Z hľadiska frekvenčného uplatnenia výzvových častíc v obsahovo-pragmatických jednotkách možno povedať, že detská komunikácia má výzvovo-príkazový charakter. Základným prostriedkom komunikačnej funkcie výzva je kombinácia častíc no, tak, už, veď, však s imperatívom slovies 2. osoby sing. bez oslovenia (no spievaj, no daj, už začni, tak hraj, tak hovor, no tak vyjdi, veď povedz, však choď, však hlasnejšie rozprávaj). Len ojedinelo dieťa mladšieho školského veku využíva presviedčanie, vysvetľovanie či pokus o argumentáciu pri presadzovaní svojej vôle (Však jej podaj tú dosku, oao nevie sama plávať! – Tu daj svetlo, aby som nenabúral! – Obráť sa na druhú stranu, aby nevidela.). Dieťa dosahuje zosilnenie výzvy, signalizujúcej negatívny postoj k adresátovi, svojou pestrosťou výrazových prostriedkov.

Častica ale upozorňuje na protikladnosť postojov a signalizuje nesúlad medzi zámerom hovoriaceho a úmyslom adresáta (Budem ešte počúvať kazetu na plné pecky. – Ale už vypni!). Dôraznosť príkazu zvyšuje kombinácia častice ale:
§s modálnymi slovesami musíš a nesmieš (Ale musíš a musíš sa umyť!),
§s fázovým slovesom prestaň, s infinitívom slovesa (Ale netlačiť!),
§s imperatívom expresívnych slovies a s časticou čo v postavení dôvetku (Ale vypadni! – Ale zmizni, čo!),
§s expresívnou časticou nieže (Ale nieže vodu vyleješ!),
§so zákazom vo forme dopĺňacej otázky (Ale ty čo robíš! – Ale kde to beriete!).

Medzi prostriedky zjemňujúce výzvu patria:
§želacie častice keby a nech (Nech už sluhovia nosia na stôl! – Nech príde súťažiaca číslo tri!),
§častice no, tak, už v kombinácii s indikatívom slovies v inkluzívnom pluráli (Tak začneme. – No pôjdeme. – Už ideme.),
§kombinácia pobádacích častíc a oslovenia, prípadne pochvaly (Tak ďalej, ty si šikovná. Tak Deniska. – Takže Petra máš sólo.)
§pobádanie na činnosť formou opytovacej vety s časticou či (Neviem, kde mám tie panáčiky hľadať. – A či sa nevysypali v skrini?).
Zdvorilejšie formy výzvy sa viažu na modelový dialóg a vo vzájomnom detskom dialógu je uplatňovanie princípu zdvorilosti zriedkavé a individuálne podmienené.
Za špecifický prejav výzvy sa považuje prejav adresáta na zaujatie zhodného postoja s hovoriacim (častice nie, hej, dobre, však, že, hm, čo v dôvetkovom postavení: Dobrý, čo? - Ty si to vedel, že? – Na vodopád išli, nie? ).

2 Kvalifikačné častice

Kvalifikačné častice sú prostriedkom na vyjadrenie hodnotiaceho postoja k obsahu výpovede alebo k činnosti adresáta bez zámeru ovplyvniť ho a spôsobiť zmenu jeho konania (Kesselová, 2003, s. 73).

2.1 Afirmačno-negačné častice

Afirmačno-negačné častice s dvojakou špecifikáciou sú jadrom kvalifikačných častíc v detskej komunikácii.
Častice, vyjadrujúce súhlasný alebo odmietavý postoj, sa z hľadiska komunikačnej vyťaženosti diferencujú na dve vrstvy.
a)Prvú vrstvu v spontánnom dialógu detí tvoria výrazy všeobecne rozšírené: hej, hmh, dobre, áno.

b)Druhú vrstvu tvoria prvky, ktoré sú súčasťou idiolektu detí s vyšším stupňom komunikačnej kompetencie alebo so sklonom k vulgárnemu, prípadne módnemu vyjadrovaniu: super, samozrejme, „okej“, pravdaže, presne, iste, isteže, jasné, veru, veruže – nie, / akurát, ťažko, figu, sotva, hovno, prd.
Rozvíjajúci sa cit dieťaťa pre výber jazykových prostriedkov sa prejavuje v rozdielnom komunikačnom uplatnení synonymných častíc súhlasu a nesúhlasu. Častice áno, pravdaže, iste, samozrejme, nie v superinformatívnych odpovediach sa uplatňujú tým viac, čím viac je detský dialóg simuláciou oficiálnych komunikačných situácií s nerovnocenným statusom účastníkov.

