Častice

Miesto častíc v rámci slovných druhov

Slovná zásoba slovenčiny sa rozčleňuje na desať slovných druhov: podstatné mená (substantíva), prídavné mená (adjektíva), príslovky (adverbiá), slovesá (verbá), číslovky (numeráliá), zámená (pronominá), predložky (prepozície), spojky (konjunkcie), častice (partikuly), citoslovcia (interjekcie).
Slovné druhy nestoja na jednej rovine, lebo sa nevyčleňujú z celkovej slovnej zásoby podľa jediného kritériá.
Základom slovných druhov je ich lexikálna stránka, t. j. všeobecný lexikálny význam slovného druhu. Z tohto hľadiska J. Ružička (1996, s. 27) rozčleňuje slovnú zásobu na päť rovín:
a)rovina základných kvalitatívnych pomenovaní
( = substantíva, adjektíva, adverbiá, verbá),
b)rovina základných kvantitatívnych pomenovaní
( = numeráliá),
c) rovina deiktických pomenovaní ( = pronominá),
d) rovina gramatických výrazov ( = prepozície, konjunkcie, partikuly),
e) rovina nediferencovaných lexikálno-gramatických prvkov ( = interjekcie).
Hranice medzi slovnými druhmi nie sú nepriepustné. Jednotlivé slová môžu vo vývine jazyka prejsť z jedného
slovného druhu do druhého. Medzi slovnými druhmi bez
flexie je prechod oveľa ľahší, lebo sa neodráža na tvare slova. Preto sa často ani nehovorí o presune slova z jedného slovného druhu do iného, o zmene slovnodruhovej hodnoty slova, ale iba o rozmnožení funkcií, o viacfunkčnosti slova. Napr. slovo okolo sa hodnotieva jednak ako predložka (okolo domu ...), jednak ako príslovka (chodiť okolo ...), jednak ako častica (okolo päťsto ...).

Klasifikácia slovných druhov

Citoslovcia stoja v každej klasifikácií osamote, lebo ich lexikálne, morfologické a syntaktické príznaky nie sú diferencované.
Podľa lexikálneho významu J. Ružička (1966, s. 30 - 32) diferencované slovné druhy rozdeľuje na:
§plnovýznamové (autosémantické)
§gramatické (pomocné, synsémantické)
Autosémantické slovné druhy sú substantíva, adjektíva, numeráliá, pronominá, adverbiá a verbá. Synsémantické slovné druhy sú prepozície, konjunkcie, partikuly. Pri autosémantických slovách a slovných druhoch sa pociťuje rozlíšenie lexikálneho a gramatického významu, kým pri synsémantických slovách tohto rozlíšenia niet, lebo majú v podstate len gramatický význam.
Podľa morfologických vlastností sa delia diferencované slovné druhy na:
§ohybné (flektívne)
§neohybné (neflektívne).
Flektívne slovné druhy sú substantíva, adjektíva, numeráliá, pronominá a verbá, neflektívne sú adverbiá, prepozície, konjunkcie a partikuly.
Zo syntaktických vlastností – teda podľa schopnosti byť vetným členom – sa slovné druhy rozčleňujú na:
§autosyntagmatické – majú úlohu vetného člena,
§synsyntagmatické – nemajú úlohu vetného člena.
Autosyntagmatické slovné druhy sú substantíva, adjektíva, numeráliá, pronominá, adverbiá a verbá. Synsyntagmatické slovné druhy sú prepozície, konjunkcie a partikuly.
Spojením všetkých troch kritérií dostávame triedenie slov na tri druhy:
§slová-vety: sú to nediferencované jednotky, zvyčajne jednomorfémové útvary používané ako samostatné výpovede. To sú interjekcie.
§slová-morfémy: zvyčajne sú to jednomorfémové útvary bez vetnočlenskej funkcie a s gramatickým významom. To sú
synsémantické a synsyntagmatické slová: gramatické slová, t. j. prepozície, konjunkcie a partikuly.
§slová-vetné členy: zvyčajne sú to viacmorfémové útvary. To sú autosémantické a autosyntaktické jednotky, t. j. substantíva, adjektíva, numeráliá, verbá a pronominá.

