referaty.sk – Všetko čo študent potrebuje
Drahomíra
Nedeľa, 19. januára 2020
Ľudovít Štúr: Náuka reči slovenskej
Dátum pridania: 19.05.2005 Oznámkuj: 12345
Autor referátu: Nik84
 
Jazyk: Slovenčina Počet slov: 1 732
Referát vhodný pre: Vysoká škola Počet A4: 6.3
Priemerná známka: 2.93 Rýchle čítanie: 10m 30s
Pomalé čítanie: 15m 45s
 
V tejto kapitole sa Štúr venoval najprv hláskam. Ako samohlásky klasifikoval: a, e, i, o, u, l, r. V Štúrovej slovenčine nebolo dlhé é a ó. Grafému y neuznával a nepovažoval ju ani za samohlásku. Tvrdil, že v našej reči y nie je. Hlásky l a r označoval ako polosamohlásky pričom ich radil k samohláskam, pretože majú slabikotvornú vlastnosť: vĺča, kĺzať, bŕkať, hŕkať. Za dvojhlásky považoval: aj, au, ej, eu, iu, oj, ou, uj.
Hlásku ä Štúr do svojej spisovnej slovenčiny nezaradil, ä považoval za hynúcu hlásku.
Spoluhlásky rozdeľoval
1. podľa spôsobu artikulácie: hrdelné: h, ch, k, g,
plnoústne: ž, š, č, dž,
jazykové: l, r, n, ň, t, ť, d, ď, dz, s, z, c,
perné: p, f, b, m, v,
2. podľa mäkkosti: hrubé: h, ch, k, g, l, r, n, t, d, p, f, b, m, v,
mäkké: ž, š, č, dž, ň, ť, ď,
stredné: s, c, z, dz,
hrubé samohlásky: u, o, a,
mäkká: i,
stredná: e.
3. temné: ch, k, š, č, t, s, c, p, f,
hlasné: h, g, j, ž, dž, l, r, dz, z, b, m, v, a, i, u, o, e.

Ďalšou Štúrovou témou bolo tvorenie slov. Princípy tvorenia slov v Štúrovskom pravopise sa v podstate nelíšia od princípov súčasného spisovného jazyka. Štúr si správne všimol, že slovo pozostáva zo slabík, z koreňa a prípony (ktoré nazval príveskami) alebo predpony, že zložené slová pozostávajú z viacerých slovných základov. Osobitnou skupinou slov, ktoré Štúr vyčlenil sú „zväčšujúce a zmenšujúce slová“, ktoré by sme mohli súčasnou terminológiou pomenovať ako expresívne slová zhoršujúce alebo zjemňujúce. Tieto Štúr rozčlenil na: zväčšené, hromadné, zmenšujúce. Patria sem slová ako: skupáň, hlaváň, chlapina, chlapisko, sedlač, chlápä, žieňatko, orlíča, dievčička, rybka, babka, kamenček, misečka, Janko, apko, kukulienka, deduško.

Slovesné vidy Štúr bohato rozčlenil. Tu je niekoľko príkladov:
Slovesá inamnamerené: volám, bijem, vozím.
Odinuľnamerené: volám sa, vídam sa.
Nasebaohraničené: spím, kvitnem, horím
Ksebenamerené: bijem sa, hádžem sa, češem sa.
Vzájomné: hádam sa, vadím sa.
Štúr rozoznáva tri slovesné spôsoby: ukazujúci, spojujúci, rozkazujúci.
Neurčitok slovesa Štúr nepokladá za súčasť zmyslu, významu slovesa a nazýva ho neurčitý spôsob.
Slovesné podstatné mená (písanie, čítanie, berúc, majúc, stojac) nazýva pojmom menoslovia.

