Rôzne vymedzenie pojmu expresívnosť:
-cez expresívnu (emotívnu) výrazovú funkciu;
-ako zvuková exkluzívnosť, nápadnosť slova;
-expresivita ako hodnota, cez ktorú sa vyjadruje citový vzťah k pomenovanej entite (dnes uprednostňujeme termín konotácia).

Expresívne slovo okrem pojmového obsahu vyjadruje aj citové komponenty. Nezriedka je v nich obsiahnutý aj hodnotiaci element (tzv. expresívno-hodnotiaca lexika).
Formálna expresívnosť (tvarová) – mamička, synček
Implicitná expresívnosť – v sémantike lexémy – gadžo, knihomoľ

Pozor! Expresia nerovná saexpresívnosť

-spôsob nadneseného, - je vlastnosť výrazu, osobne motivovaného vyjadrovaniaresp. vlastnosť výpovede ako celku (nie slov!)

Expresívnu lexiku možno rozdeliť podľa príznaku na:
A) kladnúB) zápornú
Familiárne slovápejoratíva
Hypokoristiká (laudatíva)vulgárne slová
Detské slováironické, žartovné slová
Eufemizmyposmešné slová
Deminutívaaugmentatívaatď.
Príklady!!!

Prepojenie na fonetiku a fonológiu: zvuková nápadnosť, formálne ustrojenie... (napr. frflať, smrkať, babraňa).
Syntax: pozri nižšie.
Štylistika: veľmi zaujímavá je z tohto aspektu Mikova výrazová koncepcia štýlu, ktorá kategóriu expresívnosti hodnotí ako zvýšenú subjektívnosť a emocionálnosť, hraničiacu s markantnosťou a koloritom výrazu. Z aspektu stratifikácie lexikálnej zásoby stojí makroparadigma expresívno-emocionálnych štylém v protiklade k nocionálnym a neutrálnym jednotkám. Expresívne prvky na seba upozorňujú zvukovou podobou (napr. fiťfiriťka; svistot rozličných bojových prostriedkov; zafikala; špecifickým tvarom alebo sémantickou nápadnosťou. Ich vecný charakter je „prekrytý“ subjektívnym postojom expedienta, jeho osobným zainteresovaním v hodnotení javu. Expresívnosť je tak dôsledkom subjektívnosti výrazu, emocionálnosť je v sústave výrazových vlastností podriadená expresívnosti, pretože umožňuje vyjadriť citový postoj k opisovanej skutočnosti. Ďalej môžeme uvažovať o inherentnej expresivite, ktorá je imanentnou súčasťou sémantiky slova a o adherentnej expresivite, ktorá sa realizuje iba v závislosti od kontextu.

Makroparadigmu expresívnych a emocionálnych lexikálnych štylém tvoria eufemizmy (napr. žena so zlou povesťou a hypokoristiká (napr. pri osloveniach Ľudo môj premilený; môj úbožiak); mamovka, dysfemizmy, pejoratíva (napr. nech skapú; úplne nadrúľaný, augmentatíva, deminutíva a vulgarizmy (napr. naser si do gatí); (porov.: Findra, 2004, s. 22 – 34). Osobitnú skupinu predstavujú ustálené spojenia ako expresívne varianty jednoslovných pomenovaní a obrazné pomenovania (metafora, metonymia atď., napr. každé slovo je ako zhnitý záprdok, jabĺčkovozelenú oblohu, Bodaj ich hus pečená kopla, ostal som tam stáť ani tĺk).. Podobný efekt dosahuje aj hovorová lexika so záporným nábojom, napr. schrúmal šesť rožkov, civel som naňho

Expresívnosť možno konštatovať aj pri zaradení „netypických“ prvkov do výrazovo homogénneho textu, čím sa nový prvok zvýrazní a na princípe kontrastu vníma ako expresívny. Podobná situácia nastáva pri napätí medzi sémantikou lexikálnej jednotky a jej funkciou v kontexte. Veta No, ďakujem ti pekne! nie je v situácii, keď niekto obleje obrus červeným vínom skutočným poďakovaním. Podobne je to s doslovným a preneseným významom nasledovnej výpovede. Veď ja mu ešte dám dreva! Môže čakať! Tento kontrast, ktorý participuje na estetickej kvalite umeleckého textu nazýva Miko kategóriou estetickej miery.