Definícia, význam a funkcia

Častice sú neohybné, tvarovo nemenné, potencionálne dvojfunkčné, expresívne, pomocné slová s ustáleným významom, ktorými „ podávateľ nadväzuje na kontext alebo na situáciu a pritom vyjadruje rozličné významové odtienky jednotlivých výrazov alebo výpovedí i kontextových a aktualizačných vzťahov“ (Ružička, 1966, s. 746 ).
„Častice, partikuly sú osobitný slovný druh pomocných slov, ktorými podávateľ nadväzuje na kontext alebo na situáciu, a pritom vyjadruje svoj vzťah k vecnému obsahu výpovede“ (Mistrík a kol., 1993, s. 99).
Z neohybných slovných druhov stoja častice medzi spojkami, príslovkami a citoslovcami. Časť častíc vznikla z iných slovných druhov. To isté slovo môže byť raz časticou, inokedy iným slovným druhom (Findra, 1986, s. 140).
Častice, predložky a spojky majú spoločné to, že nič nepomenúvajú, iba vyjadrujú vzťahy. Od predložiek a spojok sa častice odlišujú v tom, že pokiaľ predložky a spojky vyjadrujú vzťahy medzi jazykovými jednotkami, častice vyjadrujú vzťahy autora prejavu k tomu, čo povedal. Z toho vyplýva, že predložky a spojky stoja medzi pomenovaniami (pracovať v záhrade, písať a čítať), častice stoja medzi pomenovaním a človekom (autorom), napr.: A kedy sa vrátiš?
V ústnom alebo expresívnom písomnom prejave oznamovacím, žiadacím a opytovacím vetám častice dodávajú emocionálne odtienky a charakter zvolacích viet so zreteľom na situáciu alebo kontext.

Niektoré častice uvádzajúce žiadacie vety sú jediným prostriedkom, ktorý ukazuje na typ vety.; napr. nech, kiež, aby, nože, bodaj.
Obsahom čiže lexikálnym významom častíc v širokom zmysle slova je aktualizácia jazykových jednotiek Častice – ako aktualizujúce slová – sú spojivom medzi modifikovaným výrazom a situáciou, na ktorú sa modifikovaný výraz viaže. Niektoré častice sú v reči neopakovateľné ( tak, ako je neopakovateľná tá istá situácia), napr.: no, nuž, či, kdeže, však, ...
Častice, ktoré patria k výrazu, a nie k celej výpovedi, sú veľmi často indikátormi vlastného jadra výpovede. Napr.: Len mňa budú obviňovať, že som ťa pustila. – Musel ich dostať aspoň sto.
Častice majú charakteristický lexikálny význam, ktorý sa manifestuje aj istou syntaktickou formou. Niektoré častice stoja za sebou vždy v ustálenom, pevnom poradí, ktoré sa nedá pozmeniť. Napr.: nuž veď, nech aspoň, no veď keby ešte, a hádam iba, však ale i, ...
Významy, ktoré sa do častíc vkladajú, sú relatívne. Z toho vychádza, že stupnica častíc alebo negácia môže byť bohato odstupňovaná, ale aj to, že áno a nie nemajú hodnotu polárnych bodov (existuje aj relatívne silnejší zápor, ako je prosté nie, a silnejší súhlas, ako je áno). Na osi afirmácia – negácia (persuazívna modálnosť) je približne takáto stupnica (Findra, 1986, s. 84):pravdaže samozrejme áno asi ktovie sotva nie kdeže čerta
Medzi nimi a za nimi je však veľa odtienkov, ako: isteže, noá, pochopiteľne, akiste, možno, veru, rozhodne ... čoby, paroma, aleba, prossím ťa ... okolo stredobodu sú výrazy nocionálne, ale ako sa výraz vzďaľuje od stredu, tak sa zvyšuje expresívnosť.
Častice determinujú, kvalifikujú prejav – slovo alebo hoci celú výpoveď (Mistrík, 1985, s. 84).
Význam častíc je úzko spätý aj so situáciou a s mimojazykovými výrazmi, napríklad s mimikou hovoriaceho, s gestom a pohybom v najširšom zmysle slova.
Častice majú funkciu uvádzať, vytyčovať a subjektívne hodnotiť výrazy, ku ktorým patria: zrejme nepočula; on sa tiež nehýbal. Upozorňujú na výraz, ktorý uvádzajú, výraz vytyčujú ako pozoruhodný pre danú situáciu alebo kontext, čím výpoveď aktualizujú. Pomocou nich možno takto aktualizovať jednotlivé výrazy alebo celé výpovede.
Môžu vyjadrovať protiklad (ukončenie, začiatok) stavu, obmedzenie, výlučnosť, prípustku, predpoklad, podmienku, domnienku, istotu, pochybnosť, neurčitosť, súhlas, nesúhlas ... a iné odtienky.

