Dejiny spisovnej slovenčiny

Dejinami spisovnej slovenčiny rozumieme historickú, komplexnú jazykovednú disciplínu, ktorá skúma vývin spisovného jazyka z hľadiska jeho genézy, konštituovania, zmien v systéme a v kodifikácii so zreteľom na vývin spoločnosti, jej sociálny a kultúrny život. Je to vedecký opis dejín kultivovania, normalizovania a kodifikačných zmien. 
 
2/ Predspisovné obdobie (9. stor.- 3. 1/3 18. stor.
Je to obdobie, kedy sa používala slovenčina v kultivovanej ústnej a písanej podobe pred vznikom jej spisovnej kodifikácie. 

Rané predspisovné obdobie (zač. 9.- kon. 10. stor.)
V tomto období sa v rámci stredodunajského praslovanského dialektu sformoval pevný základ samostatného vývinu slovenčiny. V priebehu 9. a 10. stor. sa ustálili javy, ktorými sa slovenčina už vtedy odlišovala od susedných západoslovanských jazykov. Začali postupne zanikať praslovanské zvláštnosti, z ktorých bol najdôležitejší zánik tvrdého a mäkkého jeru. Nositeľmi slovanského jazyka ranej starej slovenčiny boli Sloveni, ktorí sa už od začiatku 9. stor. vyčlenili zo slovanského veľkokmeňa ako samostatné etnikum.

Raná fáza kultivovanej slovenčiny
V tomto období existoval popri bežne používanej domácej reči už pomerne vyspelý kultúrny jazyk. Ten bol od konca 8. stor. v kontakte s inými kultúrnymi jazykmi, a to hlavne s latinčinou, staronemeckým jazykom bavorskej misie a v 2. ½ 9. stor. aj so staroslovienčinou. O písaný prejav domáceho jazyka sa staroslovenskí vzdelanci snažili už pred príchodom Konštantína a Metoda., a to pomocou rímskych a gréckych písmen (abecedy). Tu sa ale vyskytli ťažkosti, keďže gréčtina ani latinčina nemala písmená pre niektoré hlásky slovienskej reči. 

Staroslovienčina  sa v dvorskom a vzdelaneckom prostredí v 9. stor. kultivovala v súvislosti so spravovaním Nitrianskeho kniežatstva, Rastislavovho veľkokniežatstva  i Svätoplukovej ríše. 

Charakteristika ranej kultúrnej slovenčiny v 9. a 10. stor.
V 9. stor. mala kultúrna raná slovenčina spoločné znaky s praslovanským dialektom v severnej časti Karpatskej kotliny.
Niektoré slová z lexiky jazyka podunajských Slovienov a našich staroslovenských predkov prevzali do svojho jazyka aj staromaďarské kmene. Tak isto aj do ranej kultúrnej slovenčiny prenikli slová z iných jazykov, napr. europeizmy prevzaté z latinčiny, či latinské a  starogermánske slová.

Staroslovienčina
V odbornej literatúre sa týmto pojmom označuje jazyk slovanského pôvodu, ktorý si Konštantín a Metod zvolili pre svoje účinkovanie na Veľkej Morave a v Panónii, pre preklady gréckych vieroučných, obradových i právnych textov potrebných pre úspech misie.
Jej základom bola kultivovaná reč slovanských vzdelancov , ktorí v 9. stor. žili v Solúne  a v jeho okolí. Bol to jazyk južnoslovanského pôvodu. Jej slovnú zásobu tvorili okrem slov praslovanského pôvodu aj slová prevzaté z gréčtiny a latinčiny. Niektoré z nich sa už v období Veľkej Moravy nahrádzali domácimi slovami. Toto nahrádzanie a vrstva slov z kultúrneho jazyka staroslovanských predkov poukazuje na živý kontakt tohto jazyka s cyrilometodskou staroslovienčinou. Hovoríme tu o tzv. veľkomoravskom variante staroslovienčiny
Písomníctvo
Sú to rukopisné písomnosti, ktoré vznikli v súvislosti s prípravou a účinkovaním cyrilometodskej misie na Veľkej Morave a v Panónii. Pôvodiny staroslovienskych textov sa ale nezachovali. Poznáme ich len zo starších i mladších odpisov. Máme odpisy napísané v hlaholike, cyrilike i odpisy napísané latinkou.

Hlaholika vznikla zo starogréckej kurzívy (malej gréckej abecedy). Bola ornamentálne upravená náznakmi symbolov kríža. Tam, kde gréčtina nemala ekvivalent pre slovanské hlásky, bola doplnená písmenami, prípadne napodobeninami písma orientálneho. Jej autorom je Konštantín a zhotovil ju ešte pred príchodom na Veľkú Moravu.

Cyrilika naopak vznikla úpravou veľkých písmen starogréckej abecedy a pre chýbajúce slovanské hlásky sa upravili písmená hlaholiky. Jej názov je odvodený od kláštorného mena Konštantína. O jej oficiálne uznanie a rozšírenie sa zaslúžil Simeon, starobulharské knieža. Po rôznych úpravách a reformách sa cyrilika používa dodnes v Rusku, Bielorusku, na Ukrajine, v Bulharsku, Macedónii a Srbsku.

Latinské a grécke písmo poznali staroslovenskí vzdelanci už dlho pred príchodom byzantskej misie, o čo sa pričinila bavorská kresťanská misia (koniec 8. stor.) a v skoršom období misie z Talianska a Grécka.

Podľa písma sa teda staroslovienske písomnosti delia na:
1.      hlaholské- Zografský kódex, Mariánsky kódex, Kyjevské listy, Pražské hlaholské listy
2.      cyrilské- Suprasľský kódex, Savvina kniga
3.      latinské- Frizinské pamiatky

Kyjevské listy
38 kratších modlitieb preložených do latinčiny, ktoré boli nájdené v Kyjeve. Sú včasným prepisom a jedným z prvých odpisov hlaholského originálu niektorého zo  žiakov cyrilometodskej školy. Vznik originálu i odpisov je možné lokalizovať na územie Veľkej Moravy, resp. nitrianskych Slovenov. Pravdepodobne sú z obdobia konca 9. a začiatku 10. stor.

Pražské hlaholské listy = Pražské zlomky
Boli nájdené v archíve kapituly na Hradčanoch v Prahe. Sú to 2 pergamenové listy, z ktorých prvý je palimpset s krátkymi hymnami k omši a druhý, starší, obsahuje časť bohoslužobného textu grécko-byzantského obradu. Sú to zvyšky väčších sakrálnych textov odpísaných asi v 11. stor. zo staroslovienskej hlaholskej predlohy preloženej z gréčtiny a vyhotovenej vo veľkomoravskom prostredí.

Staršie pastoračné a svetské písomnosti v latinčine
Nitriansky kódex z 11. stor. obsahuje evanjeliár napísaný v benediktínskom kláštore v Hronskom Beňadiku. Legenda o svätcoch Svorada a Benedikta, inak známa aj ako Vita od Maurusa, Päťkostolského biskupa má charakter skôr životopisnej kroniky skutočných udalostí, doplnených o nezvyčajné príhody a zázraky. Patria sem aj zákonníky uhorského kráľa Štefana I., Ladislava a Kolomana. Slovenska sa dotýka aj Anonymova kronika z 12. a 13. stor., ktorú napísal notár kráľa Bela III. Má skôr charakter oslavného rozprávania o obsadzovaní južných častí Slovenska starými Maďarmi. Privilégiom Pro Slavis kráľ Ľudovít I. roku 1381 zabezpečil rovnaký počet Slovákov a Nemcov v mestskej rade.