Výslovnosť bola fonologická (píš ako počuješ). Dlhé é a ó sa vyslovovalo len v prevzatých slovách: chór, trón, béka. Ostatné pozície, kde by malo byť é alebo ó sa vypĺňali zvukmi ja, jé a uo. Pozor si bolo treba dávať na slabičné r, ŕ, l, ĺ. Nemalo sa vyslovovať ä. Sám Štúr o tejto hláske píše: „Uši slovenské na čistozvučnosť naučené neľúbia zvukov nečistých, a preto sa ani v čistej slovenčine tento zvuk nemá vyslovovať.“ (221) Ďalej Štúr upozorňuje na dôkladnú výslovnosť dvojhlások, mäkkých a tvrdých spoluhlások, dlhých a krátkych samohlások, pozornosť venuje aj znelostnej asimilácii napr. v slovách: mestskí, mňíšski, katolícski, ňemecskí, levočskí atď., a naznačuje zákon o rytmickom krátení: „V čistej slovenčine nikde dve dlhé sylaby jedna s druhou neprichodia a čo by aj jedna podľa povahy svojej mala byť dlhá, skráca sa , keď predchádzajúca je dlhá.“ (226)

Diel II
O priemenčivosti slov
V tejto kapitole sa Štúr dôkladne venoval skloňovaniu ohybných slovných druhov. Pre skloňovanie podstatných mien vyčlenil tieto vzory: král, dvor, sluha, ruka, ulica, cirkev, noc, dedo, pole, staveňja, káča. Prídavné mená mali v Štúrovej slovenčine vzory: králov, matkin, pekný, krásny. Číslovky, ktoré Štúr nazýval počtami sa skloňovali podľa vzorov: päť, sto, tisíc. Všemená, v dnešnej terminológii zámená mali tieto vzory: ja, sám, kí. Slovesá mali len jeden vzor a tým bolo sloveso byť.

Diel III
Spojna
Obsahom tretieho, posledného, dielu sú pravidlá spájania slov do väčších celkov – viet.
Týka sa to:
a) slov v samostatnom postavení vo výpovedi
b) slov v odvislom postavení vo výpovedi
c) slovosledu.
V podstate sú tieto princípy a pravidlá totožné s pravidlami súčasnými. Princíp spájania slov do viet sa vývojom slovenčiny nezmenil.

Pri porovnaní Štúrovej spisovnej slovenčiny so súčasnou je výrazne zrejmé, že slovenčina prešla od Štúrovských čias množstvom zmien. Medzi najvýraznejšie rozdiely patria javy vyskytujúce sa v hláskosloví, skloňovaní, výslovnosti a v klasifikácii hlások a rozdelení slovných druhov. Súčasná slovenčina obsahuje hlásky é, ó, ä, ľ, y a za dvojhlásky sa považujú len ia, ie, iu, ô, pričom sa zmenil aj ich pravopis (dnes píšeme v dvojhláskach namiesto j – ja i – ia.). Klasifikácia hlások je dnes tiež odlišná, je presnejšia a vedecky dokázaná a odôvodnená. Tvary v skloňovaní sa taktiež pozmenili. Napríklad koncovka uo v prídavných menách zanikla a namiesto nej pridávame koncovky é: dobruo – dobré, peknuo – pekné atď. Súčasná slovenčina má aj odlišné vzory ohybných slovných druhov.
Výslovnosť v súčasnosti nie je stopercentne fonologická ako to bolo v Štúrovej slovenčine. Napríklad tvrdé t, d, n, l ak po nich nasleduje e, i čítame mäkko ť, ď, ň, ľ. Všeobecne platí, že v jazyku sa nachádza viac hlások ako písmen, preto sa niektoré tie isté písmená čítajú v odlišných situáciách odlišne.
Spisovný jazyk je pružne stabilný systém, čo znamená, že sa môže v určitých časových intervaloch meniť a to podľa potreby jeho používateľov a vzhľadom na jeho vývin. Preto sa kodifikácia spisovného jazyka stále mení, zdokonaľuje a prispôsobuje. Základnou a najznámejšou kodifikačnou príručkou spisovnej slovenčiny sú Pravidlá slovenského pravopisu.
 
späť späť   1  |   2   
 
Zdroje: Štúr, Ľ: Náuka reči slovenskej, Kompas, Turčiansky sv. Martin, 1943. , Bartek, H: Ľ. Štúr a slovenčina, Kompas, Turčiansky sv. Martin, 1943.
Copyright © 1999-2019 News and Media Holding, a.s.
Všetky práva vyhradené. Publikovanie alebo šírenie obsahu je zakázané bez predchádzajúceho súhlasu.