Pri niektorých časticiach prevláda nadväzovacia funkcia, napr. pri časticiach a, ba, čiže, i, no, nuž, veď, ostatne. Iné vyjadrujú viac postoj podávateľa k výpovedi alebo niektorej jej časti, napr. asi, až, celkom, iba, isto, najmä, obzvlášť, práve, priam, samozrejme, takmer, tiež, vôbec. Preto sa tie prvé v tradičných gramatikách pokladali za spojky a tie druhé za príslovky. Niekedy je ťažko jednoznačne určiť, či častica je povahy viacej spojkovej a či príslovkovej. Takými prechodnými časticami sú napr. ináč, beztak, ešte, napríklad, skrátka, slovom, tak, teda, totiž, vlastne atď. Ako vidieť, každá častica zahŕňa aj významy: nadväzovanie a vyjadrovanie postoja.
Častice môžu byť aj samostatnými výpoveďami. Napr.: Rozmýšľam! Nuž? – Ale ty si taká nebola, však?
J. Kesselová (2003, s. 65) uvádza tieto funkcie častíc:
a)konektorovú funkciu, t. j. schopnosť častice zaradiť výpoveď do kontextu a fungovať ako pričleňovací konektor,
b)aktualizačnú funkciu, ktorá sa chápe ako subjektívna, hovoriacim motivovaná modifikácia výpovede alebo jej časti,
c)kontaktovú funkciu,
d)registračnú funkciu, t. j. adresát berie na vedomie verbálny alebo neverbálny prejav podávateľa,
e)konštrukčnú funkciu – častice signalizujú koniec jedného tematického bloku a prechod k ďalšiemu,
f)hodnotiacu funkciu – častice vyjadrujú kladný postoj hovoriaceho k partnerovmu výroku či správaniu.

Klasifikácia častíc

Keďže častice sú neohybné slová, na ich klasifikáciu nemožno použiť morfologické kritériá. Poradie častíc je určené ich lexikálnym významom. Podľa rozsahu lexikálneho významu máme celú stupnicu častíc – od najvšeobecnejších (so širokým rozsahom a chudobným obsahom slovného významu) po špecifické (s najužším rozsahom, ale najbohatším obsahom slovného významu). Formálnym ukazovateľom je poradie, v akom sa stavajú, keď sa vyskytnú bezprostredne vedľa seba. Na prvých miestach, t. j. najďalej od plnovýznamového výrazu, stoja najvšeobecnejšie častice (a, no, nuž, veď, však, ono, teda, čo ...) a ostatné postupne tak, že tesne pri určovanom výraze stoja najšpecifickejšie častice.
Inverzie v poradí sú vylúčené. Tento jav pri časticiach nazývame sémantickou gradáciou avšak iba vtedy, keď sa vedľa seba vyskytnú častice patriace k tomu istému výrazu.
S použitím slovosledu ako formálneho ukazovateľa sémantiky častíc rozdeľujeme častice na dve skupiny: 1. uvádzacie (introduktívne) a 2. vytyčovacie (demarkatívne). Uvádzacie častice stoja bližšie k spojkám, kým vytyčovacie častice majú viac charakter prísloviek.