Rovnocenný status detí sa odráža v preferencii častíc hmh, super, hej, dobre, jasné v jednoslovných replikách. V samostatných výpovediach sa uplatňujú skôr častice so súhlasným postojom, pričom odmietavý postoj v jednočlennej vete sa pociťuje ako dôrazný nesúhlas.
Intonačné stvárnenie výpovede je natoľko silným indikátorom komunikačnej funkcie, že nesúlad lexikálnych a intonačných prostriedkov nespôsobuje v detskom dorozumievaní komunikačný šum. Výpoveď s afirmačnou časticou má komunikačnú funkciu nesúhlasu s odtienkami od pochybovania (Ja som sa naučil plávať. – Hej?), cez iróniu (A mi chytáme Vidieň. – Hej Vidieň, Viedeň, ty.) až po dôrazný nesúhlas (Ja som to nezničil. – Hej ne!) a nezáujem o komunikáciu (Dobre som začala? – Hej, dobre, dobre.).

Subjektívne motivovaný až afektívne zdôraznený postoj plnia častice ale, však, až. Sú schopné v závislosti od kontextu zvýrazniť oba postojové póly. Na jednej strane v súhre so záporom slovesa, komparatívom adjektíva, osobným zámenom, dôrazom a melódiou zosilňujú nesúhlas s propozičným obsahom výpovede alebo záporné hodnotenie situácie. Na druhej strane rozličným spôsobom modifikujú súhlasný postoj hovoriaceho.

2.2 Zdôrazňovacie častice

Analýza zdôrazňovacích častíc odkrýva spôsob hierarchizácie zložiek propozičného obsahu výpovede z hľadiska hovoriaceho (Kesselová, 2003, 74).
a) Častice ako prostriedok sebaprezentácie dieťaťa
Sprievodným prostriedkom podporujúcim sebaprezentáciu dieťaťa sa stávajú frekvenčne dominantné častice aj – ešte nesyntagmaticky spojené so zámenami 1. osoby. Častica aj sa viaže na substantíva a slovesá, anteponované ešte vyzdvihuje najmä adjektíva a adverbiá. Obe častice sú prostriedkom gradácie výpovedného obsahu a cez ňu prostriedkom získavania pozornosti adresáta, pričom v pozadí ide o uspokojovanie potreby kladného prijatia dieťaťa okolím.
b)Častice ako zdôraznenie krajných členov protikladov
Druhou funkciou zdôrazňujúcich častíc v detskom jazykovom prejave je vyjadrovanie hodnotiaceho postoja k deju, k substancii, k vlastnosti alebo okolnosti z hľadiska miery ich existencie.

vProtiklady maximálna a minimálna miera
Hodnotenie miery sa sústreďuje na nulovú, príp. minimálnu mieru (ani, len, iba, aspoň) a na veľkú, takmer úplnú mieru (až, skoro, vôbec, celkom, dokonca až, dokonca aj, ale, už). V mladšom školskom veku sa hovorí o sklone komunikantov k hyperbolizácii výpovedného obsahu (Až dlho to bude. – Som sa skoro zabil. – Toto je novinka ale! – Ale som smädný! – Ona vie dokonca až dva jazyky.).
vProtiklady klad a zápor
Niektoré častice sa spájajú so záporom slovesa na zdôraznenie miery (Vôbec nič som necítil. – Ani jeden človiečik sa tam nezmestí.), no dieťa to nie vždy rešpektuje a časticu využíva vo výpovedi s kladnou i zápornou formou slovesa, čo môže byť výsledok napodobňovania (Aj my nemôžeme ísť. – Aj ja som nenapísala. – Aj ja neprídem.).

vProtiklady výlučnosť a príslušnosť k celku
Častice iba, len (zdôrazňujúce výlučnosť) fungujú ako synonymné prostriedky, častice tiež, ešte (zdôrazňujúce príslušnosť) sa líšia slovoslednou pozíciou a jemným významovým odtienkom (ešte = okrem toho, navyše – stojí pred zdôrazneným výrazom, tiež = zaraďovanie do triedy rovnakých javov – stojí za zdôrazneným výrazom). Avšak v dôsledku nepripravenosti prejavu sa častica ešte nachádza v postponovanej pozícii.