Osobnosti v ranom predspisovnom období
Adalrám (… 836)
Salzburgský arcibiskup, ktorý vysvätil Pribinovi „na jeho panstve za Dunajom v krajine nazývanej Nitrava“ kostol. Tento čin mal význam pre upevnenie kontaktu súdobej latinčiny a starej nemčiny s kultúrnym jazykom Staroslovenov. Dôsledkom toho prenikli a ustálili sa v lexike ranej starej slovenčiny starogermánske cirkevné termíny.

Wiching (… 899)
Popredný benediktín s vedúcim postavením v kresťanskej bavorskej misii. Predpokladá sa, že pôsobil na Svätoplukovom dvore ako diplomat. Keďže bol v službách bavorského kléru, presadzoval vo funkcii liturgického jazyka latinčinu. Bol zásadne proti zavedeniu staroslovienčiny ako bohoslužobného jazyka na Veľkej Morave a v Panónii. Jeho zámer sa mu po smrti Konštantína podaril a v roku 880 získal dokonca biskupský stolec v Nitre. No v roku 892 Nitru opustil a stal sa kancelárom kráľa Arnulfa.
Konštantín, filozof (827-869) a Metod (813?-885)
Obaja sa narodili v Solúne v rodine byzantského dôstojníka. Boli gréckeho pôvodu, no po slovanskom dedovi dobre ovládali slovanský jazyk z okolia Solúnu. Stali sa patrónmi všetkých Slovanov.

Konštantín študoval teológiu v Carihrade. Po ukončení tohto štúdia pôsobil istý čas ako bibliotekár patriarchu. Bol poverený vedením posolstva do islamskej Arábie a neskôr do Charkovského kaganátu. Tu podľa legendy objavil v mori pri meste Cherson ostatky sv. Klimenta. 861 sa stal profesorom teológie na vysokej carihradskej škole. V roku 863 sa stal vedúcim misie na Veľkú Moravu (žiadosť Rastislava cisárovi Michalovi III.). Zostavil hlaholiku a začal do staroslovienčiny prekladať základné pastoračné texty. Žiadal prijatie slovanského jazyka do trojice liturgických jazykov (latinčina, hebrejčina , gréčtina). Toto sa mu aj podarilo. Zomrel v Ríme, ale ešte predtým vstúpil do kláštora a prijal meno Cyril. Bol blahorečený za svätca.

Metod ovládal svetské i cirkevné právo. V rokoch 843-856 spravoval provinciu v Solúne. Neskôr sa stal správcom kláštora, kde sa vzdelával v teológii. Na misiu na Veľkú Moravu išiel ako bratov poradca pre veci svetského práva a pomocník pi organizovaní školstva. R. 868 bol v Ríme vysvätený za kňaza a neskôr aj za panónskeho biskupa a arcibiskupa s poverením misijne pôsobiť na Veľkej Morave. Po prevzatí postu panónskeho arcibiskupa sa dostal do sporu s vyšším bavorským duchovenstvom. Tí ho po návrate z Ríma uväznilo a prepustili ho až na zásah pápeža. So svojimi žiakmi potom prekladal celú Bibliu. Pred smrťou určil za svojho nástupcu Gorazda.

Gorazd

Žiak a spolupracovník Konštantína a Metoda. Roku 868 spolu s nimi navštívil Rím, kde bol vysvätený za kňaza. Stal sa Metodovým dôverným spolupracovníkom a poradcom. Pochádzal zo spoločensky vyššie postavenej slovanskej rodiny. Bol vzdelaný a dobre ovládal latinčinu. Pripisuje sa mu autorstvo diela Život Metodov.

Chrabr = Naum[1] (835-910)

Bol v skupine žiakov Cyrila a Metoda, ktorí boli v Ríme v roku 868 vysvätení (on na diakona). Po vyhostení cyrilometodskej misie z Veľkej Moravy pôsobil ako učiteľ na škole v Preslave (Bulharsko), neskôr na škole v Ochride. Bol zástancom hlaholiky a tiež zástancom staroslovienčiny ako liturgického jazyka.

Stopy predkresťanskej a veľkomoravskej epochy v ranom predspisovnom období
Doznievanie slovesných prejavov predkresťanského obdobia
V 11.-12. stor. ešte stále pretrvávali v ľudovej slovesnosti predkresťanské kultové slovesné prejavy, a to pri rôznych kolektívnych obradoch vyžadovaných pohanským kultom.

Stretávame sa s dobovo protikladnými sídliskovými názvami, tzn.: v blízkosti sídliska odzrkadľujúcim pohanský zvyk, či názvom odvodeným z etnického strážcov hraníc starého Uhorska sa nachádzali obce s názvom odrážajúcim kresťanstvo. Išlo tu o snahu cirkvi paralyzovať zvyšky pohanstva.  Dobrým príkladom je aj obec Diakovce (od slova diakon), ktorá je v blízkosti Šale (od šal, šaliti- ošiaľ spôsobený rituálnym tancom) a Veče (Veca, Vveza- kultové rokovanie zhromaždeného ľudu)

Stopy staroslovienčiny alebo jej veľkomoravského variantu
Zo staršieho obdobia predspisovnej slovenčiny sú priame i nepriame svedectvá, že na niektorých miestach stredovekého Slovenska sa ešte používali sakrálne texty v staroslovienčine. Zdrojom týchto poznatkov sú názvy obcí, ktoré zachytávajú niektoré deje z veľkomoravského obdobia (Kostolné- kostol sv. Klimenta[2]; Dimiter- Dimiš[3]).

Cirkevná slovančina (cirkevnoslovanský jazyk)
Je to variant pôvodnej staroslovienčiny s prvkami ranej fázy vývinu slovanských jazykov. Na území stredovekého Slovenska sa používal východoslovanský variant s prvkami ranej ukrajinčiny. Pre kultivovanie stredovekej slovenčiny bol dôležitý kontakt so živou, hovorenou slovenčinou. To spôsobilo kultivovanie tohto domáceho jazyka. 
Staršie predspisovné obdobie (zač. 11.- kon.15. stor.)
Po porážke pri rieke Lech (955) sa v stredodunajskej oblasti začali usadzovať starí Maďari. Postupne si vytvorili štátny útvar, do ktorého bolo slovenské etnikum časom začlenené- Uhorsko. Vďaka tomuto kontrastnému kontaktu (slovanské- neslovanské) vznikli podmienky pre uvedomenie si vlastnej etnicko-jazykovej osobitosti. Tento proces začal už v 8. stor. vpádom Tatárov.

Rozvoj slovenčiny v tomto období podmienilo aj niekoľko iných faktorov:
1.      relatívne samostatné územie súvislé osídlené staroslovienskym etnikom
2.      uhorský kráľovský dvor do istej miery rešpektoval nemaďarské etniká a ich územia v rámci starého Uhorska
3.      spoločenské rozvrstvenie stredovekej slovenskej národnej pospolitosti

Čeština na Slovensku v staršom predspisovnom období
V tomto období sa čeština používala  na Slovensku ako kultúrny a sakrálny jazyk. Obe používania v tomto období delíme na staršie (14.-15. stor.), mladšie (17.-18. stor.) a obrodenské (1. ½ 19. stor.) obdobie.

Staršie obdobie používania češtiny na Slovensku
V 14. stor. sa udomácňovala z kultúrno-spoločenských potrieb. Tie súviseli s rozvojom slovenskej národnej pospolitosti, s narastaním slovenského etnika v mestách, so vznikom škôl, pisárskych učilíšť, … Napomáhali tomu aj štúdiá Slovákov v Čechách, pobyt husitov, bratríkov a Jiskrových vojsk na Slovensku, styky Uhorska s Českom a Moravou i rozvoj slovenských miest po 14. stor. Do češtiny sa na našom území dostali aj slovakizmy, a to buď spontánne alebo vplyvom kultivovanej slovenčiny. Ani pravopis raných českých písomností nie je ustálený. Dôležitým dokladom je Žilinská mestská kniha z 15. stor. Obsahuje český preklad magdeburského práva mesta Krupina.