Na syntaktickej rovine sú indikátormi expresívnosti spravidla jednočlenné vety, pričom najvyšší stupeň emocionálnosti vykazujú vety s neurčitkom alebo citoslovcom vo vetnom základe. Na dynamike deja sa podieľajú aj menné a slovesné jednočlenné vety. Z aspektu modálnosti disponujú expresívno-emočným nábojom opytovacie, rozkazovacie a želacie vety, zvlášť eliptické rozkazovacie menné vety (Findra, 2004a, s. 76 – 78). Príznak expresívnosti nadobúdajú prvky syntaktickej roviny na pozadí systematických, pravidelných, logických a úplných, neprekvapivých konštrukcií, s ktorými sa dostávajú do kontrastu. Ide o eliptické a prerývané výpovede, osamostatnený, vytýčený a pripojený vetný člen, parentézu a apoziopézu. Okrem kontrastu disponujú konštrukcie aj inherentným expresívnym koeficientom, ktorý je založený na narušení pravidelnej vetnej štruktúry. Primárne sú expresívne syntaktické konštrukcie späté s verbálnymi prejavmi, ale uplatňujú sa aj v písaných textoch, pričom formálne sú nejednotne vyznačované bodkami, pomlčkami, dvojbodkami a pod.
Osamostatnený a pripojený vetný člen. Osamostatnený vetný člen je taký nevetný výraz (resp. vedľajšia veta zastupujúca niektorý člen základnej výpovede), ktorý stojí ako samostatná výpoveď. Expresívnosť spočíva v zdôraznení detailu, ktorý by za „normálnych“ okolností mohol byť súčasťou výpovede.
Elipsa. „Elipsa je primárne kontextový jav. Istý prvok autor eliduje na pozadí predchádzajúceho kontextu, ktorý zabezpečuje jej úplnosť a relatívnu jednoznačnosť“ (Findra, 2004b, s. 11). V tejto súvislosti sa elipsa spomína ako základný konektívny prostriedok. Rozlišujeme kontextovú a situačnú elipsu. Situačná elipsa sa realizuje v istom kontexte, ktorý determinuje jeho komunikačný potenciál.
Bežné sú aj elipsy vedľajších vetných členov a elipsy hlavných a vedľajších viet.

Okrem toho, že elipsa funguje ako základný prostriedok dynamizácie opisu a akcelerácie rozprávania (porovnaj ukážky), výrazne sa podieľa na expresívnom profile dialogických textov.
Apoziopéza. Apoziopéza je typický expresívny prostriedok spontánnych jazykových prejavov; z objektívnych alebo subjektívnych príčin nedokončená výpoveď. V umeleckých textoch sa najčastejšie realizuje v dialógoch, kde replika partnera „násilne“ zasiahne do predchádzajúceho prehovoru, „v pásme rozprávača je apoziopéza prostriedkom estetiky výrazu“ (Findra, 2004a, s. 84). Spolu s apoziopézou sa zvykne spomínať aj proziopéza, pri ktorej sa vynecháva začiatok výpovede.
Prerývaná výpoveď. Je sémanticky i formálne uzavretá syntaktická jednotka. Prerušenie výpovede je dôsledkom subjektívneho zaujatia hovoriaceho a graficky sa vyznačuje troma bodkami.

Vytýčený vetný člen. Veta s vytýčeným vetným členom je expresívna syntaktická konštrukcia, v ktorej sa spravidla zdôrazňuje východisko výpovede (porov.: Findra, 2004a, s. 85).
Parentéza. V umeleckej próze je parentéza emocionálno-hodnotiaci prostriedok, ktorý v podobe sprievodnej poznámky alebo komentára vnáša subjektívne hodnotenie, postoj „hovoriaceho“. Graficky sa vyznačuje čiarkami, pomlčkami alebo zátvorkami (porov.: Findra, 2004a, s. 87 – 88).
Výrazným prostriedkom expresívnosti je využitie rôznych typov viet a súvetí vo výstavbe textu. Nemožno zovšeobecňovať, aké vety na čo použiť, pretože umelecký štýl sa vyznačuje variabilnosťou. Elementárnou syntaktickou konštrukciou je jednoduchá veta, ktorá je príznačná pre ústne jazykové prejavy a rozprávanie.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Expresívna lexika