Do 8. storočia
- spoločný jazyk všetkých Slovanov praslovančina. Praslovanský jazyk bol spoločný jazyk Slovanov počas niekoľko sto rokov, ale neexistuje ani jedna písomná pamiatka. Porovnávaním tvarov slov jednotlivých slovanských jazykov sa môžeme takmer s určitosťou dopracovať k podobe praslovanského slova. Praslovanský jazyk mal hlásky, ktoré sa v slovenčine nezachovali (tvrdý jer a mäkký jer). Chýbali spoluhlásky h, f, ale mal navyše polomäkké spoluhlásky č, ž atď.
V prvých storočiach nášho letopočtu sa z praslovanského jazyka začali formovať jednotlivé slovanské jazyky.
V základnej slovnej zásobe slovenčiny je dodnes veľa pôvodne praslovanských slov (hora, zem, blato; syn, otec, ujo; hlava, ruka, noha; orať, žať, siať), tieto slová alebo ich základy sa nachádzajú v obmenách aj v iných slovanských jazykoch. Najstaršie slová v našej slovnej zásobe sú najkratšie.

9. storočie - rok 863
Cyril a Metod prichádzajú na územie Veľkej Moravy, prinášajú prvý kultúrny a cirkevný jazyk Slovanov staroslovienčinu, ktorý vytvorili na základe macedónskeho nárečia z okolia Solúna. Po pôsobení na Veľkej Morave do tohto jazyka prenikli západoslovanské prvky. Neskôr ho ovplyvnili jazyky národov, na území ktorých sa používal ako literárny a hlavne liturgický jazyk (bohoslužobný, náboženský). Jeho prvky sa zachovali dodnes v podobe cirkevnoslovanského jazyka, ktorý u nás ako liturgický jazyk používajú gréckokatolícki a pravoslávni veriaci.
V tomto období vytvoril Konštantín slovanské písmo hlaholiku na základe malých písmen gréckej abecedy.
V. Turčáni objavil systém, na základe ktorého bolo písmo vytvorené - všetky písmená sú kombináciou znakov: + (kríža - spása) ako symbolu Krista; O (kruhu) ako symbolu Boha a trojuholníka ako symbolu Trojice.

Nový liturgický jazyk prijali s nevôľou hlavne franskí kňazi a tzv. trojjazyčníci, ktorý presadzovali tri tradičné liturgické jazyky - grécky, latinský, hebrejský. Po obhajobe staroslovienskeho jazyka v Ríme sa stal štvrtým liturgickým jazykom.
Po Metodovej smrti Svätopluk dal prednosť politickému spojeniu so Západom, zakáže starosloviensku liturgiu a slovanských kňazov vyženie. Slovanská vzdelanosť pokračuje hlavne v kláštoroch Bulharska a práve tam vzniklo druhé slovanské písmo cyrilika na základe veľkých písmen gréckej abecedy. Zachovalo sa dodnes v podobe azbuky.
Literárne pamiatky v staroslovienčine:
Pôvodné: Proglas - prvá slovanská báseň, Moravsko-panónske legendy
Prekladové: preklad Biblie, žaltár - kniha žalmov, breviár, modlitby ...
Používaním staroslovienčiny na Veľkej Morave pribúdajú do lexiky západoslovanské prvky. Náš jazyk bol odlišný od súčasnej slovenčiny, mali sme nosovky, tvrdé a mäkké jery (polosamohlásky).

10. storočie
Rozpad Veľkej Moravy, postupné začleňovanie Slovenska do uhorského štátu. Po príchode Maďarov a pri formovaní uhorského štátu, ktorého obyvatelia hovorili viacerými jazykmi, sa spisovným i liturgickým jazykom stala latinčina.
Literárne pamiatky:
- po latinsky písané kroniky a legendy: Anonymova kronika; Legenda o sv. Svoradovi a Benediktovi; Legendy o sv. Štefanovi.
Starosloviečina obohacuje slovnú zásobu maďarského jazyka hlavne z oblasti rodiny, domu, cirkvi, štátnej správy ...

14. až 16. storočie
Kultúrnym a spisovným jazykom je slovenčina s českými prvkami (slovakizovaná čeština) sa začína presadzovať v administratívnych zápisoch v mestách. Pod vplyvom založenia pražskej univerzity (1348), pobytu husitských a bratríckych vojsk a v 16. storočí pod vplyvom reformácie, ktorá uprednostňovala materinský jazyk ako jazyk liturgický pred latinčinou, sa začína na Slovensku používať slovakizovaná čeština ako spisovný jazyk Slovákov.
Literárne pamiatky:
Žilinská mestská kniha a hymnická pieseň Vitaj, milý Spasiteľu

18. storočie
Uzákonenie prvého spisovného slovenského jazyka na základe kultúrnej západoslovenčiny A. Bernolákom. Jazyk mal fonetický pravopis, nerozlišoval y/i, namiesto j používal g, mal w, do západoslovenčiny pridal mäkké slabiky de, te, ne, le.
Kodifikačné diela:
Slovenská gramatika; Jazykovedno-kritická rozprava o slovenských písmenách.

1843
Uzákonenie spisovného jazyka Ľ. Štúrom na základe stredoslovenského nárečia. Pravopis bol fonetický, jazyk prijali po počiatočných diskusiách slovenskí evanjelici aj katolíci. Nepoznali ľ; samohlásky y, ä, dvojhlásky.
Kodifikačné diela:
Nárečja slovneksou alebo potreba písaňja v tomto nárečí; Náuka reči slovenskej.