Častice v reči detí

V rámci morfológie (rovina jazykového systému) častice nie sú zaradené do obsahu učiva na 1. stupni základnej školy, hoci z komunikačného aspektu to nie je odôvodnené. Častice sú „súčasťou spontánneho prejavu dieťaťa mladšieho školského veku (... ), takže ich absenciu v obsahu učiva nemožno zdôvodňovať zásadou primeranosti veku.“ (Palenčárová, J., Kesselová, J., Kupcová, J., 2003, s. 100). Výber slovných druhov do obsahu učiva je skôr vecou tradície.
J. Kesselová pristupuje ku skúmaniu funkčnej charakteristiky častíc v detskej komunikácii z troch hľadísk:
a) Častice ako slová s konektorovou a aktualizačnou funkciou.

b)Častice ako slová so širokým rozptylom komunikačnofunkčných charakteristík, ktoré slúžia na vyjadrenie rôznych postojov hovoriaceho k niektorej zložke komunikačnej situácie, t. j. k jazykovo stvárnenému výseku skutočnosti, k adresátovi, k obsahu výpovede alebo aj k členeniu textu.
c)Častice ako polyfunkčné slová konkretizujúce sa v súhre situačného, jazykového a skúsenostného kontextu. Polyfunkčnosť častíc je natoľko výrazná, že tá istá častica v kontexte môže vystupovať v rozličných komunikačných funkciách, napr.:
§ako námietka: A ty teraz urob čaj pre hosťov. – Veď už som spravila.
§ako zdôraznený súhlas: A môže prísť už aj princezná? – Veď už som ju volal.
§ako pobádanie: Veď už mi to vráť.
§ako odmietnutie s vysvetlením: Ideme na ihrisko? – Veď je tam dnes zápas.
§ako uistenie adresáta: A nebudú sa mi znova smiať? – Veď vieš, že si múdry a šikovný.
§ako uistenie samého seba: Veď ja to tiež dokážem.

J. Kesselová ďalej uvádza iný prejav polyfunkčnosti častíc. Ide o navrstvené komunikačné funkcie, ktoré sa vo výpovedi s časticou realizujú simultánne, tzn. že napríklad častice tak, no, dobre, presne, áno, hej, mhm, jasné môžu odrazu plniť kontaktovú, registračnú, konštrukčnú a hodnotiacu funkciu.
V rečovom prejave detí s vyšším stupňom komunikačnej kompetencie badať úsilie hovoriaceho výpoveď s kombinovanou komunikačnou funkciou explicitne konkretizovať. Na druhej strane u detí s menej rozvinutými formulačnými schopnosťami polyfunkčné častice no, a, tak, dobre, hej, mhm klesajú na úroveň prázdnych expletív, ktoré dieťa používa neuvedomene ako parazitické útvary vo vyplnených hezitačných pauzách.
Komunikačná polyfunkčnosť častíc je v priamo úmernom vzťahu k ich frekvencii v komunikácii (Kesselová, 2003, s. 66). Možno hovoriť o analógii s výskytom plnovýznamových slov na popredných miestach frekvenčného slovníka dialogickej komunikácie. V spontánnej komunikácii sa presadzuje princíp úspornosti výrazu . Frekvenčné poradie častíc v detskej komunikácii zároveň potvrdzuje princíp sémantickej gradácie, t. j. častice sú usporiadané od najvšeobecnejších (polyfunkčných) po špecifické.
Klasifikácia na základe protikladu uvádzacie – vytyčovacie častice vychodí z viac vonkajšieho kritéria, t. j. z polohy častíc vo výpovedi, než z funkcie vo výpovedi.


1. Apelové častice
1.1 Kontaktové častice

Primárnou funkciou kontaktových častíc je ovplyvniť adresáta, aby hovoriacemu venoval pozornosť, a vytvoriť predpoklad dialogickej komunikácie. Oslovenie, meno ako typický kontaktový prostriedok v detskej komunikácii sa vyskytuje iba okrajovo, zvyčajne až vtedy, keď ostatné prostriedky neviedli k splneniu komunikačného zámeru hovoriaceho. Zriedkavými kontaktovými prostriedkami detskej komunikácie sú neverbálne a deiktické prostriedky, vôľové citoslovcia a kontaktové častice, ktoré z hľadiska frekvencie a vzťahu k iným slovným druhom vytvárajú tri komunikačné vrstvy:
a)Prvú vrstvu predstavujú najfrekventovanejšie častice a, no blízke spojkám. Výraznejšia je ich schopnosť signalizovať moment vstupu do dialógu a zámer nadviazať kontakt s partnermi rozhovoru.

