokladá za samozrejmosť.

Náuka reči slovenskej
Samotným dielom „Náuka reči slovenskej“ Štúr položil základy spisovného jazyka po gramatickej stránke. Poukázal na rôzne gramatické javy a vysvetlil ich na mnohých príkladoch, čím sa toto dielo zaradilo medzi kvalitné gramatické príručky slovenského jazyka.
„Náuka reči slovenskej“ má tieto časti:
1.úvod
2.gramatika slovenská - Diel I, Diel II, Diel III.
Diely I, II a III sa ešte delia na podkapitoly – „oddelenia“ a „čiastky“.

V úvode sa Štúr venoval rôznym otázkam, ktorými chcel poukázať na dôvody, pre ktoré sa rozhodol toto dielo napísať. Okrem iného sa venuje napríklad otázke, ktorá je aktuálna aj v súčasnosti: vzťah medzi myšlienkou a rečou. Proces tvorby myšlienky si Štúr vysvetľuje takto: „Týmto hlbokým pohnutím ale predmet zvonku do hlbiny človeka sa prenesie, nie síce v svojej hmotovitosti, ale v obraze svojom, a tento obraz, keď v človekovi sa vyjaví, voláme predstavením, v ktorom je zavinutá vec vnešná.“ (137-138) Pojem „reč“ chápe Štúr ako zvukové vyjadrenie ľudských myšlienok vytvorených vo vedomí. Slovanský národ opisuje ako „národ bohatým duchom obdarovaný, živosti i čerstvoty plný, svieži, tvorivý.“ (142)  V každom slovanskom jazyku nachádza Štúr črtu vlastnú inému neslovanskému európskemu jazyku, čím naznačuje rovnoprávnosť slovanských jazykov s hociktorým iným jazykom sveta. Staroslovančina má plnosť a ľahkotvorivosť starého indického jazyka, rímska dôkladnosť a prísnosť sa dá badať v ruštine, poľština je dojímavá a ľahká ako francúzština, spevavosť a sladkosť taliančiny cítiť v srbčine a dalmatínskom jazyku a nemecká rozmyseľnosť sa nachádza v bohatej češtine. Štúr vyzýva slovanské kmene aby písali pôvodnú literatúru vo svojom materinskom jazyku. Prostredníctvom literatúry by sa Slovania mohli zviditeľniť a ukázať svetu svoje kvality a krásu svojho jazyka. Slovenské nárečie malo medzi ostatnými slovanskými nárečiami podľa Štúra osobitné postavenie aj vďaka polohe krajiny. Tak ako krajina leží v strede medzi druhými slovanskými kmeňmi, tak aj nárečie je v strede, uložené medzi druhými slovanskými nárečiami. Toto Štúr chápe ako dôvod tej skutočnosti, že slovenčina má tak blízko k ostatným slovanským jazykom.
Najčistejšie sa podľa Štúra hovorilo po slovensky v okolí Tatier: v Liptove, Orave, Turci, v hornom Trenčíne, v hornej Nitre, Zvolene, Tekove, Honte, Novohrade a v časti Gemera a na Dolnej zemi.
Gramatická časť diela „Náuka reči slovenskej“ má tri časti. Prvá sa týka zloženia a pôvodnej určitosti slov, druhá je o skloňovaní a tretia sa týka spájania slov.
Diel I
Sklad a pôvodná určitosť slov
 
   1  |  2    ďalej ďalej
 
Zdroje: Štúr, Ľ: Náuka reči slovenskej, Kompas, Turčiansky sv. Martin, 1943. , Bartek, H: Ľ. Štúr a slovenčina, Kompas, Turčiansky sv. Martin, 1943.
Copyright © 1999-2019 News and Media Holding, a.s.
Všetky práva vyhradené. Publikovanie alebo šírenie obsahu je zakázané bez predchádzajúceho súhlasu.