Čeština v tomto období na Slovensku nemala celospoločenskú platnosť a jej písaná podoba bola len praktickým prostriedkom kultúrnej komunikácie.

Kultúrna slovenčina v staršom predspisovnom období
V tomto období sa slovenčina kultivovala predovšetkým v ústnej podobe. Súvislé texty z tohto obdobia nie sú k dispozícii, ale svedectvá o nej podávajú záznamy v latinských písomnostiach. Iným prameňom sú dobové termíny slovenského pôvodu.

Formovanie jazykovej štruktúry kultúrnej slovenčiny v 11. až 15. stor.
Jazyková štruktúra sa formovala na báze 3 základných nárečových makroareálov- západoslovenského, stredoslovenského a východoslovenského. Na označenie týchto 3 variantov kultúrnej slovenčiny sa ustálili termíny kultúrna západoslovenčina, kultúrna stredoslovenčina a kultúrna východoslovenčina. Raná kultúrna západoslovenčina sa formovala na území dvoch regiónov- v južnom a severnom. Raná kultúrna stredoslovenčina sa formovala na báze severozápadného regiónu a ku koncu tohto obdobia začala prenikať aj do južných oblastí. Jazykový systém ranej kultúrne východoslovenčiny bol v 15. stor.. relatívne ustálený, s niekoľkými odlišnými prvkami z nárečí a v priebehu tohto obdobia prešla dvoma fázami.

V starej slovenčine boli okrem zdedených praslovanských slov, zvyčajne spoločných pre všetky 3 varianty, aj slová typické iba pre jeden  alebo dva spomínané varianty. V staršom predspisovnom období prenikali do slovenskej lexiky aj slová z nemčiny, starej maďarčiny, slová valašského i latinského pôvodu.

Osobnosti v staršom predspisovnom období
Maurus (1000?-1070)
Predpokladá sa, že sa narodil v Nitre alebo v jej okolí a jeho materinským jazykom bola slovenčina. Vyštudoval benediktínsku školu v kláštore na Zobore a vyššiu školu v kláštore v Pannonhalmi. Okolo roku 1034 sa stal opátom tohto kláštora a v roku 1036 biskupom v Päťkostolí. Napísal latinské dielo Legenda o Svoradovi a Benediktovi, ktoré má charakter životopisnej epicky ladenej kroniky.
Ján Literát (1/2 14.stor.-1390)
Narodil sa v Madočanoch na Liptove v zemianskej rodine. Študoval na nemeckých školách, dobre ovládal latinčinu a pisárske umenie. Niekedy okolo roku 1374 využil svoje schopnosti a začal s falšovaním listín a pečatí. Po odhalení bol súdom odsúdený na trest smrti a bol upálený. 

Mladšie predspisovné obdobie (zač. 16.- kon. 18. stor.)

Je to obdobie kultivovania slovenčiny do roku 1787 (vydaná Filologicko-kritická rozprava o slovenských písmenách). Charakteristickým znakom tohto obdobia z jazykového hľadiska je prezentácia kultúrnej slovenčiny v ústnej aj písanej a tlačenej podobe.

V tejto dobe ešte pretrvávali staré princípy poddanstva, nízka vzdelanosť nižších vrstiev, územie Slovenska ohrozovali výpady tureckých vojsk i protihabsburgské povstania a rozbroje medzi katolíkmi a evanjelikmi. Slovensko sa však po obsadení jadra Uhorska stalo strediskom a útočiskom mnohých cirkevných i šľachtických vzdelancov.

Na rozvoj kultúrnej slovenčiny malo pozitívny vplyv aj školstvo, ktoré sa síce v 16. stor. Rozčlenilo na evanjelické a katolícke, ale plnili myšlienky humanizmu- vyučovať latinčinu, prípadne iné jazyky na zásade materinského jazyka. Dôležitou osobnosťou bol Ján Amos Komenský, ktorý zdôrazňoval osvojenie si latinčiny, jej terminológie spoločenských a prírodných vied a dôležitosť hlbšieho poznávania materinského jazyka. Vďaka Adamovi Františkovi Kollárovi sa viedenský dvor začal zaoberať aj požiadavkou vyučovať popri latinčine aj v materinskom jazyku. Túto požiadavku dvor akceptoval (Ratio educationis publicae).

Začiatky kníhtlače siahajú do ½ 16. stor. Za najstaršiu sa pokladá tlačiareň v Košiciach. Kníhtlačiarne fungovali počas tohto obdobia v Bardejove, Trnave, Bratislave, Banskej Bystrici, Hlohovci, v Levoči, Trenčíne i Žiline.

Stúpajúca slovakizácia miest mala za následok aj písanie záznamov v kultúrnej slovenčine (mestské knihy, protokoly, notárske záznamy testamentov, korešpondencia, …). Katolíci sa snažili uplatniť slovenčinu v niektorých základných cirkevných obradoch (krst, sobáš, …). Evanjelici naopak používali slovakizovanú češtinu biblického variantu.

Kultúrne jazyky v mladšom predspisovnom období
V Rakúsko- Uhorsku sa v tomto období okrem slovenčiny používali viaceré jazyky. Z neslovanských jazykov bola v blízkom kontakte so slovenčinou nemčina, maďarčina a hlavne latinčina. Zo slovanských to bola východoslovenská cirkevná slovančina (poznačená polonizmami, rusínizmami a slovakizmami), ale hlavne čeština vo svojej biblickej i slovakizovanej podobe.

Z osobností slovenského pôvodu, ktoré mali pozitívny vzťah k Slovensku, sociálnemu postaveniu jej ľudu a jeho reči treba spomenúť Martina Rakovského, Jakuba Jakobeusa, Jána Baltazára Magina, Mateja Bela  a v neposlednom rade aj Jána Sambucusa. Snahy o slovakizovanie biblickej češtiny prejavil v 17. stor. Daniel Sinapius Horčička. Ján Kollár, Pavol Jozef Šafárik i Andrej Radlinský boli zástancami staroslovienčiny (čeština čiastočne upravená slovakizmami).

Kultúrna slovenčina v mladšom predspisovnom období
Charakteristickým znakom je prezentácia hovorenej, písanej, prípadne tlačenej kultúrnej slovenčiny v súvislých textoch. O jej rozvoj sa pričinila humanistický zásada v školstve, tlačiarne, stupňujúca sa slovakizácia na skoro všetkých úrovniach spoločenského života, oživovanie starších slovesných folklórnych útvarov, povzbudzovanie i kritika vzdelancov.

Nebola kodifikovaná. Udržiavala kontakt so živými formami domáceho jazyka, z ktorého čerpala výrazové, terminologické i štylistické prostriedky. Nesie aj stopy iných vtedy na Slovensku používaných jazykov, najmä češtiny, latinčiny, nemčiny a maďarčiny, niekedy poľštiny a ukrajinčiny. 

Kultúrna západoslovenčina v mladšom predspisovnom období
Formovala sa pre potreby komunikácie na západnom Slovensku (Bratislavská, Trenčianska župa a západná časť Nitrianskej župy). V písanej podobe sa začala objavovať v 16. stor. V 18. stor. sa vyskytli pokusy o normalizáciu jej pravopisu. Mala znaky nárečí na okolí miest, hlavne Trnavy, Trenčína a Žiliny, prípadne iných (Skalica, Hlohovec, …). Hlavným zdrojom ústneho i písaného prejavu bola teda reč popredných mešťanov týchto miest. Na jej formovanie mali vplyv aj iné jazyky, hlavne ale čeština a latinčina. Postupne sa rozdelila na 2 základné typy, a to na južný (trnavský) a severný (trenčiansky).
Kultúrna stredoslovenčina v mladšom predspisovnom období
Formovala sa v stredoslovenskej oblasti (Oravská, Liptovská, Turčianska, Zvolenská, Tekovská, Hontianska, Novohradská, Gemerská župa a východná časť Nitrianskej župy). Prvé súvislé písané prejavy sú zo 16. stor. Odráža kultivovaný úzus nárečí v severozápadnom regióne na strednom Slovensku (dolná Orava, Liptov, Turiec, časť Tekova, okolie Zvolena).