Uvádzacie (introduktívne) častice

Uvádzacie (introduktívne) častice výrazne nadväzujú na kontext alebo na situáciu. Do kontextu začleňujú celé výpovede; z veľkej časti sú to vetné častice. Keď sa vyskytnú vedľa vytyčovacích, stoja na prvom mieste, teda od modifikovaného výrazu ďalej ako vytyčovacie častice (Oravec a kol., 1988, s. 203).
Sú to častice so širším a abstraktnejším významom susediace so spojkami.
Uvádzacie častice rozdeľujeme na dve skupiny podľa modálneho typu vety, ktorú aktualizujú: a) pripájacie (adjunktívne) a b) pobádacie (adhortatívne).
a)Pripájacie (adjunktívne) častice sú: a, ale, i, ináč, lebo, len, no, nuž, ono, ostatne, potom, prosím, síce, tak, to, však a ich varianty, ako inak, lenže a pod.
Rozsah vecného významu pripájacích častíc je široký, abstraktný, obsah chudobný a neurčitý, až sa takmer stráca. Dajú sa zamieňať v tej istej výpovedi:
Ono aspoň mne sa páčila.
Nuž aspoň mne sa páčila.
No aspoň mne sa páčila.
Teda aspoň mne sa páčila.
Ale aspoň mne sa páčila.
Stoja na začiatku oznamovacích viet, aktualizujú a expresivizujú ich.

b)Pobádacie (adhortatívne) častice sú: aby, akoby, akože, akože by, azda, bodaj by, či, čiže, čo, čoby, ešte, kdeže, keby, keď, kiež, len, naozaj, nech, nože, pravda, predsa, takže, vari, veď, však, že, žeby a ich varianty, ako azdaže, bárs, bodajže, čože, čožeby, ešteže, kde, kdežeby, kiežby, lenže, nechže, pravdaže, preds´, variže, všakhej, všakže a pod.
Rozsah vecného významu pobádacích častíc je menší a obsah väčší, ako majú pripájacie častice. Ak sa vyskytnú popri pripájacích, stoja na druhom mieste (Oravec a kol., 1988, s. 203).
Uvádzajú neoznamovacie (opytovacie, rozkazovacie, želacie) vety.
§Rozkazovacie častice: nech, aby, že (Že nespadneš!), až (hovorová: Až nespadneš!), ale, aleže (Aleže sa pakuj!), keby (Keby si netáral!), čo, by, len (Len vy seďte!), iba, no, čože, veď ...
§Želacie častice: kiež, bár, bárs, bodaj, aby ...
§Opytovacie častice: či, azda, hádam, vari ...
§Podmieňovacia častica: by
Vytyčovacie (demarkatívne) častice

Vytyčovacie (demarkatívne) častice okrem toho, že nadväzujú na kontext alebo na situáciu, dosť výrazne vyjadrujú rozličné významové odtienky z hľadiska podávateľa. Hovoriaci pomocou vytyčovacích častíc upozorňuje na výraz. Najčastejšie je to jadro výpovede.
Rozsah ich vecného významu je menší a obsah bohatší, ako majú uvádzacie častice a dotýkajú sa s príslovkami. Obsah ich vecného významu je už pomerne presný a vyhranený, preto ich nemožno navzájom zamieňať ako uvádzacie častice.
Vytyčovacie častice rozdeľujeme na tri skupiny: a) vysvetľovacie (explikatívne), b) hodnotiace (evaluatívne) a c) zdôrazňovacie (koroboratívne).
a) Vysvetľovacie (explikatívne) častice sú: ako, aspoň, beztak, beztoho, dokopy, ešte, fakticky, ináč, jednako, jednoducho, konečne, koniec koncov, len, napokon, napríklad, navyše, ostatne, podobne, popravde, potom, povedzme, predsa, prípadne, prosím, proste, raz, reku, respektíve, skrátka, slovom, tak, takisto, teda, totiž, údajne, už, vcelku, vlastne, vôbec, vraj, zasa (zas, zase) a ich varianty.

Vysvetľovacie častice stoja blízko pripájacích a uvádzacích. Odlišujú sa hlavne tým, že sú spravidla členské, t. j. „neuvádzajú vetu, ale iba polopredikatívnu konštrukciu (prístavok) a vetný člen“ (Oravec a kol., 1988, s. 204). Pripájajú ku kontextu nový, rektifikovaný, aktuálny výraz.
b) Hodnotiace (evaluatívne) častice sú: aby, ale, aleba, áno, asi, aspoň, azda, až, ba, bezmála, bezpečne, bezpochyby, bisťu, blízo, bohvie, božechráň, bohuprisahám, bohužiaľ, celkom, čerta, čo, čoskoro, dačo, div, dobre, dočista, figu, hádam, hej, hneď, hoci, chválabohu, i, iste, jedno, ledva, len, možno, môžbyť, namojveru, naozaj, nebodaj, nedajbože, nech, neúrekom, nevyhnutne, nič, nie, ozaj, paroma, pomerne, pravda, pravdepodobne, priam, prirodzene, prosím, raz, samozrejme, skoro, skutočne, snáď, sotva, správne, takmer, temer, trebárs, tuším, určite, už, vari, veď, veru, vlastne, vskutku, výlučne, z, zo, za, zrejme, že, žebože, žiaľ a ich varianty.

