1. Podľa Slovenskej gramatiky (Pauliny – Ružička – Štolc, 1963, s. 224) „číslovky označujú počet, podielovosť, poradie, i násobnosť vecí a deja. Ich základným významom je význam množstva“. V Morfológii slovenského jazyka (1966, s. 314) sa číslovky hodnotia ako „komplexný slovný druh, v ktorom sa s istými obmedzeniami uplatňujú gramatické kategórie podstatných mien a prísloviek“. Rozoznávajú sa základné, skupinové, zlomkové, násobné, radové a druhové číslovky. Navyše sa v nej uvádzajú podielové číslovkové spojenia (po dvaja, po dvadsať, po sedem ráz i po prvé).
Akceptabilnejšie konštatácie už nachádzame v Kapitolách zo slovenskej morfológie (Ondrus, 1978, s. 26): „Pre všetky druhy čísloviek (základné, rozčleňovacie a zlomkové) je charakteristický význam čísla a schopnosť spájať sa len s podstatnými menami.“ Preto podľa „všeobecných gramatických významov“ preradil P. Ondrus číselné podstatné mená pätorka, deviatka a zlomkové číslovky polovica, desatina medzi podstatné mená, ďalej číslovky typu päťnásobný, mnohonásobný, piaty, posledný, dvojitý, pätoraký medzi prídavné mená a číslovky typu niekoľkonásobne, päťkrát, dvojmo medzi príslovky.
Škoda, že sa ani protagonistické Ondrusove poznatky nevyužili na logizáciu členenia slovných druhov. Bezduché rešpektovanie tradičných slovných druhov spôsobilo, že ani Krátky slovník slovenského jazyka (KSSJ, 1987), ba ani Pravidlá slovenského pravopisu (PSP, 1991) neodrážajú nijaké logizačné tendencie slovnodruhovej charakteristike posudzovaných slov. V obidvoch jazykových príručkách sa zhodne použili označenia násobné číslovky (mnohonásobný, jednorazový, dvojitý), radové číslovky (tretí, miliardtý, posledný), druhové číslovky (dvojaký, storaký, niekoľkoraký) a zlomkové číslovky (dvadsatina, pol, štvrť). Príslovková povaha takýchto slov sa označuje dvojslovnými skratkami čísl. príslov. (napr. pri lexémach niekoľkonásobne, dvojito, trojako, storako). Klasifikačná zhoda sa narušila len pri slovách, ktoré sa v PSP uviedli bez akéhokoľvek klasifikačného označenia (mnohokrát, stokrát, prvýkrát, prvý, mnohý, milión, štvoro, trojmo a i.). K nim patria i slová, ktoré sa v KSSJ klasifikovali ako zámená (koľko, toľko, niekoľko, toľkoraký, toľkokrát, koľkokoľvek, koľko-toľko, niekoľkýkrát).
Doterajšie vymedzenie čísloviek je pre používateľov jazyka veľmi komplikované a v nejednom ohľade aj nepochopiteľné. Pri určovaní slovnodruhovosti sa mnohí z nich nezaobídu bez jazykových príručiek a bez hundrania na neprehľadnú klasifikáciu. A kto by si trúfol seriózne vysvetliť, prečo sú slová koľkokrát, toľkokrát zámená a slová niekoľkokrát , niekoľkýkrát číslovky?
2. Číslovkovú platnosť priznávame len označeniam a naznačeniam, ktoré odpovedajú na opytovacie koreláty koľkí a koľko.
Podľa korelátu koľkí vyčleňujeme sklonné číslovky, ktoré v gramatickej zhode (obdobne ako rozvíjacie prídavné mená) rozvíjajú podstatné mená: piati žiaci sa hlásia, toľké ženy už ochoreli, po mnohých rokoch.
Pomocou korelátu koľko vyčleňujeme nesklonné číslovky, ktorých nominatívne a akuzatívne tvary sa v syntaktických spojeniach správajú ako rozvíjané podstatné mená: päť žiakov sa hlási, toľko žien už ochorelo. V ostatných pádoch však figurujú ako nesklonné prídavné mená: po mnoho rokoch, so sto pracovníkmi (podobne ako po mrcha rokoch, s príma pracovníkmi).
Podľa vyjadrovaného obsahu členíme číslovky do troch skupín:
1. označenia presného počtu – jeden, päť/ piati/ pätoro, sto, tristoštyridsaťdva.
2. označenia nepresného počtu alebo množstva – málo, najmenej, viac/ viacerí/ viacero, neveľa, plno, dosť, habadej.
3. naznačenia počtu alebo množstva – toľkí, niekoľko, koľkísi, koľkokoľvek, koľko-toľko.
Označenia presného počtu sa dajú zaznačovať i číslicami (napr. dvadsaťjeden = 21 = XXI). Výnimkou sú len číslovky obaja/ obidvaja/ oboje/ obidvoje.
Číslovky vyjadrujúce počet inherentne vyjadrujú gramatickú kategóriu čísla, a preto nemávajú plurálové tvary. Číslovka jedny (napr. v konštrukcii jedny nohavice) nevyjadrujú množné, ale len pomnožné číslo. Ak sa však plurálové tvary jedni/ jedny nedajú zaznačiť číslicami (jedni návštevníci dnu a druhí von), odpovedajú na opytovací korelát ktorí, klasifikujeme ich ako prídavné mená. V adjektívnej funkcii sa uplatňuje slovo jeden i pri vyjadrovaní posunutých významov
„ten istý“ - pochádzajú z jednej dediny
„akýsi“ - žil raz jeden kráľ
„samý“ – telo už bola jedna rana
Adjektívnu povahu majú i slová nejeden (= mnohý), dajeden (= daktorý), podajeden (= poniektorý), dojeden (= každý), ktoré odpovedajú na opytovací korelát ktorý.
Zaujímavosti o referátoch
Ďaľšie referáty z kategórie