Kultúrna východoslovenčina v mladšom predspisovnom období
Formovala sa na území východného Slovenska (Spišská, Šarišská, Zemplínska župa, časť Užskej a Abovskej župy). V jej písomnostiach sa vo väčšej miere vyskytujú znaky nárečí (východoslovenských). V zásade bola menej bohemizovaná a latinizovaná, ale nachádzajú sa v nej polonizmy a zriedka aj rusínizmy.

V jej vývine je zvláštne, že v kultivovanej podobe sa často používala v tlačených textoch aj v spisovnom období.

Normalizovaná kultúrna slovenčina v predspisovnom období
Normalizovaním sa rozumie vedomé úsilie uplatniť relatívne jednotnú normu v stavbe písaných  a tlačených textov. Rozdiel medzi normalizáciou a kodifikáciou je v tom, že stanovená norma jazyka nie je systematicky spracovaná a opísaná  vo forme pravidiel v osobitných príručkách. Obyčajne ich nahrádza stručný návod. Grafické a jazykové normalizovanie v tomto období možno pozorovať už v 17. stor. V 2. ½ 18. stor. sa o normalizáciu jazyka pokúšali svojou tvorbou niektoré osobnosti literatúry ako napr. Hugolín Gavlovič alebo Jozef Ignác Bajza. 

Osobnosti v mladšom predspisovnom období slovenčiny
Daniel Sinapius Horčička (1640-1688)
Narodil sa v Sučanoch pri Turčianskom sv. Martine. Študoval vo Wittenbergu, stal sa evanjelickým rektorom a pôsobil ako farár vo viacerých mestách. Neskôr emigroval do poľského Nového Bojanova, kde pôsobil ako rektor. Keď sa vrátil na Slovensko, stal sa rektorom v Levoči. Bol evanjelickým farárom, spisovateľom i pedagógom. Zozbieral doma a v Poľsku príslovia a porekadlá. Je známy obrannými i pochvalnými výrokmi o slovenskom národe, jeho pôvode, jeho pracovitosti a pohostinnosti. Ostro kritizoval tých, ktorí bezdôvodne opúšťajú slovenskú vlasť a hanobia slovenskú reč.

Matej Bel (1684-1749)
Narodil sa v Očovej. Absolvoval evanjelické lýceum v Banskej Bystrici a v Bratislave. Študoval teológiu v Halle a súčasne aj jazyky a prírodné vedy. Bol prorektorom evanjelického lýcea v Banskej Bystrici, neskôr rektorom evanjelickým lýcea v Bratislave a tu napokon farárom nemeckej evanjelickej cirkvi. Je autorom diela Notitia Hungariae novae historico-geographica. Bol stúpencom dobovej ideológie slávnej minulosti Slovanov, ich rozšírenosť na rozsiahlom území a rozšírenosť aj ich reči. Bol presvedčený o autochtónnosti Slovákov v Uhorsku. Bol teda historikom, jazykovedcom, pedagógom a evanjelickým farárom. Zomrel v Bratislave.

3/Spisovné obdobie
Je to vývinová etapa, ktorá trvá od vzniku kodifikovanej formy národného jazyka, spisovnej slovenčiny, po dnes. Toto obdobie vývinu je značne diferencované. Podľa charakteru zmien spisovnej kodifikácie slovenčiny môžeme členiť na bernolákovské, štúrovské, reformné, matičné, martinské, medzivojnové, povojnové a súčasné obdobie. V začiatkoch formovania novodobého slovenského národa vznikli dva spisovné útvary: bernolákovčina a štúrovčina.

Bernolákovské obdobie (1787-1846)
V tomto období sa v dejinách Slovákov objavil prvý kodifikovaný spisovný jazyk nazvaný podľa jeho hlavného tvorcu- Antona Bernoláka. Podľa doby používania sa bernolákovské obdobie potom predlžuje až po rok 1852.

Spoločenské a kultúrno-ideové predpoklady vzniku a pôsobenia bernolákovského hnutia
Na rozhodnutie bernolákovcov malo vplyv niekoľko negatívnych i pozitívnych faktorov. Z negatívnych sú to napr. napätie v prostredí vládnucej elity po porážke vo vojne s Prusmi, odpor uhorskej šľachty proti Márie Terézie v sociálnej oblasti i proti reformám Jozefa II., začiatok legalizácie maďarizačných snáh na uhorskom sneme roku 1792, vystúpenie a následná likvidácia uhorských jakobínov (tí hlásali idey Veľkej francúzskej revolúcie), … Pozitívny vplyv mal na bernolákovcov tolerančný patent a zrušenie nevoľníctva a to v tom zmysle, že boli tolerantní voči všetkým cirkvám i voči iným národom v Uhorsku.
Ich cieľom bolo položiť základy spisovnej slovenčine. Ostro proti nim vystúpil J. I. Bajza s podporou niektorých členov cirkevnej hierarchie. V tomto období aj Rakúsko- Uhorsko zasiahol tok myšlienok a zásad európskeho osvietenstva.

Charakteristika kodifikačných príručiek bernolákovčiny a polemických spisov
Pre bernolákovcov je charakteristické, že všetky roviny jazyka vrátane lexiky sú kodifikované odborným opisom v osobitných príručkách.

Bernolákovčina je kodifikovaná v príručke Disertatio philologico-critica de literis Slavorum (1787)s prehľadným pravopisným a slovníkovým dodatkom Lingvae Slavonicae per regnum Hungariae usitatae compendiosa simul, et facili Orthographia. Autor sa tu priamo neuvádza, ale je to kolektívne dielo bratislavských seminaristov pod vedením Antona Bernoláka. Jazykovou bázou mala byť kultúrna západoslovenčina južného (trnavského) typu s výraznými črtami kultúrnej stredoslovenčiny- reč vzdelancov. Bernolákova gramatika je popísaná v diele Grammatica Slavica (1790).  Z podtitulu ad Systema Scholarum Nationalium vyplýva, že bola určená pre školy a nepresahovala rámec vtedajších gramatík. Lexika je spracovaná v Etymologia vocum Slavonicarum ab Antonio Bernolák concinnata (1791) a v 5- zväzkovom slovníku Slowár Slowenskí Česko- Laťinsko- Ňemecko- Uherskí … (1825-1827). Toto je vrcholným dielom A. Bernoláka, ktorým ukončil kodifikáciu prvej spisovnej slovenčiny.

Bernolákovčina však nebola prijatá všetkými. O tom svedčia ostré polemiky medzi J.I. Bajzom, prípadne jeho spolupracovníkom františkánom Vojtechom Šimkom a chtelnickým farárom Tomášom Chovančekom na jednej strane a J. Fándlym a A. Bernolákom na strane druhej.

Charakteristika bernolákovčiny
Pravopis bernolákovčiny je v zásade diakritický, ale uplatňuje sa v ňom aj princíp foneticko-fonologický, morfologický, funkčný i tradičný. Používa dĺžeň na označenie dlhých samohlások a mäkčeň na označenie mäkkých spoluhlások. V systéme dlhých samohlások nie sú dvojhlásky. V kodifikovanej lexike boli len tie slová českého pôvodu, ktoré boli tradične zaužívané v slovenských písomnostiach, tlačiach alebo v reči vzdelancov.