Hodnotiace častice subjektívne hodnotia obsah aktualizovaného výrazu alebo výpovede. Pritom určujú hlavne kladný alebo záporný vzťah hovoriaceho k výpovedi. Obsah vecného významu týchto častíc stojí na osi áno – nie. Tieto dve častice sú z nich najmenej expresívne. Možno ich nazvať konfirmatívne a negatívne častice. Ostatné výrazy sú viac-menej príznakové.
Okrem konfirmatívnych častíc patria k hodnotiacim časticiam tie častice, ktoré na osi áno – nie vyjadrujú stredné hodnoty modality (váhanie, neurčitý postoj), tzv. arbitratíva. Patria k nim častice: asi, možno, môžbyť, hádam, vari, azda ...
Arbitratívne častice sa môžu kombinovať s konfirmatívnymi a negatívnymi časticami, ktoré vyjadrujú pritakávanie, napr.: asi naozaj/asi skutočne (vedeli), možno naozaj, hádam naozaj ..., i popieranie: asi nie, asi sotva, asi ťažko, hádam
nie ... žiaľ asi sotva ...

„Hodnotiace častice stoja často (napr. v dialógu) ako samostatné výpovede“ (Oravec a kol., 1988, s. 205).
c) Zdôrazňovacie (koroboratívne) častice sú: aj, ak, akurát, ale, ani, áno, aspoň, až, ba, čím, číro, čisto, čo, dokonca, doslova, hlavne, ho, i, iba, jedine, just, len, najmä, najskorej, naskrz, nevyhnutne, nijako, zvlášť, práve, predovšetkým, priam, rovno, takrečeno, tiež, tobôž, tu, už, vonkoncom a ich varianty.
Zdôrazňovacie častice vytyčujú výraz a podčiarkujú jeho platnosť; výraz iba ako dôležitý zdôraznia. Majú najužší a najkonkrétnejší význam. Patria k nim aj slová, ktoré sa dotýkajú s príslovkami miery a zreteľa. Od prísloviek sa odlišujú tým, že môžu samy tvoriť výpoveď a modifikovať aj samostatné príslovky miery.
Vnútri uvedených skupín je bohatá polysémia. Preto niektoré častice sú uvádzané vo viacerých skupinách.
Časticami možno uvádzať a modifikovať celé výpovede alebo len jednotlivé výrazy. Uvádzacie častice sa spravidla vzťahujú na celé výpovede (vety alebo súvetia), vytyčovacie častice zasa častejšie na jednotlivé výrazy.

Nesamostatné častice sú by, čo, zdôrazňovacie že (-že), ho, len, už, to, čo, čím. Všetky majú povahu morfém.
Nesamostatné zdôrazňovacie častice čo a čím sa spájajú so superlatívom adjektív a prísloviek: čo naj-, čím naj- (čo najviac, čím viac ... ).
V spojení s komparatívom (čo lepší, čím lepší ... ) sa slová čo a čím hodnotia ako zámená.
Zdôrazňovacie že sa používa ako intenzifikujúci prvok: ktože, akože, čiaže, s kýmže, kdeže ... a pri slovesách v rozkazovacom spôsobe choďže, dajže, vezmiže ... Zdôrazňovacie –že sa slovosledne primkýna aj k iným plnovýznamovým zdôrazneným slovám: knihu že mi podaj, a klobúk že mal aký a pod.
Častica len je viacvýznamová. V jednom význame aj zdôrazňuje zámená: kto len, čo len, ako len, aký len, kde len, kedy len atď.
Zložené častice sú skupiny častíc stojacich vedľa seba a tvoriacich intonačné a často i významové jednotky. Poradie
komponentov je dané obsahom a rozsahom ich slovného významu, napr.: len (azda len, čo i len, ešte aj len, hádam len, len-len ...), i (ešte i, čo i, už i ...), aj (ešte aj, hoci aj, ešte len aj, čo aj, už čo hneď aj ...), ani (ešte ani, ba ani, azda ani, dokonca ani ...), tak (i tak, aj tak, čo aj tak, len tak, ešte aj tak, tak či tak ...), čo (ešte čo, len čo, iba čo ...).
Niektoré skupiny častíc tvoria nemenný útvar a pevnú významovú jednotku (len-len, čo i, aj tak, čo aj, len čo, iba čo, tak či tak ...), kým niektoré, a takých je väčšina, tvoria len skupinu, ktorá je iba intonačne jednotná (čo i len, ešte aj len, dokonca
ani ...).
Formálna stránka častíc