2.3 Persuazívne častice

Persuazívnymi časticami hovoriaci hodnotí svoju výpoveď (alebo jej časť) z hľadiska stupňa istoty o jej platnosti. Vyjadrujú rozličné stupne istotnej modality v hraniciach „je isté, že výpoveď platí – nie je isté, že výpoveď platí“.
V mladšom školskom veku je zdôrazňovanie istoty hovoriaceho o platnosti výpovede len v začiatočnom štádiu vývinu. Častice určite, naozaj, pravdaže, samozrejme sa vyskytujú iba ako prvky idiolektu, pretože dieťa podáva výpoveď ako platnú, a preto nemá preň zmysel zdôrazňovať istotu o platnosti.
Persuazívne častice viac badať v prípade pochybností o platnosti výpovede alebo jej časti (asi, možno, možnože, subšt. das, že, myslím, dúfam, či čo). Zriedkavo smerujú k vyjadreniu pravdepodobnosti, že výpoveď platí (Už si nám, dúfam, všetko povedala. – To už je, myslím, posledná súťažiaca.). Osobitným prejavom istotnej modality je otázková výpoveď s iniciálovou pozíciou častice že, ktorou hovoriaci vyjadruje svoju domnienku (teda neistotu o platnosti výpovede) a overuje si jej platnosť (Že im mamka zomrela? – Že ja mám sedieť s Mirkom?) a výpoveď s časticou či čo v dôvetkovej pozícii (To som obludu nakreslila, či čo. – To sú mestskí policajti, či čo.).

Špeciálne detský je komunikačný spôsob uplatnenia persuazívnej častice akože, čo súvisí s uplatnením detskej fantázie a so schopnosťou „tu a teraz“ si niečo predstavovať pomocou niečoho iného (To je akože taký semafor, čo ošetruje. – Akože vy tu máte búdu. – Keď tak urobím, to už akože letím.).

2.4 Kompozičné častice

Kompozičné častice prezentujú postoj hovoriaceho k usporiadaniu jazykových a tematických zložiek komunikátu (Kesselová, 2003, s. 77). Avizujú začiatok, koniec alebo vnútorné kompozično-tematické členenie dialogického textu. V detskom dialógu sú zreteľné jazykové signály úseku, v ktorom hovoriaci dosahuje tematický súlad. Najmä pre svoje iniciálové postavenie, majú okrem konštrukčnej funkcie aj funkciu kontaktovú.
Medzi kompozičnými časticami sú:
§kontextovo nešpecifikované výrazy, ktoré môžu byť všeobecnými signálmi začiatku, ale i ukončenia dialógu (no, tak, ta),
§pozične špecifikované iniciálové častice (a, takže, to),
§záverové častice (dobre).

Nadužívanie častice ta pokladá Kesselová (2003, s. 77) za prvok východoslovenského variantu subštandardu (Aké i má byť? Ta mäkké. – Od čoho máš tie vyrážky? Ta od prášku.)
Osobitný subsystém tvoria kompozičné častice blízke spojkám, ktoré uvádzajú elidované, ale na pozadí kontextu úplne informatívne odpoveďové repliky s odtienkami príčiny a účelu (lebo, bo, veď, však, aby). Uvádzajú prirodzené a v bežnej hovorenej komunikácii základné odpovede s minimálnou postačujúcou odpoveďou.
Častice, ktoré text vnútorne štrukturujú a hierarchizujú, sú v mladšom školskom veku výnimočné a uplatňujú sa len v modálnom dialógu ako prostriedky lineárno-enumeračnej tematickej postupnosti.