Vytyčovacie (demarkatívne) častice

Vytyčovacie (demarkatívne) častice okrem toho, že nadväzujú na kontext alebo na situáciu, dosť výrazne vyjadrujú rozličné významové odtienky z hľadiska podávateľa. Hovoriaci pomocou vytyčovacích častíc upozorňuje na výraz. Najčastejšie je to jadro výpovede.
Rozsah ich vecného významu je menší a obsah bohatší, ako majú uvádzacie častice a dotýkajú sa s príslovkami. Obsah ich vecného významu je už pomerne presný a vyhranený, preto ich nemožno navzájom zamieňať ako uvádzacie častice.
Vytyčovacie častice rozdeľujeme na tri skupiny: a) vysvetľovacie (explikatívne), b) hodnotiace (evaluatívne) a c) zdôrazňovacie (koroboratívne).
a) Vysvetľovacie (explikatívne) častice sú: ako, aspoň, beztak, beztoho, dokopy, ešte, fakticky, ináč, jednako, jednoducho, konečne, koniec koncov, len, napokon, napríklad, navyše, ostatne, podobne, popravde, potom, povedzme, predsa, prípadne, prosím, proste, raz, reku, respektíve, skrátka, slovom, tak, takisto, teda, totiž, údajne, už, vcelku, vlastne, vôbec, vraj, zasa (zas, zase) a ich varianty.

Vysvetľovacie častice stoja blízko pripájacích a uvádzacích. Odlišujú sa hlavne tým, že sú spravidla členské, t. j. „neuvádzajú vetu, ale iba polopredikatívnu konštrukciu (prístavok) a vetný člen“ (Oravec a kol., 1988, s. 204). Pripájajú ku kontextu nový, rektifikovaný, aktuálny výraz.
b) Hodnotiace (evaluatívne) častice sú: aby, ale, aleba, áno, asi, aspoň, azda, až, ba, bezmála, bezpečne, bezpochyby, bisťu, blízo, bohvie, božechráň, bohuprisahám, bohužiaľ, celkom, čerta, čo, čoskoro, dačo, div, dobre, dočista, figu, hádam, hej, hneď, hoci, chválabohu, i, iste, jedno, ledva, len, možno, môžbyť, namojveru, naozaj, nebodaj, nedajbože, nech, neúrekom, nevyhnutne, nič, nie, ozaj, paroma, pomerne, pravda, pravdepodobne, priam, prirodzene, prosím, raz, samozrejme, skoro, skutočne, snáď, sotva, správne, takmer, temer, trebárs, tuším, určite, už, vari, veď, veru, vlastne, vskutku, výlučne, z, zo, za, zrejme, že, žebože, žiaľ a ich varianty.

Hodnotiace častice subjektívne hodnotia obsah aktualizovaného výrazu alebo výpovede. Pritom určujú hlavne kladný alebo záporný vzťah hovoriaceho k výpovedi. Obsah vecného významu týchto častíc stojí na osi áno – nie. Tieto dve častice sú z nich najmenej expresívne. Možno ich nazvať konfirmatívne a negatívne častice. Ostatné výrazy sú viac-menej príznakové.
Okrem konfirmatívnych častíc patria k hodnotiacim časticiam tie častice, ktoré na osi áno – nie vyjadrujú stredné hodnoty modality (váhanie, neurčitý postoj), tzv. arbitratíva. Patria k nim častice: asi, možno, môžbyť, hádam, vari, azda ...
Arbitratívne častice sa môžu kombinovať s konfirmatívnymi a negatívnymi časticami, ktoré vyjadrujú pritakávanie, napr.: asi naozaj/asi skutočne (vedeli), možno naozaj, hádam naozaj ..., i popieranie: asi nie, asi sotva, asi ťažko, hádam
nie ... žiaľ asi sotva ...

„Hodnotiace častice stoja často (napr. v dialógu) ako samostatné výpovede“ (Oravec a kol., 1988, s. 205).
c) Zdôrazňovacie (koroboratívne) častice sú: aj, ak, akurát, ale, ani, áno, aspoň, až, ba, čím, číro, čisto, čo, dokonca, doslova, hlavne, ho, i, iba, jedine, just, len, najmä, najskorej, naskrz, nevyhnutne, nijako, zvlášť, práve, predovšetkým, priam, rovno, takrečeno, tiež, tobôž, tu, už, vonkoncom a ich varianty.
Zdôrazňovacie častice vytyčujú výraz a podčiarkujú jeho platnosť; výraz iba ako dôležitý zdôraznia. Majú najužší a najkonkrétnejší význam. Patria k nim aj slová, ktoré sa dotýkajú s príslovkami miery a zreteľa. Od prísloviek sa odlišujú tým, že môžu samy tvoriť výpoveď a modifikovať aj samostatné príslovky miery.
Vnútri uvedených skupín je bohatá polysémia. Preto niektoré častice sú uvádzané vo viacerých skupinách.
Časticami možno uvádzať a modifikovať celé výpovede alebo len jednotlivé výrazy. Uvádzacie častice sa spravidla vzťahujú na celé výpovede (vety alebo súvetia), vytyčovacie častice zasa častejšie na jednotlivé výrazy.

Nesamostatné častice sú by, čo, zdôrazňovacie že (-že), ho, len, už, to, čo, čím. Všetky majú povahu morfém.
Nesamostatné zdôrazňovacie častice čo a čím sa spájajú so superlatívom adjektív a prísloviek: čo naj-, čím naj- (čo najviac, čím viac ... ).
V spojení s komparatívom (čo lepší, čím lepší ... ) sa slová čo a čím hodnotia ako zámená.
Zdôrazňovacie že sa používa ako intenzifikujúci prvok: ktože, akože, čiaže, s kýmže, kdeže ... a pri slovesách v rozkazovacom spôsobe choďže, dajže, vezmiže ... Zdôrazňovacie –že sa slovosledne primkýna aj k iným plnovýznamovým zdôrazneným slovám: knihu že mi podaj, a klobúk že mal aký a pod.
Častica len je viacvýznamová. V jednom význame aj zdôrazňuje zámená: kto len, čo len, ako len, aký len, kde len, kedy len atď.
Zložené častice sú skupiny častíc stojacich vedľa seba a tvoriacich intonačné a často i významové jednotky. Poradie
komponentov je dané obsahom a rozsahom ich slovného významu, napr.: len (azda len, čo i len, ešte aj len, hádam len, len-len ...), i (ešte i, čo i, už i ...), aj (ešte aj, hoci aj, ešte len aj, čo aj, už čo hneď aj ...), ani (ešte ani, ba ani, azda ani, dokonca ani ...), tak (i tak, aj tak, čo aj tak, len tak, ešte aj tak, tak či tak ...), čo (ešte čo, len čo, iba čo ...).
Niektoré skupiny častíc tvoria nemenný útvar a pevnú významovú jednotku (len-len, čo i, aj tak, čo aj, len čo, iba čo, tak či tak ...), kým niektoré, a takých je väčšina, tvoria len skupinu, ktorá je iba intonačne jednotná (čo i len, ešte aj len, dokonca
ani ...).