Časticu a možno využiť bez obmedzenia ako kontaktovo-iniciálový výraz vo výpovediach s akoukoľvek komunikačnou funkciou. Takmer pravidelne sa objavuje v iniciálovej alebo finálnej replike tematického bloku, čo dokazuje, že v spontánnom jazykovom vedomí dieťaťa mladšieho školského veku jestvuje predstava o základnom kompozičnom členení textu (Kesselová, 2003, s.68). Teda častica a je kontaktovým prostriedkom najmä v krátkych a dynamicky sa striedajúcich replikách symetrického dialógu.

Častica no je kontaktovým prvkom v dlhších replikách asymetrického dialógu . Na jednej strane je rušivým prvkom rečového stereotypu, na druhej strane hovoriaci ním signalizuje vôľu pokračovať vo výpovedi. Na jej kontaktovú funkciu sa navrstvuje hodnotiaci postoj hovoriaceho. Smeruje skôr k vyjadreniu negatívneho postoja hovoriaceho k adresátovi, a to aj v prípade pozitívnej formy výpovede (No ty sa v tom vyznáš. = nevyznáš sa; Požičiaš mi tvoju? – No určite. = nie; No to je dobrá pochúťka! = irónia). V spojení s imperatívom slovies sa strohý príkaz v spojení s časticou no zmierňuje na povzbudenie (No ukáž, čo vieš! – No zbieraj!) a replika má výzvový charakter.

b) Druhú skupinu kontaktových častíc predstavujú desémantizované tvary imperatívu (pozri, pozeraj, kukni, kukaj, predstav si, počkaj, počuj, počúvaj) alebo indikatívu slovies (vidíš, vieš, viete, prosím). Ako prechodné štádium v procese desémantizácie slovies sa hodnotia tvary imperatívu slovies zrakového a sluchového vnímania, ktoré majú kontaktovú funkciu, ale súčasne sú späté s pôvodným významom slovies (počúvaj + výpoveď s komunikačnou funkciou potreba informácie: počúvaj, a my sa tam kedy dostaneme; pozri + výpoveď s komunikačnou funkciou výzva: pozri, jaké ja mám pekné).
Častica vieš (viete):

§Vieš čo, nebudeme sa ďalej hádať. – častica vieš je v iniciálovom postavení, v ktorom predstavuje prípravnú fázu repliky s komunikačnou funkciou návrh.
§By som ho chcel kúpiť od teba. – Nemôžem ti ho predať, ešte nie je zrelé, vieš? – v koncovom postavení ako dôvetok s presviedčacou funkciou, keď hovoriaci zrejme intuitívne hodnotí svoju reakciu ako nepreferovanú z hľadiska adresáta
§A viete, jak sa pobili? – v spojení s opytovacími zámenami v sekundárnej expresívnej funkcii. Okrem kontaktovej funkcie má zdôrazňovaciu až hyperbolizujúcu platnosť, podobne ako častica predstav si (Sa mi konárik do lanka zadriapol, si predstav, jak som z bicykla zletel.)
§Sa tam vôbec nedalo dýchať, veď vieš, tam vôbec neotvárajú okno. – časticou vieš sa dieťa usiluje aktivizovať spoločný skúsenostný kontext s adresátom.
Kontaktové častice vidíš, počkaj, pozri, počuj uvádzajú repliky s tendenciou k negatívnemu postoju hovoriaceho k adresátovi, napr.: repliky s komunikačnou funkciou:

§výčitka: Vidíš, jak sa vyvaľuje!
§výstraha: Počkaj, jakú dostaneš!
§vysvetlenie s napomenutím: A prečo už musíš ísť? – Pozri, príde návšteva a ty nemáš ešte upratané.
Častica prosím sa objavuje v modelovom dialógu ako kontaktový zdvorilostný prostriedok komunikanta s nižším sociálnym statusom (A kde máš domácu úlohu? – Prosím, tu je. – odpoveď na repliku učiteľky). Teda jestvuje povedomie princípu zdvorilosti v komunikácii v mladšom školskom veku.
c) Tretiu vrstvu tvoria kontaktové častice, ktoré majú blízko k citoslovciam ( hej, haló).

