Medzi nimi a za nimi je však veľa odtienkov, ako: isteže, noá, pochopiteľne, akiste, možno, veru, rozhodne ... čoby, paroma, aleba, prossím ťa ... okolo stredobodu sú výrazy nocionálne, ale ako sa výraz vzďaľuje od stredu, tak sa zvyšuje expresívnosť.
Častice determinujú, kvalifikujú prejav – slovo alebo hoci celú výpoveď (Mistrík, 1985, s. 84).
Význam častíc je úzko spätý aj so situáciou a s mimojazykovými výrazmi, napríklad s mimikou hovoriaceho, s gestom a pohybom v najširšom zmysle slova.
Častice majú funkciu uvádzať, vytyčovať a subjektívne hodnotiť výrazy, ku ktorým patria: zrejme nepočula; on sa tiež nehýbal. Upozorňujú na výraz, ktorý uvádzajú, výraz vytyčujú ako pozoruhodný pre danú situáciu alebo kontext, čím výpoveď aktualizujú. Pomocou nich možno takto aktualizovať jednotlivé výrazy alebo celé výpovede.
Môžu vyjadrovať protiklad (ukončenie, začiatok) stavu, obmedzenie, výlučnosť, prípustku, predpoklad, podmienku, domnienku, istotu, pochybnosť, neurčitosť, súhlas, nesúhlas ... a iné odtienky.

Pri niektorých časticiach prevláda nadväzovacia funkcia, napr. pri časticiach a, ba, čiže, i, no, nuž, veď, ostatne. Iné vyjadrujú viac postoj podávateľa k výpovedi alebo niektorej jej časti, napr. asi, až, celkom, iba, isto, najmä, obzvlášť, práve, priam, samozrejme, takmer, tiež, vôbec. Preto sa tie prvé v tradičných gramatikách pokladali za spojky a tie druhé za príslovky. Niekedy je ťažko jednoznačne určiť, či častica je povahy viacej spojkovej a či príslovkovej. Takými prechodnými časticami sú napr. ináč, beztak, ešte, napríklad, skrátka, slovom, tak, teda, totiž, vlastne atď. Ako vidieť, každá častica zahŕňa aj významy: nadväzovanie a vyjadrovanie postoja.
Častice môžu byť aj samostatnými výpoveďami. Napr.: Rozmýšľam! Nuž? – Ale ty si taká nebola, však?
J. Kesselová (2003, s. 65) uvádza tieto funkcie častíc:
a)konektorovú funkciu, t. j. schopnosť častice zaradiť výpoveď do kontextu a fungovať ako pričleňovací konektor,
b)aktualizačnú funkciu, ktorá sa chápe ako subjektívna, hovoriacim motivovaná modifikácia výpovede alebo jej časti,
c)kontaktovú funkciu,
d)registračnú funkciu, t. j. adresát berie na vedomie verbálny alebo neverbálny prejav podávateľa,
e)konštrukčnú funkciu – častice signalizujú koniec jedného tematického bloku a prechod k ďalšiemu,
f)hodnotiacu funkciu – častice vyjadrujú kladný postoj hovoriaceho k partnerovmu výroku či správaniu.

Klasifikácia častíc

Keďže častice sú neohybné slová, na ich klasifikáciu nemožno použiť morfologické kritériá. Poradie častíc je určené ich lexikálnym významom. Podľa rozsahu lexikálneho významu máme celú stupnicu častíc – od najvšeobecnejších (so širokým rozsahom a chudobným obsahom slovného významu) po špecifické (s najužším rozsahom, ale najbohatším obsahom slovného významu). Formálnym ukazovateľom je poradie, v akom sa stavajú, keď sa vyskytnú bezprostredne vedľa seba. Na prvých miestach, t. j. najďalej od plnovýznamového výrazu, stoja najvšeobecnejšie častice (a, no, nuž, veď, však, ono, teda, čo ...) a ostatné postupne tak, že tesne pri určovanom výraze stoja najšpecifickejšie častice.
Inverzie v poradí sú vylúčené. Tento jav pri časticiach nazývame sémantickou gradáciou avšak iba vtedy, keď sa vedľa seba vyskytnú častice patriace k tomu istému výrazu.
S použitím slovosledu ako formálneho ukazovateľa sémantiky častíc rozdeľujeme častice na dve skupiny: 1. uvádzacie (introduktívne) a 2. vytyčovacie (demarkatívne). Uvádzacie častice stoja bližšie k spojkám, kým vytyčovacie častice majú viac charakter prísloviek.

Uvádzacie (introduktívne) častice

Uvádzacie (introduktívne) častice výrazne nadväzujú na kontext alebo na situáciu. Do kontextu začleňujú celé výpovede; z veľkej časti sú to vetné častice. Keď sa vyskytnú vedľa vytyčovacích, stoja na prvom mieste, teda od modifikovaného výrazu ďalej ako vytyčovacie častice (Oravec a kol., 1988, s. 203).
Sú to častice so širším a abstraktnejším významom susediace so spojkami.
Uvádzacie častice rozdeľujeme na dve skupiny podľa modálneho typu vety, ktorú aktualizujú: a) pripájacie (adjunktívne) a b) pobádacie (adhortatívne).
a)Pripájacie (adjunktívne) častice sú: a, ale, i, ináč, lebo, len, no, nuž, ono, ostatne, potom, prosím, síce, tak, to, však a ich varianty, ako inak, lenže a pod.
Rozsah vecného významu pripájacích častíc je široký, abstraktný, obsah chudobný a neurčitý, až sa takmer stráca. Dajú sa zamieňať v tej istej výpovedi:
Ono aspoň mne sa páčila.
Nuž aspoň mne sa páčila.
No aspoň mne sa páčila.
Teda aspoň mne sa páčila.
Ale aspoň mne sa páčila.
Stoja na začiatku oznamovacích viet, aktualizujú a expresivizujú ich.

b)Pobádacie (adhortatívne) častice sú: aby, akoby, akože, akože by, azda, bodaj by, či, čiže, čo, čoby, ešte, kdeže, keby, keď, kiež, len, naozaj, nech, nože, pravda, predsa, takže, vari, veď, však, že, žeby a ich varianty, ako azdaže, bárs, bodajže, čože, čožeby, ešteže, kde, kdežeby, kiežby, lenže, nechže, pravdaže, preds´, variže, všakhej, všakže a pod.
Rozsah vecného významu pobádacích častíc je menší a obsah väčší, ako majú pripájacie častice. Ak sa vyskytnú popri pripájacích, stoja na druhom mieste (Oravec a kol., 1988, s. 203).
Uvádzajú neoznamovacie (opytovacie, rozkazovacie, želacie) vety.
§Rozkazovacie častice: nech, aby, že (Že nespadneš!), až (hovorová: Až nespadneš!), ale, aleže (Aleže sa pakuj!), keby (Keby si netáral!), čo, by, len (Len vy seďte!), iba, no, čože, veď ...
§Želacie častice: kiež, bár, bárs, bodaj, aby ...
§Opytovacie častice: či, azda, hádam, vari ...
§Podmieňovacia častica: by