Na začiatku používania sa o rozšírenie a dodržiavanie kodifikovanej podoby starala skupina mladých bratislavských seminaristov. Založili prvú celoslovenskú organizáciu bernolákovského hnutia- spolok Towarišstvo literárneho Umeňí známy aj ako Slovenské učené tovarišstvo. Úmysel založiť ho ohlásili už v roku 1789, ale úradne bol povolený až v roku 1792. Sídlil v Trnave. Na čele stál A. Bernolák a pokladníkom bol J. Fándly. V krátkom čase bola vytvorená pomerne rozsiahla sieť pobočiek spolku na celom Slovensku i mimo neho (Bratislava, Nitra, Banská Bystrica, Spišská Kapitula, Košice, Ostrihom, Jáger, Viedeň, …). Spolok zanikol v roku 1803.

Bernolákovské hnutie sa po smrti A. Bernoláka dostala do druhej fázy svojej existencie. Stalo sa tak hlavne po presídlení arcibiskupského úradu z Trnavy do Ostrihomu. Po tomto sa činnosť bernolákovcov v Ostrihome zintenzívnila. Tu ich viedol ostrihomský kanonik Juraj Palkovič, ktorý dotvoril normy jazyka, dokončil preklad Biblie do bernolákovčiny a vydal Slowár (normatívne ho dopracoval a doplnil). Túto ostrihomskú normatívnu úpravu realizoval s podporou vyšších cirkevných hodnostárov (A. Rudnay, M. Kratochvíl, …). Duchovne i hmotne podporoval mladého Jána Hollého.

Osobnosti v bernolákovskom období
Jozef Ignác Bajza (1755-1836)
Narodil sa v Predmiery pri Žiline. Vo Viedni vyštudoval teológiu. Pôsobil v Dolnom Dubovom i Bratislave. Vytvoril individuálne normalizovanú bohemizovanú kultúrnu slovenčinu. Jej základom bol domáci kultivovaný jazyk doplnený prostriedkami češtiny. V ostrých polemikách s bernolákovcami hájil svoju slovenčinu a vyhlasoval sa za prvého tvorcu spisovného jazyka Slovákov. Hlásil sa ideám česko-slovenskej kultúrnej i jazykovej jednoty. Zomrel v Bratislave.
Anton Bernolák (1762-181)
Narodil sa v Slanici na Orave. Začal študovať na gymnáziu v Ružomberku a skončil ako seminarista v Bratislave a Trnave. Teológiu študoval vo Viedni, ale dokončil ju v generálnom seminári na Bratislavskom hrade. Po ukončení štúdia pôsobil ako kaplán v Čeklísi (dnes Bernolákovo). Stal sa kancelárom arcibiskupského vikariátu v Trnave a nakoniec pôsobil ako farár a správca školy v Nových Zámkoch, kde aj zomrel. Zaujímal sa aj o dejiny, filozofiu, jazykovedu a iné vedné disciplíny. Pokúsil sa zrealizovať myšlienku povznesenia reči panónskych Slovákov na úroveň kodifikovanej reči. Priaznivé podmienky mu pripravil vlastenecky orientovaný bratislavský seminár. V spolupráci s rovnako zmýšľajúcimi kolegami zo seminára skoncipoval a vydal spis Dissertatio philoogico-critica de literis Slavorum s prílohou Ortographia (1787). Gramatiku bernolákovčiny opísal v knihe Grammatica Slavica (1790) a slovnú zásobu v 5-zväzkovom slovníku Slowár Slowenskí, Česko-Laťinsko-Ňemecko-Uherskí (1825-1827). Základom jeho slovenčiny je kultúrna západoslovenčina južného (trnavského) typu.

Juraj Fándly (1750-1811)
Narodil sa v Častej pri Trnave a teológiu študoval v Budíne a v Trnave. Pôsobil ako kaplán v Lukačovciach pri Hlohovci a v Seredi. Od roku 1790 bol farárom v Naháči pri Trnave. Bol stúpencom osvietenských ideí a reforiem jozefinizmu. Predstavil sa dvomi zväzkami knihy Důwerná Zmlúwa mezi Mňíchom a Diáblom. Je to prvá kniha, ktorá vyšla v bernolákovčine. Napísal aj knihy určené pospolitému ľudu, v ktorých im radí ako si zlepšiť zdravie, uľahčiť každodennú prácu. Vydal receptár Zeľinkár, 4-zväzkový Piľní domagší a poľní Hospodár, kde opisuje nové spôsoby obrábania pôdy a chovu dobytka, O úhoroch ai Wčelách Rozmlúwání mezi Úradskíma a Richtárom a Slowenskí Wčelár. Vydal aj 2-zväzkové kázne- Príhodné a swátečné Kázňe, ktoré sú popri svojom religióznom obsahu presiaknuté vlastenectvom a úctou k slovenský kultúrnym dejinám vrátane cyrilometodskej tradície. Vyslovil aj požiadavku zaviesť slovenčinu do škôl ako vyučovací jazyk. Zomrel v Doľanoch.

Juraj Palkovič (1763-1835)
Narodil sa vo Veľkých Chlievanoch pri Topoľčanoch. Študoval v Trnave, vo Viedni a štúdium dokončil v bratislavskom generálnom semináre. Tu si osvojil vlastenecké myšlienky. Stal sa kaplánom v Štiavnických Baniach a v Pezinku. Istý čas bol predstaveným bratislavského generálneho semináru. V roku 1800 bol menovaný za profesora semináru v Trnave. Tu sa stala aj kanonikom a v tejto funkcii prešiel do služieb ostrihomského arcibiskupstva. Venoval sa úprave bernolákovčiny v prospech kultúrnej západoslovenčiny trnavského (južného) typu, prekladaniu a redakčným prácam. Preklad Biblie do bernolákovčiny dokončila ž v Ostrihome s podporou arcibiskupa A. Rudnaya. Zomrel v Ostrihome.

Martin Hamuljak (1789-1859)
Narodil sa v Oravskej Jasenici. V Budíne študoval na gymnáziu a v Bratislave vyštudoval právo. Bol pisárom na oravskom panstve, neskôr tajomníkom oravského župana. Pôsobil ako právnik pri Uhorskej kráľovskej rade v Budíne, v rokoch 1848-49 pracoval v úrade krajinskej správy v Bratislave, ale po potlačení revolúcie sa vrátil späť do Budína. Snažil sa o spoluprácu tvorivej inteligencie bez rozdielu na náboženskú príslušnosť. V roku 1834 sa pričinil o zblíženie a spoluprácu katolíckych a evanjelických tvorivých osobností, s ktorými založil Spolok milovník reči a literatúry slovenskej. Stal sa tajomníkom spolku a predsedom sa stal J. Kollár. Spolok vydával almanach Zora. Zomrel v Námestove.

Štúrovské obdobie (1843-1852)
Chronologicky nadväzuje na bernolákovské obdobie a je vyvrcholením národnouvedomovacieho procesu.

Spoločenské a kultúrne ideové predpoklady vzniku a pôsobenia štúrovského hnutia
V tomto období prebiehala silná vlna maďarizácie a jedným z obranných prostriedkov mal byť spoločný jazyk Čechov a Slovákov, slovenských evanjelikov a katolíkov. Prvým krokom bol pokus slovenských katolíkov kodifikovať spisovnú slovenčinu na základe západoslovenčiny- bernolákovčina. Okrem nej však ešte pretrvávali aj kultúrne predspisovné útvary a čeština.