1.2 Výzvové častice

J. Kesselová (Morfológia v komunikácii detí, 2003, s. 71) sleduje existenciu výzvových častíc v súvislosti s realizáciou výzvovej funkcie jazyka. Zdôrazňuje sa úsilie hovoriaceho donútiť (podnietiť) adresáta, aby (ne)vykonal nejakú činnosť. Výzva sa realizuje prostredníctvom funkčných odtienkov, vyznačujúcich sa rozličným stupňom naliehavosti i rozličnou mierou súladu medzi vôľou hovoriaceho a ochotou adresáta splniť ju. V dialógu detí sa vo výzvovej funkcii uplatňujú častice no, ale, tak,
už, však, veď, keby, nech, čo, takže, či (poradie podľa klesajúcej frekvencie). Časť z nich sa uplatňuje v zosilnenej výzve ako príkaz až vyhrážka alebo v zjemnenej podobe ako pobádanie adresáta a prianie hovoriaceho.
Z hľadiska frekvenčného uplatnenia výzvových častíc v obsahovo-pragmatických jednotkách možno povedať, že detská komunikácia má výzvovo-príkazový charakter. Základným prostriedkom komunikačnej funkcie výzva je kombinácia častíc no, tak, už, veď, však s imperatívom slovies 2. osoby sing. bez oslovenia (no spievaj, no daj, už začni, tak hraj, tak hovor, no tak vyjdi, veď povedz, však choď, však hlasnejšie rozprávaj). Len ojedinelo dieťa mladšieho školského veku využíva presviedčanie, vysvetľovanie či pokus o argumentáciu pri presadzovaní svojej vôle (Však jej podaj tú dosku, oao nevie sama plávať! – Tu daj svetlo, aby som nenabúral! – Obráť sa na druhú stranu, aby nevidela.). Dieťa dosahuje zosilnenie výzvy, signalizujúcej negatívny postoj k adresátovi, svojou pestrosťou výrazových prostriedkov.

Častica ale upozorňuje na protikladnosť postojov a signalizuje nesúlad medzi zámerom hovoriaceho a úmyslom adresáta (Budem ešte počúvať kazetu na plné pecky. – Ale už vypni!). Dôraznosť príkazu zvyšuje kombinácia častice ale:
§s modálnymi slovesami musíš a nesmieš (Ale musíš a musíš sa umyť!),
§s fázovým slovesom prestaň, s infinitívom slovesa (Ale netlačiť!),
§s imperatívom expresívnych slovies a s časticou čo v postavení dôvetku (Ale vypadni! – Ale zmizni, čo!),
§s expresívnou časticou nieže (Ale nieže vodu vyleješ!),
§so zákazom vo forme dopĺňacej otázky (Ale ty čo robíš! – Ale kde to beriete!).

Medzi prostriedky zjemňujúce výzvu patria:
§želacie častice keby a nech (Nech už sluhovia nosia na stôl! – Nech príde súťažiaca číslo tri!),
§častice no, tak, už v kombinácii s indikatívom slovies v inkluzívnom pluráli (Tak začneme. – No pôjdeme. – Už ideme.),
§kombinácia pobádacích častíc a oslovenia, prípadne pochvaly (Tak ďalej, ty si šikovná. Tak Deniska. – Takže Petra máš sólo.)
§pobádanie na činnosť formou opytovacej vety s časticou či (Neviem, kde mám tie panáčiky hľadať. – A či sa nevysypali v skrini?).
Zdvorilejšie formy výzvy sa viažu na modelový dialóg a vo vzájomnom detskom dialógu je uplatňovanie princípu zdvorilosti zriedkavé a individuálne podmienené.
Za špecifický prejav výzvy sa považuje prejav adresáta na zaujatie zhodného postoja s hovoriacim (častice nie, hej, dobre, však, že, hm, čo v dôvetkovom postavení: Dobrý, čo? - Ty si to vedel, že? – Na vodopád išli, nie? ).

2 Kvalifikačné častice

Kvalifikačné častice sú prostriedkom na vyjadrenie hodnotiaceho postoja k obsahu výpovede alebo k činnosti adresáta bez zámeru ovplyvniť ho a spôsobiť zmenu jeho konania (Kesselová, 2003, s. 73).