Častice sú tvarovonemenné slová. Všetky majú ustálenú grafickú a intonačnú podobu.
a) Z tvarovej stránky ich rozdeľujeme na primárne a sekundárne a na jednoslovné a viacslovné.
vPrimárne častice sú tie, ktoré sa nedajú členiť na morfémy (či, i, no, len, keby, ani, aj, čerta, figu, hádam, neúrekom, skrátka, vlastne ...).
Sekundárne častice sú tie, ktoré vznikli spojením niekoľkých slov v jedno a ktoré môžeme podľa jazykového vedomia rozdeliť na viaceré morfémy (aleže, baže, akože, bodajže, akoby, čoby, kdeby, čožeby, bezpochyby, popravde, údajne, bodaj, božechráň, vonkoncom ...).
vJednoslovnými časticami sú okrem niekoľkých výnimiek všetky (vôbec, veru, ozaj, len, asi ...). Iba niekoľko častíc sa skladá z viacej samostatných a samostatne stojacich slov, napr.: isto-iste, koniec koncov, už aj, nie a nie ...

b) Poloha častíc vo vete. Častice môžu stáť pri jedinom výraze, pri výpovedi alebo samostatne.
vČastice modifikujúce jediný výraz sa anteponujú. Modifikujúce častice nemôžu samy o sebe byť jadrom výpovede a ich postavenie vo vete je viazané spravidla na miesto pred aktualizovaným členom. Iba niektoré častice stoja v postpozícii, no spravidla stoja bezprostredne pri vetnom člene, ku ktorému patria, ktoré zdôrazňujú ako jadro výpovede.
Porovnaj: Obmedzovaciu časticu iba:
Otec dal bratovi na cukríky včera pred obchodom.
Iba otec dal bratovi na cukríky včera pred obchodom.
Otec dal iba bratovi na cukríky včera pred obchodom.
Otec dal bratovi iba na cukríky včera pred obchodom.
Otec dal bratovi na cukríky iba včera pred obchodom.
Otec dal bratovi na cukríky včera iba pred obchodom.
vZákladná poloha častíc modifikujúcich celú výpoveď je na čele výpovede.

Na začiatku výpovede stoja najmä uvádzacie častice, napr.: A čo sa s ním mám vadiť? – Iste to má aj inú príčinu. – Veď ti len bude sveta žiť. Častice modifikujúce celú výpoveď stávajú aj vnútri výpovede. Vtedy sú najčastejšie oddelené pauzami a fungujú ako vetné parentézy – vložky. Ich miesto nie je pevné. Celkom bežné však je, že častica patriaca celej výpovedi sa z čela posunie do stredu alebo na koniec výpovede bez toho, že by bola izolovaná pauzami (čiarkami).
vČastice môžu stáť aj ako samostatné výpovede – repliky. Vtedy sú spravidla na úrovni významov áno – nie.
c) Intonácia častíc. Častice sú intonačne úzko späté s výrazom, ku ktorému patria. Tvoria s ním intonačnú jednotku.
Častice modifikujúce celú výpoveď tvoria intonačnú jednotku s prvým výrazom vo výpovedi, ak stoja na čele výpovede. Ak sú však vsunuté do vnútra, tvoria samostatnú jednotku.
Intonácia niektorých častíc môže byť aj indikátorom ich významu. Napr.: Že
nepadne! = Pravda nepadne!, Že nepadne! = Nech nepadne!