Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

 

Výslovnosť spoluhlások m, n

Úvod
Spoluhlásky (konsonanty) triedime podľa artikulačných, akustických (zvukových) a auditívnych (sluchových) kritérií. Najdôležitejšie sú tieto kritériá: miesto artikulácie, spôsob artikulácie, artikulujúci orgán, účasť nosovej dutiny, účasť hlasu, sluchový dojem, trvanie.
Na mieste, kde sa v slovenskom pravopise píše písmeno n, sa vyslovuje v spisovnej slovenčine okrem predoďasnovej záverovej nosovej zvučnej hlásky [n] aj mäkkopodnebná záverová nosová zvučná hláska [ŋ] a predoďasnová úžinová nosová spoluhláska [n]. V niektorých slovách sa namiesto [n] vyslovuje aj [m]. Výskyt hlások [ŋ] [n] [m] závisí od spoluhláskového okolia.

Spoluhláska ŋ
V spisovnej slovenčine sa spoluhláska ŋ vyslovuje vtedy, keď po n bezprostredne nasleduje k, g, ako napríklad v slovách:
hrozienka [hrozĭeŋka]
mangán [maŋgán]
mienka [mĭeŋka]
tenký [ťeŋkí]

Spoluhláska ŋ sa môže striedať aj s n, ale aj ň, a to v slovách a tvoroch:
dutinka – dutiniek [duťiŋka – duťiňĭek]
skriňa – skrinka [skriňa – skriŋka]
zinok – zinku [zinok – ziŋku]

V spisovnej slovenčine sa spoluhláska ŋ vyslovuje v prevzatých a cudzích slovách aj pred spoluhláskovou skupinou, ktorá sa v ortografii zapisuje znakom x, ako napríklad aj v slove:
anxiozita [aŋksi-ozita]

V priemernom a pomalšom rečovom tempe sa žiada na hraniciach slov v spisovnej slovenčine aj pred k, g vyslovovať n. Ako príklad sa dajú uviesť slovné spojenia:
ten gunár [ten gunár]
on kráča [on kráča]
len keby [ľen kebi]
Nespisovne sa výslovuje [jeleŋ kráča, aspoŋ kúsok] namiesto [jeleň kráča, aspoň kúsok].

Výslovnosť [n] pred k, g vnútri slova sa v spisovnej slovenčine hodnotí ako nápadná, umelá a strojená, resp. hyperkorektná výslovnosť. Je to tzv. písmenková (litierková) výslovnosť.
Spoluhláska n
Spoluhláska n sa vyskytuje na mieste, kde sa v slovenskom pravopise píše n, ak nasleduje ďasnová úžinová spoluhláska s, z, š, ž. Toto úžinové n vzniká asimiláciou spôsobu artikulácie n, t. j. prispôsobením n k nasledujúcej úžinovej spoluhláske. Môžeme ho nájsť v slovách:
banský, inšie, inžinier, konský, penzia, Slovensko,…
Úžinové n sa však vyslovuje aj pred inými úžinovými spoluhláskami.

Také oslabenie záveru ďasnového n pred s, z, š, ž, pri ktorom n splýva s predchádzajúcou samohláskou, ani oslabenie, pri ktorom sa artikuluje nosová samohláska, najmä [ẽ] sa však v spisovnej slovenčine nepripúšťa.
Za chybnú sa pokladá výslovnosť:
[iĩšie, iĩžinier, peẽzi-a], alebo výslovnosť [iẽšĭe, iẽžiňĭer, peẽzi-a]
Úžinové n môžeme nájsť aj pred spoluhláskou [x]:
melanchólia [melanxóli-a]
bronchitída [bronxitída]

Záverový dotyk jazyka o podnebnú klenbu sa oslabuje aj v iných pozíciách, napríklad pred spoluhláskou ľ:
nedbanlivec [ňedbanľivec]
trvanlivý [tŗvanľiví]

Za ortofonickú a ortoepiskú chybu sa v spisovnej slovenčine pokladá nadmerné oslabovanie dotyku končeka jazyka o ďasno pri výslovnosti n pred s, z, š, ž, ch [x], ľ.
Vo vyššom štýle sa častejšie vyskytuje výslovnosť s úplným dotykom končeka jazyka o ďasno.
O ortoepickú chybu by sa jednalo, keby sa v týchto pozíciách vyslovovalo n s explóziou, ktorá by ho oddeľovala od nasledujúcej úžinovej (resp. bokovej) spoluhlásky. Vznikla by strojená výslovnosť.
Mierne oslabenie dotyku končeka jazyka o ďasno pri výslovnosti n pred úžinovými spoluhláskami s, z, š, ž, ch [x] a pred spoluhláskou ľ sa v ortoepickom slovníku nezaznačuje osobitným transkripčným znakom. Treba si dať však pozor na také chybné oslabovanie tohto dotyku, pri ktorom sa už namiesto n, resp. úžinového [n], vyslovuje nosová samohláska [ẽ].

Výslovnosť m namiesto n
Vnútri slova sa v spisovnej slovenčine pred pernopernou spoluhláskou namiesto n vyslovuje spoluhláska m:
bonbón [bombón]
klenba [kemba]
hanba [hamba]
V prevzatých slovách sa však aj v tejto pozícii (v kombinácii n + p, b) najmä vo vyššom štýle vyslovuje n:
medicinbal [medicimbal]
nonpareille [nonpareĭ]

Pred p, b sa spoluhláska n vyslovuje aj na hranici slov ako napríklad i v slovných spojeniach:
zvon bije [zvon bije]
on počul [on počul]

Výslovnosť m namiesto m, n, ň
V spisovnej slovenčine sa spoluhláska m vyslovuje vtedy, keď po m vnútri slova bezprostredne nasleduje v, f:
domvedúca [domvedúca]
symfónia [simfóni-a]
komfort [komfort]

V neutrálnom a vyššom štýle výslovnosti sa v slovenčine nepripúšťa výslovnosť pernozubnej spoluhlásky m namiesto n, ň:
infekcia [infekci-a]slovné spojenia:
konflikt [konflikt]jeleň vyskočil [jeľeň viskočil]
konvoj [konvoĭ]len volaj [ľen volaĭ]
kanva [kanva]ten váš [ten váš]

Záver
Náš spisovný jazyk skrýva v sebe mnoho malých, možno pre niekoho nebadaných, rozdielov. Pred tým ako som začala písať túto prácu, som sa nikdy nezamýšľala nad týmito dvoma spoluhláskami, ktoré sú si v mnohom podobné. Možno ich vyslovovať rôzne, no všetko závisí od postavenia spoluhlások m a n v slove a spoluhlások, ktoré nasledujú za nimi.
Mali by sme vedieť, kde zmeny výslovností pri týchto spoluhláskach nastávajú, aby sme sa mohli vyhnúť zbytočným chybám v našom prejave.

Zdroje:
Kráľ, A.: Pravidlá slovenskej výslovnosti. Bratislava, SPN 1996. -

Koniec vytlačenej stránky z https://referaty.centrum.sk