Slovenský jazyk ako vyučovací predmet

Slovenský jazyk ako vyučovací predmet, jeho ciele, zložky a medzizložkové vzťahy, obsah a kľúčové postavenie.

Teória vyučovania slovenského jazyka je hraničná vedná disciplína o výchove a vzdelávaní v slovenskom jazyku ako jazyku materinskom.

Slovenský jazyk a literatúra má medzi ostatnými učebnými predmetmi ústredné postavenie, pretože je vo vzťahu ku každému učebnému predmetu. Pre všetky učebné predmety je významný najmä tým, že pestuje a rozvíja komunikatívne jazykové zručnosti žiakov a logiku ich myslenia.

Cieľom vyučovania slovenského jazyka je naučiť žiakov vyjadrovať sa výstižne a jazykovo správne v spisovnom jazyku a vypestovať návyk bežne ho používať.

Dať žiakom také základy náuky, aby boli spoľahlivou oporou pri uvedomenom používaní jazykových prostriedkov spisovného jazyka a základom ďalšieho vzdelávania v škole i mimo školy a vzdelávania vôbec. Vyučovanie slovenského jazyka prispieva aj k rozvoju rozumových schopností žiaka a k výchove ideovej, mravnej a estetickej.

Ciele, ktorými je určované vyučovanie vôbec, možno rozlíšiť ako :

1.všeobecný cieľ – cieľ daný spoločenskými potrebami. Ide o formovanie všestranne harmonicky rozvinutej osobnosti žiaka v spoločnosti.
2.špeciálny cieľ – ten, ktorý je v istom predmete potencionálne obsiahnutý. Naučiť žiaka kultúrne sa vyjadrovať ústne aj písomne v životných komunikačných situáciách. Viažu sa naň špeciálne ciele čiastkové, ktoré sa dajú vymedziť len podľa povahy učebnej látky a učiteľ si tieto ciele určuje sám v príprave na vyučovaciu hodinu (pr. učebná látka o spoluhláskach je vhodná pre cieľ naučiť žiakov správnu výslovnosť na základe vedomostí napríklad o znelostnom spodobovaní spoluhlások vnútri slova, aj na hranici medzi slovami pri splývavej výslovnosti)

Slovenský jazyk ako učebný predmet pozostáva z troch hlavných zložiek : jazykový výcvik, slohový výcvik a literárna výchova.

- pre 5.-8. ročník ZŠ - „materinský jazyk a literatúra“ :
1. jazyk, 2. slohová výchova, 3. literatúra

- pre gymnázium, SOŠ, stredné pedagogické školy - „slovenský jazyk a literatúra“ :
A. jazykový a slohový výcvik, B. literatúra
1. jazykové učivo s metodikou, 2. slohové učivo s metodikou, 3. literatúra (SPedag.Š)

Podľa starších učebných osnov sa chápal ako zložka bližšia k literárnej výchove, no podľa posledných učebných osnov z roku 1960 sa sloh priraďuje k vyučovaniu jazykovej zložky. Vyučuje sa jednak na osobitných hodinách venovaných výkladu a nácviku slohových postupov a útvarov a jednak na hodinách gramatiky pestovaním vyjadrovacích schopností žiakov metódou štylizačných cvičení. Druhy slohových útvarov sa preberajú na hodinách literárnej výchovy. Slohová zložka sa musí uplatňovať aj pri vyučovaní literatúry a čítania.

Medzizložkové vzťahy – jazyková zložka je najužšie spojená so slohovou zložkou. vedno ich spája dorozumievacia funkcia učebného predmetu. Žiaci sa učia jazykové prostriedky nielen poznať, ale aj funkčne použiť v istých komunikačných situáciách.

Príklad ako učiť žiakov rozlišovať štylistickú funkciu jazykových prostriedkov :

text administratívneho štýlu:
§ 22, ods. 1 zákona č. 23/1962 Zb. o poľovníctve. ... Na poľovníckych pozemkoch je po celý rok zakázané vypaľovať kroviská, trávu, burinu a suché tŕstie. ... Výnimky môže povoliť MNV.

jazykový prejav hovorového štýlu:
- Čo povieš, Jurko, založíme si ohník?
- Čože? Ohník? A kde?
- No, pozri, hoc aj na tejto čistinke.
-Ale veď na blízku sú kríky a stromy!
- No a čo? Veď sa nechytia. Nemusíš byť hneď taký strachopud!
- A čo, ak sa chytia? A od nich sa chytí celý les! Ty truľo!
- Hm, tuším máš pravdu. Však hen je tabuľka: Neklásť oheň!

1.text – vecnosť, presnosť vyjadrenia, číselné údaje, stručnosť výrazu v skratkách (MNV), oznamovacie vety s funkciou informovať, opisný tvar trpného rodu (je zakázané), postoj k veci nie je osobný, vyjadrenie je preto neosobné, bez citových odtieňov.
2.text – ide o bežný rozhovor, okolnosti sú známe obom účastníkom komunikácie, postoj hovoriaceho je dôverný, partneri vyjadrujú svoj osobný postoj k veci, je tam veľa opytovacích zámen ...

Slovenčina ako vyučovací jazyk je obsiahnutý vo všetkých ostatných učebných predmetoch. Preto má slovenský jazyk medzi predmetmi postavenie hlavné, ústredné, a to už od prvého ročníka ZŠ. Do školy prichádzajú žiaci s veľmi rozdielnou slovnou zásobou. V jednotlivých učebných predmetoch získavajú nové poznatky, pričom si rozširujú slovnú zásobu novými pomenovaniami a termínmi. Slovná zásoba žiakov sa obohacuje kvantitatívne, ale aj kvalitatívne. O túto kvalitatívnu stránku ide predovšetkým učiteľovi slovenčiny, ale aj učiteľ iného predmetu musí od žiaka požadovať jasné a presné vyjadrenie myšlienky.

Obsah vyučovania slovenského jazyka je vymedzený v platných učebných osnovách a je pre učiteľa záväzný.