Predpoklady novej kodifikácie
Tlakom vyvolávajúcim potrebu kodifikácie bol aj nástup nového umeleckého smeru- romantizmu, ktorý bol v oblasti poézie spätý s ústnou ľudovou slovesnosťou a v próze s národnými dejinami. Tento smer sa stal manifestom národnej identity odmietajúcej akýkoľvek útlak. Veľký vplyv mali aj nové jazykovedné, historické, politické, ale hlavne filozofické poznatky, ktoré k nám prenikali buď prostredníctvom literatúry, alebo priamo cez študentov študujúcich v zahraničí.
Rozhodnutie o kodifikácii a samotná kodifikácia
Dňa 14. februára 1843 sa rozhodlo o kodifikácii spisovnej slovenčiny na základe kultúrnej stredoslovenčiny. Iniciátormi boli Ľudovít Štúr, Ján Francisci- Rimavský, Ján Kalinčiak, Ján Gáber- Lovinský, Samuel Štúr a Samuel Vozár. V tom istom roku podal Ľ. Šťúr aj žiadosť o vydávanie novín s názvom Slovenskje Národňje Novini. Rozhodnutie o vydávaní vydal panovník až v roku 1845. Otázky kodifikácie slovenčinu prerokoval Štúr  11.-16. júla 1843 na fare v Hlbokom s J. M. Hurbanom a M.M. Hurbanom. Svoj program spisovného jazyka predložil 17. júla 1843 na fare na Dobrej Vode najväčšiemu žijúcemu bernolákovcovi- Jánovi Hollému. Ten s návrhom súhlasil. Verejnou deklaráciou nového spisovného jazyka sa stalo zasadnutie spolku Tatrín v Liptovskom Mikuláši 26.-28- augusta 1844. Základom tohto jazyka sa stala stredoslovenčina severozápadného typu. Tá mala v porovnaní so susednými jazykmi výrazné rozdiely. Bolo pre neho neprijateľné, aby spisovný jazyk vznikol miešaním prvkov rôznych nárečí. Vedeckým zdôvodnením sa stala Štúrova práca Nárečja slovenskuo alebo potreba písaňja v tomto nárečí (1846). Zásady novej kodifikácie sformuloval Ľudovít Štúr v práci Nauka reči slovenskej (1846; označovanie mäkkosti a dĺžky, pravidlo o rytmickom krátení, minulý čas- sadnuv, kvitnuv, …).

Prvú báseň v štúrovčine napísal Ján Francisci- Rimavský- Svojim vrstovňíkom na pamjatku (jún 1844).

Reformné obdobie (1852-1863)
Predpoklady reformy
Reakcia na pôvodnú štúrovčinu i spoločenský vývin po revolúcii (1848-49) poukázali na potrebu úpravy niektorých pravidiel tejto kodifikácie. Označenie reformné obdobie pomenúva obdobie zavádzania a ustaľovania upravenej, tzn. reformovanej podoby štúrovčiny.

Podnetom na prehodnotenie pôvodnej podoby štúrovčiny bolo zasadnutie Tatrína v Čachticiach v roku 1847. Bol tu vymenovaný jazykozpytný výbor, ktorý potom zverejnil žiadosť o reakcie na Hodžove námietky voči štúrovčine. Na túto výzvu reagoval aj M. Hattala recenziou Epigenesa. V jednotlivých bodoch zaujal kritický postoj k niektorým zásadám a na pozadí Epigenesa navrhol reformu štúrovčiny na historickofonologickom, resp. etymologickom princípe.

Krátka mluvnica slovenská (1852)
Po porážke revolúcie v roku 1849 vznikla situácia, ktorá si vyžadovala zjednotenie používania spisovného jazyka. Preto sa v roku 1851 zišli predstavitelia jednotlivých koncepcií spisovnej slovenčiny (Ľ. Štúr, J.M. Hurban, M.M. Hodža, J. Palárik, A. Radlinský, Š. Závodník a M. Hattala) a dohodli sa na upravenej podobe štúrovskej slovenčiny. Zmenou bolo najmä uplatnenie etymologického princípu v pravopise. Išlo o rozlišovanie y-i, ý-í, dvojhlásky sa začali písať ia, ie, iu, ô, znova sa zaviedli hlásky ľ, ä, obmedzilo sa písanie mäkčeňa. Úprava sa týkala aj gramatických tvarov (synou- synov; zdravia- zdravie; peknuo, peknjeho, peknjemu- pekné, pekného, peknému; robiu, volau- robil, volal, …). Autorstvo kodifikačnej práce Krátka mluvnica slovenská sa pripisuje M. Hattalovi, hoci reformné princípy v nej uvedené sú výsledkom dohovoru skupiny rekodifikátorov. Táto upravená podoba štúrovčiny sa v praxi ujala.

Spisovná slovenčina v období absolutizmu
Po revolúcii bola v marci 1849 prijatá ústava, ktorá deklarovala rovnoprávnosť národov a jazykov a sloboda tlačového prejavu. V praxi sa však toto nedodržiavalo. Ani zrušenie poddanstva nebolo v skutočnosti dôsledné. Aj napriek reforme štúrovskej slovenčiny bola na školách a v úradoch oficiálnym jazykom až do roku 1859 (pád Bachovho absolutizmu) staroslovenčina. V tomto období zosilnel tlak germanizácie a maďarizácie. Po páde Bachovho absolutizmu nastalo druhé obdobie porevolučného absolutizmu, ktoré trvalo do rakúsko-maďarského vyrovnania (1867). Od roku 1859 sa na školách a v úradoch prestala definitívne používať staroslovenčina a nahradila ju zreformovaná štúrovčina. Tú nakoniec prijali aj konzervatívci ako A. Radlinský, M. Chrástek, J. Záborský, …

Od roku 1860 platil Októbrový diplom. Týmto sa de facto obnovil právny stav z roku 1848, v Uhorsku sa obnovilo pôvodné župné zriadenie a obsadzovanie úradov maďarskou šľachtou, čím dochádzalo k opätovnej maďarizácii. No oslabený centralizmus Rakúsko- Uhorska a narastajúce napätie medzi Viedňou a Pešťou poskytli priestor pre snahy o oživenie národného hnutia Slovákov. Nakoniec došlo k rozhodnutiu predložiť panovníkovi požiadavky za národnú, územnú a jazykovú suverenitu. Východiskom týchto požiadaviek bolo zhromaždenie uskutočnené 6. a 7. júna 1861 v Martine. Rozpracovala sa tu demokratická koncepcia slovenského národného života v Uhorsku, konkrétne písomnú podobu tomu dal. Š. M. Daxner v spise Hlas za Slovensko. Výsledkom tohto rokovania bolo prijatie Memoranda národa slovenského. V ňom sa deklarovali základné požiadavky územnej, národnej a jazykovej suverenity Slovákov vyčlenením slovenského Okolia. 
Memorandum národa slovenského
Mali sa ním garantovať aj jazykové práva Slovákov v školách a v administratíve. Skupina slovenských liberálov okolo J. Palárika zaujala odmietavý postoj k územnému riešeniu a k nastoleniu tejto problematiky na viedenskom dvore. Snažili sa o dohodu s Pešťou.

Úvod: Rovnoprávne postavenie Slovákov v Uhorsku sa zdôvodňuje starobylosťou národa v krajine a faktom, že od vzniku uhorského štátu ho Slováci spolu s Maďarmi bránili.

   1. bod:      požiadavka ústavného zabezpečenia svojbytnosti Slovákov v Uhorsku a ich jazykové zrovnoprávnenie

   2. bod:      požiadavka potvrdenia svojbytnosti na území, ktoré Slováci obývali a obývajú, vyčlenením autonómnej oblasti Slovákov- Okolie

   3. bod:      rozpracovanie právnej stránky jazyka štátnej správy, školstva a justície Okolia s požiadavkou, aby týmto jazykom bola slovenčina; potreba zriadenia slovenskej právnickej akadémie a potreba založenia katedry slovenského jazyka na univerzite v Pešti; požiadavka na štátnu podporu rozvoja slovenských kultúrnych, etnografických a literárnych orgánov

   4. bod:      všeobecný charakter, obhajujú sa ním občianske práva a sloboda všetkých národov v Uhorsku

Memorandum v tejto podobe odovzdala 8-členná delegácia podpredsedovi Uhorského snemu v Pešti K. Tiszovi 26. júna 1861. Na sneme ale Memorandum prijaté nebolo.