2.1 Afirmačno-negačné častice

Afirmačno-negačné častice s dvojakou špecifikáciou sú jadrom kvalifikačných častíc v detskej komunikácii.
Častice, vyjadrujúce súhlasný alebo odmietavý postoj, sa z hľadiska komunikačnej vyťaženosti diferencujú na dve vrstvy.
a)Prvú vrstvu v spontánnom dialógu detí tvoria výrazy všeobecne rozšírené: hej, hmh, dobre, áno.

b)Druhú vrstvu tvoria prvky, ktoré sú súčasťou idiolektu detí s vyšším stupňom komunikačnej kompetencie alebo so sklonom k vulgárnemu, prípadne módnemu vyjadrovaniu: super, samozrejme, „okej“, pravdaže, presne, iste, isteže, jasné, veru, veruže – nie, / akurát, ťažko, figu, sotva, hovno, prd.
Rozvíjajúci sa cit dieťaťa pre výber jazykových prostriedkov sa prejavuje v rozdielnom komunikačnom uplatnení synonymných častíc súhlasu a nesúhlasu. Častice áno, pravdaže, iste, samozrejme, nie v superinformatívnych odpovediach sa uplatňujú tým viac, čím viac je detský dialóg simuláciou oficiálnych komunikačných situácií s nerovnocenným statusom účastníkov.

Rovnocenný status detí sa odráža v preferencii častíc hmh, super, hej, dobre, jasné v jednoslovných replikách. V samostatných výpovediach sa uplatňujú skôr častice so súhlasným postojom, pričom odmietavý postoj v jednočlennej vete sa pociťuje ako dôrazný nesúhlas.
Intonačné stvárnenie výpovede je natoľko silným indikátorom komunikačnej funkcie, že nesúlad lexikálnych a intonačných prostriedkov nespôsobuje v detskom dorozumievaní komunikačný šum. Výpoveď s afirmačnou časticou má komunikačnú funkciu nesúhlasu s odtienkami od pochybovania (Ja som sa naučil plávať. – Hej?), cez iróniu (A mi chytáme Vidieň. – Hej Vidieň, Viedeň, ty.) až po dôrazný nesúhlas (Ja som to nezničil. – Hej ne!) a nezáujem o komunikáciu (Dobre som začala? – Hej, dobre, dobre.).

Subjektívne motivovaný až afektívne zdôraznený postoj plnia častice ale, však, až. Sú schopné v závislosti od kontextu zvýrazniť oba postojové póly. Na jednej strane v súhre so záporom slovesa, komparatívom adjektíva, osobným zámenom, dôrazom a melódiou zosilňujú nesúhlas s propozičným obsahom výpovede alebo záporné hodnotenie situácie. Na druhej strane rozličným spôsobom modifikujú súhlasný postoj hovoriaceho.

2.2 Zdôrazňovacie častice

Analýza zdôrazňovacích častíc odkrýva spôsob hierarchizácie zložiek propozičného obsahu výpovede z hľadiska hovoriaceho (Kesselová, 2003, 74).
a) Častice ako prostriedok sebaprezentácie dieťaťa
Sprievodným prostriedkom podporujúcim sebaprezentáciu dieťaťa sa stávajú frekvenčne dominantné častice aj – ešte nesyntagmaticky spojené so zámenami 1. osoby. Častica aj sa viaže na substantíva a slovesá, anteponované ešte vyzdvihuje najmä adjektíva a adverbiá. Obe častice sú prostriedkom gradácie výpovedného obsahu a cez ňu prostriedkom získavania pozornosti adresáta, pričom v pozadí ide o uspokojovanie potreby kladného prijatia dieťaťa okolím.
b)Častice ako zdôraznenie krajných členov protikladov
Druhou funkciou zdôrazňujúcich častíc v detskom jazykovom prejave je vyjadrovanie hodnotiaceho postoja k deju, k substancii, k vlastnosti alebo okolnosti z hľadiska miery ich existencie.

vProtiklady maximálna a minimálna miera
Hodnotenie miery sa sústreďuje na nulovú, príp. minimálnu mieru (ani, len, iba, aspoň) a na veľkú, takmer úplnú mieru (až, skoro, vôbec, celkom, dokonca až, dokonca aj, ale, už). V mladšom školskom veku sa hovorí o sklone komunikantov k hyperbolizácii výpovedného obsahu (Až dlho to bude. – Som sa skoro zabil. – Toto je novinka ale! – Ale som smädný! – Ona vie dokonca až dva jazyky.).
vProtiklady klad a zápor
Niektoré častice sa spájajú so záporom slovesa na zdôraznenie miery (Vôbec nič som necítil. – Ani jeden človiečik sa tam nezmestí.), no dieťa to nie vždy rešpektuje a časticu využíva vo výpovedi s kladnou i zápornou formou slovesa, čo môže byť výsledok napodobňovania (Aj my nemôžeme ísť. – Aj ja som nenapísala. – Aj ja neprídem.).

