2. VYUČOVANIE PRAVOPISU
Pravopis slúži človeku na zaznamenanie jazykového prejavu. Možno ho chápať ako súbor pravidiel na správne používanie písmen, konvenciu o tom, ako sa hovorená reč písomne zaznamenáva (Ballay, Findra).

V škole a vôbec v celej spoločnosti sa pravopisu tradične prikladá veľká dôležitosť, lebo jeho neznalosť sa posudzuje ako nevzdelanosť. Je známe, že často sa jeho úloha v jazykovom vyučovaní preceňuje.
Po vstupe do školy je potrebné naučiť žiaka používať spisovný jazyk a rozvinúť jeho vyjadrovacie zručnosti na základe poznatkov z náuky o jazyku tak, aby získal schopnosť vyjadrovať sa v spisovnom jazyku správne, výstižne, slohovo vhodne a pohotovo v ústnych i písomných prejavoch, primerane svojmu veku. Dôležité je tiež, aby žiak dosiahol schopnosť pohotovo a správne porozumieť jazykovým prejavom. Splnenie tohto cieľa je, prirodzene, náročná a ovládanie pravopisu je jednou z jeho súčastí.

Z didaktického hľadiska sa rozlišuje pravopis:

1. lexikálny (spätý s podobou slova) - lexikálny v užšom zmysle
- slovotvorný
- morfematický

2. gramatický - tvaroslovný
- syntaktický
Zásady pravopisu sú u nás kodifikované v Pravidlách slovenského pravopisu (posledné vydanie 1998, reedícia 2000).

Slovenský pravopis sa riadi týmito princípmi:
Fonematický – jedna a tá istá hláska schopná rozlišovať význam slov alebo tvarov (fonéma) sa píše vždy jedným a tým istým grafickým znakom (písmenom). Písmená dz, dž, ch (zložky) označujú osobitné hlásky, nie zložky (odzemok, viachlasný).
Fonémy ď, ť, ň, ľ sa označujú osobitnými písmenami s mäkčeňom pred samohláskami a, o, u, pred spoluhláskami a na konci slova (ťahať, ďateľ, ľad). Pred e, i, ia, ie, iu sa označujú písmenami d, t, n, l (deti, lipa, havrania, niekedy). Tzv. i-ové dvojhásky sa zapisujú znakmi ia, ie, iu. V slovách cudzieho pôvodu a v odvodených slovách na hranici morfém vznikajú rôznoslabičné spojenia samohlásky i so samohláskami a, e, u (diecéza, aliancia, priučiť). V slovách latinského a gréckeho pôvodu sa vyskytuje x, v cudzích slovách aj grafémy w a q.

Morfematický – v spisovnej slovenčine sa zachováva jednotná podoba slov a morfém so znelými alebo neznelými spoluhláskami na rozdiel od výslovnosti, kde sa na morfematickej hranici nevyskytujú kombinácie znelostne nerovnakých hlások (prestávka sa prejavuje ako neznelá hláska). V tvaroch toho istého slova sa v písme nerešpektuje znelostná asimilácia a nastáva jednotné písanie spoluhlások vo všetkých tvaroch a jeho odvodeninách. Morfematický princíp sa neuplatňuje pri písaní predpôn s-, z- zo- (píšu sa podľa fonematického princípu).