Rovnaký osud postihol aj Návrh na privilégium a organizáciu slovenského Okolia, ktorý 12.12.1861 odovzdala vo Viedni panovníkovi Františkovi Jozefovi I. delegácia vedená Š. Moyzesom a K. Kuzmánym. Požadovalo sa tu uznanie Slovákov za osobitný národ v Uhorsku, konštituovanie územia obývaného Slovákmi pod názvom hornouhorské Okolie slovenské ako autonómnej národnostnej oblasti s vlastnou politickou a súdnou správou, úradným jazykom, vydanie privilégia zabezpečujúceho tieto práva a zníženie daňových poplatkov. Tieto neboli uznané ani viedenským ani pešťianskym dvorom uznané. Jediným ústupkom bola možnosť používania slovenčiny na niektorých katolíckych gymnáziách. 

Zásady prijaté pravopisnou reformou štúrovčiny a vydané v Krátkej mluvnici slovenskej pretrvali s menšími úpravami až do dnes.
 
Osobnosti štúrovského a reformného obdobia
Martin Hattala (1821-1903)
Narodil sa v Trstenej na Orave. Študoval teológiu vo Viedni a jazykovedu v Prahe. Pôsobil ako stredoškolský profesor v Bratislave a univerzitný profesor v Prane. Jeho prvé dielo je Grammatica linguae Slovenicae, collatae cum proxime cognata Bohemica (1850). Osobitný význam má jeho dielo Krátka mluvnica slovenská (1852), v ktorej opisuje novú kodifikáciu spisovnej slovenčiny schválenú na schôdzi 21. októbra 1851. V matičnom období bol predsedom jazykovedného oddelenia Matice slovenskej. V tomto období mu Matica slovenská vydala aj Mluvnicu jazyka slovenského (1864) a Skladbu jazyka slovenského (1865), ktorá zavŕšila reformu kodifikácie spisovnej slovenčiny. Zomrel v Prahe.

Michal Miloslav Hodža (1811-1870)
Narodil sa v Rakši v Turci. Teológiu študoval na evanjelickom kolégiu v Prešove a vo Viedni. Počas štúdia presadzoval biblickú češtinu za spisovný jazyk Slovákov. Bol vychovávateľom, evanjelickým farárom v Liptovskom Mikuláši a v Martine. Stal sa blízkym spolupracovníkom Ľ. Štúra a J.M. Hurbana a zasadzoval sa o kodifikáciu štúrovčiny a o jej zavedenie do života. Bránil ju proti výpadom J. Kollára a jeho stúpencom (spis Dobruo slovo Slovákom súcim na slovo, 1847). Bol iniciátorom hnutia za pravopisnú reformu štúrovčiny.
Jozef Miloslav Hurban (1817-1888)
Narodil sa v Beckove. Študoval v Trenčíne a teológiu v Bratislave. Zo začiatku písal po česky, no veľmi skoro, ešte počas štúdia, sa stal najbližším spolupracovníkom Ľ. Štúra. Bol evanjelickým farárom v Hlbokom. Presadzoval zavedenie štúrovčiny a ako prvý ju aj zaviedol do praxe. Bránil ju pred útokmi J. Kollára. Aktívne sa zúčastnil na revolúcii (1848-49), za čo bol istý čas pod dozorom. Súhlasil s Hattalovou úpravou jazyka. Bol spolutvorcom Memoranda národa slovenského (1861) a jedným zo zakladateľov Matice slovenskej. Zomrel v Hlbokom.

Ján Kollár (1793-1852)
Narodil sa v Mošovciach v Turci. Študoval na evanjelickom lýceu v Bratislave, teológiu a filozofiu v Jene. Bol tvorcom slovakizovanej češtiny, iniciátor proti zavedeniu spisovnej slovenčiny, zberateľ a vydavateľ slovenskej ľudovej slovesnosti, zástanca ideológie slovanskej vzájomnosti. Pôsobil ako evanjelický farár v Pešti, profesor a radca vlády vo Viedni, čo po porážke revolúcie využil na odporučenie staroslovenčiny ako spisovného jazyka na Slovensku.

Andrej Radlinský (1817-1879)
Narodil sa v Dolnom Kubíne. Teológiu vyštudoval vo Viedni. Pôsobil ako redaktor a vydavateľ v Budíne a Banskej Štiavnici, a ako farár v Kútoch, kde aj zomrel. Bol presvedčený o potrebe zjednotenie štúrovcov a bernolákovcov a podporoval Hattalovu pravopisnú reformu štúrovčiny.

Ľudovít Štúr (1815-1856)
Narodil sa v Uhrovci pri Topoľčanoch. Študoval na gymnáziu v Rábe, na evanjelickom lýceu v Bratislave a na univerzite v Halle. Bol redaktorom novín Slovenskje Národňje Novini a ich prílohy Orol Tatranski. Spočiatku bol zástancom češtiny, no po príchode z Hallu presadzoval zavedenie spisovnej slovenčiny. V roku 1843  na fare v Hlbokom spolu s Hurbanom a Hodžom rozhodli o kodifikácii spisovnej slovenčiny na stredoslovenskom základe. Napísal kodifikačný spis Náuka reči slovenskej (1846) a rozpravu Nárečja slovenskuo alebo potreba písanja v tomto nárečí (1846). V článku Hlas proti hlasom polemizuje s J. Kollárom a argumentuje v prospech kodifikácie spisovnej slovenčiny. Stal sa poslancom mesta Zvolen a na tomto poste sa verejne postavil za zrušenie poddanstva a zavedenie slovenčiny do škôl. Bol jedným z organizátorov revolúcie, pričom ale stál na strane viedenského dvora. Po porážke revolúcie stratil dôveru viedenského dvoru a žil v ústraní pod dozorom v Modre, kde aj zomrel.

Matičné a martinské obdobie (1863-1918)
Matičné obdobie (1863-1875)
Spoločenské a kultúrne ideové znaky matičného obdobia
Politický program sa v tomto období opieral o Memorandum národa slovenského, ktoré sa snažilo o administratívnu autonómiu dnešného územia Slovenska a z jazykového hľadiska hlavne o používanie slovenčiny ako úradného a vyučovacieho jazyka. Založením Matice Slovenskej v Martine v roku 1863 sa posilnila inštitucionalizovaná starostlivosť o spisovný jazyk. Ich cieľom bola snaha o celonárodné rozšírenie, konštruktívne ustálenie a zdokonalenie spisovnej slovenčiny. Osobitné oddelenie Matice slovenskej malo dbať na dodržiavanie normy, regulovať ju a starať sa kodifikáciu spisovného jazyka.

Jazyková norma
V tomto období bola východiskom rozvoja jazyka Hattalova charakteristika tvaroslovia slovenčiny. V učebnici Fraňa Mráza Slovenská mluvnica pre gymnasia, reálky, praeparandia a vyššie oddelenie hlavných škôl (1864) sa uvádza prehľad členenia slovanských jazykov, základné pravopisné pravidlá a výslovnostné zásady a opis tvaroslovia a syntaxe. Základom spisovnej slovenčiny v matičnom období bola reformovaná štúrovská slovenčina. Napriek tomu ešte vyšlo množstvo umeleckých diel nerešpektujúcich zásady reformy (Samo Chalúpka- Spevy). Nejednotnosť normy spisovnej slovenčiny v tomto období vyplývala z nie veľmi dôsledného rešpektovania hodžovsko-hattalovskej reformy v jednotlivých normatívnych príručkách. 
Martinské obdobie (1875-1914)
Spoločenské a kultúrne ideové znaky martinského obdobia
V roku 1875 bola Matica slovenská zakázaná. Napriek tomu ostal Martin strediskom slovenského národného života, kultúry, sídlom redakcií, … Významných krokom pri upevňovaní normy spisovnej slovenčiny bola v tomto období úprava Hattalovej kodifikácie, ktorú vykonal Samo Cambel.

