Podstatné mená
Podľa učebných osnov (1997) je 2. ročník zameraný na vymedzenie podstatných mien, na získanie zručnosti formálne ich rozoznávať v texte a tvarovo obmieňať vo vete. V 3. ročníku pribúda klasifikácia na všeobecná a vlastné podstatné mená, 4. ročník je venovaný poznávaniu gramatických kategórií (rodu, čísla a pádu) a skloňovacieho systému podľa vzorov. Žiaci súčasne získavajú základy morfologického pravopisného princípu.

V 2. ročníku sa sústredíme na vyvodenie podstatných mien ako pomenovaní osôb, zvierat a vecí, teda na konkrétne (primárne) podstatné mená. K druhovým pomenovaniam žiaci priraďujú rodové názvy (žiak, učiteľ, mama, princezná, školník, horár, krasokorčuliar, Jožko Mrkvička sú pomenovania osôb; rosnička, ďateľ, dážďovka, Mica, Dunčo sú pomenovania zvierat; aktovka, pero, košeľa, dáždnik, jablko sú pomenovania vecí).
Vyvodzovanie konkrét v 2. ročníku je primerané veku, lebo má oporu v myslení dieťaťa i v jeho aktívnej lexike. Svet dieťaťa mladšieho školského veku je predovšetkým svetom konkrétnych vecí a bytostí, ktoré ho obklopujú (približne každé desiate slovo v spontánnej detskej komunikácii je konkrétum, takmer polovicu z nich predstavujú názvy vecí, menej sú zastúpené názvy osôb, najmenej pomenovania zvierat).

Hoci sú substantíva v porovnaní s ostatnými slovnými druhmi významovo jednoznačnejšie, najfrekventovanejšie substantíva detského komunikátu (mama, voda, deň, babka, škola, auto, rozprávka, deti, les, oco) ukazujú na „všeobecnú“ dôležitosť pomenovaných reálií v živote dieťaťa (blízke bytosti, prírodné a inštitucionálne prostredie, reálie späté so životom dieťaťa). Konkréta sú zároveň aj základné tematické slová, na ktoré sa viaže tematicko-obsahová štruktúra textu. Na jednej strane sa substantíva detskej reči vyznačujú vysokou mierou prediktabilnosti výskytu (očakávania, predpovedateľnosti), na druhej strane sa už v období mladšieho školského veku prejavujú rozličné individuálne záujmy a spolu s nimi sa aktívna lexika dieťaťa obohacuje o pomenovania s úzkym rozsahom a bohatým obsahom.

K vymedzeniu podstatných mien v 3. ročníku pribúda klasifikácia na vlastné a všeobecné podstatné mená. Vo vysvetľovaní rozdielov medzi nimi sa niekedy neprávom preceňuje pravopisná stránka (vlastné mená sú tie, ktoré píšeme s veľkým začiatočným písmenom a všeobecné s malým). Pozornosť žiakov upriamime najprv na významový rozdiel, pravopis je sekundárny (vec dohody používateľov jazyka). Z konkrétnych príkladov vyvodíme, že všeobecné podstatné meno pomenúva celú skupinu osôb, zvierat alebo vecí (slovom dievča označíme hociktoré dievča, slovom mačka pomenujeme ktorúkoľvek mačku, slovom rieka označíme akúkoľvek rieku, atď.) Ak chceme rozlíšiť jednotlivé osoby, zvieratá, prípadne veci, použijeme vlastné podstatné mená (dievčat je veľa, ale iba jedna ja Pipi Dlhá Pančucha; slovom pes pomenujeme každého psa, ale náš sa volá Dino; slovom rýchlik pomenujeme akýkoľvek rýchlik, ale iba jeden sa volá Šarišan).

Prvú predstavu nie je vhodné vytvárať na príkladoch obyvateľských mien a mien príslušníkov národov (Prešovčan, Slovák), ktoré sú prechodnou skupinou medzi vlastnými a všeobecnými podstatnými menami (ako pravé vlastné mená fungujú až v pluráli).

Použitie vlastných a všeobecných podstatných mien precvičujeme nielen v pravopisných, ale aj v komunikačných cvičeniach (zameraných napríklad na funkciu mena a oslovenia v komunikácii).