Martinský úzus
Normotvorným kritériom sa stala jazyková prax, teda používanie jazykových prostriedkov. V tomto období a prostredí sa začal formovať martinský úzus (matičný úzus). Jeho východiskom bola reč pôvodných Martinčanov zo 60. a 70. rokov 19. stor. Bola to podoba spisovného jazyka sformovaná pod vplyvom martinského kultúrneho centra koncom 19. stor. Bolo ho potrebné vedecky opísať a na to sa podujal Samo Cambel. Kodifikačnou prácou sa tak stala jeho práca Rukoväť spisovnej reči slovenskej (1902). Tá pomohla ustáliť normu spisovnej slovenčiny v čase narastajúcej maďarizácie. Potrebu rekodifikácie vyjadroval už v Slovenskom pravopise (1890).  

Martinský úzus pretrvával aj v medzivojnovom období.
Osobnosti matičného a martinského obdobia

Samuel Cambel (1856-1909)
Narodil sa v Slovenskej Ľupči. Absolvoval strednú školu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Kežmarku. Vyštudoval právo v Pešti, slavistiku vo Viedni, Prahe a Budapešti. Bol vysokým úradníkom ministerského prezídia v Pešti a rektorom provládnych novín Slovenské noviny. Venoval sa spisovnej slovenčine, pôvodu slovenčiny a jej nárečiam. je autorom kodifikačnej práce Rukoväť spisovnej reči slovenskej (1902). Zomrel v Csillaghegyi pri Pešti.

Medzivojnové obdobie (1918-1940)
Spoločenské a kultúrne ideové znaky medzivojnového obdobia
Toto obdobie sa v dejinách spisovnej slovenčiny vyznačovalo dvomi tendenciami, a to tendenciou vychádzajúcou z oficiálnej štátnej politiky o jednom spoločnom národe a jedným spisovným jazykom v dvoch variantoch a tendenciou pokračovať v tradícii martinského úzu. Prvá tendencia vyvolala prirodzenú obrannú reakciu časti slovenskej inteligencie. Osobitnú vlnu nespokojnosti vyvolalo vydanie prvých Pravidiel slovenského pravopisu (1931).

Prvé Pravidlá slovenského pravopisu
Na vydanie ich pripravila komisia jazykového odboru Matice slovenskej. Najväčšie výhrady voči kodifikačným tendenciám vyvolala snaha vnášať do kodifikácie prvky českej morfológie a lexiky. Ostrý spor o charaktere Pravidiel vyvrcholil 12. mája 1932 na valnom zhromaždení Matice slovenskej ich definitívnym odmietnutím. Na tomto zasadnutí bol poverený nový výbor Matice slovenskej pod vedením J. Škultétyho opravou Pravidiel. Tieto vyšli roku 1932.

Návrh nových Pravidiel slovenského pravopisu
Išlo o vypracovanie úplne nového návrhu Pravidiel, ktorého prípravou bol poverený jazykový odbor Matice slovenskej. Príprava trvala skoro 7 rokov a viedol ju H. Bartek. Správa Matice slovenskej predložila svoj návrh 22. marca 1939 na schválenie ministrovi školstva a národnej osvety Jozefovi Sivákovi. Ten však vymenoval komisiu na preskúmanie Pravidiel, kvôli prílišnému purizmu a dostatočnému zdôvodneniu pravidiel. Návrh nových Pravidiel cez túto kontrolu neprešiel a bol označený ako príliš puristický. Bartekov návrh Pravidiel prepracoval  A.A. Baník a nakoniec vyšiel v roku 1940.
Súčasné obdobie
Spoločenské, kultúrne a metodologické znaky súčasného obdobia
Pojmom súčasné obdobie rozumieme vývin po vydaní Pravidiel z roku 1940. Od roku 1941 začala svoju činnosť rozvíjať Slovenská jazykovedná spoločnosť. Po roku 1945 platila norma kodifikovaná v Pravidlách z roku 1940, ktoré boli kompromisom medzi Bartekovým návrhom a požiadavkami univerzitnej komisie, no javili sa ako nefunkčné. Preto vznikla potreba kodifikácie nových pravidiel. Zámerom reformy bolo zbaviť ortografickú normu nefunkčných  a neústrojných prvkov a uplatniť v kodifikácii fonematický systém. Gramatika jazyka slovenského  (1946) od J. Orlovského a L. Aranya obsahuje základné informácie o jazyku, vzťahu nárečí k spisovnému jazyku, opisujú sa v nej funkcie jazyka, problematika slovenskej fonológie, ortografie, ortoepie, lexikológie a morfológie.

Nové Pravidlá slovenského pravopisu vyšli v roku 1953. Bartek im vytýkal pofebruárové  ideové zafarbenie.

Tézy o slovenčine a najnovšie kodifikačné práce
Na vedeckej konferencii o kultúrnej spisovnej slovenčiny 5.-7. decembra 1966 v Smoleniciach predniesol J. Ružička návrh dvanástich téz. Ich prijatie bolo významným deklaratívnym činom. Ružičkovo deklarovanie slovenčiny ako štátneho jazyka sa využilo aj pri návrhu Zákona o štátnom jazyku č. 270/1995 Zb., ktorý prijala Národná rada SR 15. novembra 1995.

Vývin spisovnej normy si na prelome osemdesiatych a deväťdesiatych rokov vyžiadal niektoré úpravy. Nové vydanie Pravidiel slovenského pravopisu teda vyšlo v roku 1991. Tieto sa zameriavajú len na pravopisnú kodifikáciu a ich súčasťou je aj pravopisný a gramatický slovník. Uvádza sa v nich nový, zjednodušený princíp písania názvov jedinečných objektov typu Ulica osloboditeľov, v ktorých sa kodifikuje písanie veľkého písmena na začiatku názvu. Spresnili sa poučky o písaní interpunkčných znamienok.

Osobnosti medzivojnového a súčasného obdobia
Henrich Bartek (1907-1986)
Narodil sa v Žiline. Študoval na univerzite v Prahe a stal sa jazykovedcom. Bol stúpencom slovenského puristického hnutia. Zostavil matičný návrh Pravidiel slovenského pravopisu (1939). Je autorom prvej slovenskej ortoepickej príručku Správna výslovnosť slovenská (1944). Po druhej svetovej vojne žil v emigrácii a zomrel v Plattlingu (NSR).

Eugen Paulíny (1912-1983)
Narodil sa vo Zvolene. Bol pracovníkom Slovenskej akadémie vied a umení a stredoškolským profesorom. Od roku 1945 pôsobil na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Venoval sa súčasnému slovenskému jazyku, jeho dejinám a dialektológii. Je autorom viacerých verzií Dejín spisovnej slovenčiny. K základným dielam slovenskej jazykovedy patria jeho práce Štruktúra slovenského slovesa (1943), Fonologický vývin slovenčiny (1963), Krátka gramatika slovenská (1960,1980), Slovenská gramatika (1981) a Vývin slovenskej deklinácie (1990). Zomrel v Bratislave.
[1] Predpokladá sa, že Chrabr je Naumov pseudonym
[2] jeho ostatky priniesli Konštantín a Metod
[3] patrón Solúnu i misie na Veľkej Morave