vProtiklady výlučnosť a príslušnosť k celku
Častice iba, len (zdôrazňujúce výlučnosť) fungujú ako synonymné prostriedky, častice tiež, ešte (zdôrazňujúce príslušnosť) sa líšia slovoslednou pozíciou a jemným významovým odtienkom (ešte = okrem toho, navyše – stojí pred zdôrazneným výrazom, tiež = zaraďovanie do triedy rovnakých javov – stojí za zdôrazneným výrazom). Avšak v dôsledku nepripravenosti prejavu sa častica ešte nachádza v postponovanej pozícii.

2.3 Persuazívne častice

Persuazívnymi časticami hovoriaci hodnotí svoju výpoveď (alebo jej časť) z hľadiska stupňa istoty o jej platnosti. Vyjadrujú rozličné stupne istotnej modality v hraniciach „je isté, že výpoveď platí – nie je isté, že výpoveď platí“.
V mladšom školskom veku je zdôrazňovanie istoty hovoriaceho o platnosti výpovede len v začiatočnom štádiu vývinu. Častice určite, naozaj, pravdaže, samozrejme sa vyskytujú iba ako prvky idiolektu, pretože dieťa podáva výpoveď ako platnú, a preto nemá preň zmysel zdôrazňovať istotu o platnosti.
Persuazívne častice viac badať v prípade pochybností o platnosti výpovede alebo jej časti (asi, možno, možnože, subšt. das, že, myslím, dúfam, či čo). Zriedkavo smerujú k vyjadreniu pravdepodobnosti, že výpoveď platí (Už si nám, dúfam, všetko povedala. – To už je, myslím, posledná súťažiaca.). Osobitným prejavom istotnej modality je otázková výpoveď s iniciálovou pozíciou častice že, ktorou hovoriaci vyjadruje svoju domnienku (teda neistotu o platnosti výpovede) a overuje si jej platnosť (Že im mamka zomrela? – Že ja mám sedieť s Mirkom?) a výpoveď s časticou či čo v dôvetkovej pozícii (To som obludu nakreslila, či čo. – To sú mestskí policajti, či čo.).

Špeciálne detský je komunikačný spôsob uplatnenia persuazívnej častice akože, čo súvisí s uplatnením detskej fantázie a so schopnosťou „tu a teraz“ si niečo predstavovať pomocou niečoho iného (To je akože taký semafor, čo ošetruje. – Akože vy tu máte búdu. – Keď tak urobím, to už akože letím.).

2.4 Kompozičné častice

Kompozičné častice prezentujú postoj hovoriaceho k usporiadaniu jazykových a tematických zložiek komunikátu (Kesselová, 2003, s. 77). Avizujú začiatok, koniec alebo vnútorné kompozično-tematické členenie dialogického textu. V detskom dialógu sú zreteľné jazykové signály úseku, v ktorom hovoriaci dosahuje tematický súlad. Najmä pre svoje iniciálové postavenie, majú okrem konštrukčnej funkcie aj funkciu kontaktovú.
Medzi kompozičnými časticami sú:
§kontextovo nešpecifikované výrazy, ktoré môžu byť všeobecnými signálmi začiatku, ale i ukončenia dialógu (no, tak, ta),
§pozične špecifikované iniciálové častice (a, takže, to),
§záverové častice (dobre).

Nadužívanie častice ta pokladá Kesselová (2003, s. 77) za prvok východoslovenského variantu subštandardu (Aké i má byť? Ta mäkké. – Od čoho máš tie vyrážky? Ta od prášku.)
Osobitný subsystém tvoria kompozičné častice blízke spojkám, ktoré uvádzajú elidované, ale na pozadí kontextu úplne informatívne odpoveďové repliky s odtienkami príčiny a účelu (lebo, bo, veď, však, aby). Uvádzajú prirodzené a v bežnej hovorenej komunikácii základné odpovede s minimálnou postačujúcou odpoveďou.
Častice, ktoré text vnútorne štrukturujú a hierarchizujú, sú v mladšom školskom veku výnimočné a uplatňujú sa len v modálnom dialógu ako prostriedky lineárno-enumeračnej tematickej postupnosti.
2.5 Emocionálne častice

Inventár emocionálnych častíc je obmedzený, keďže vyjadrovanie citového postoja nie je primárnou funkciou častíc. Kesselová (2003, s. 78) považuje za emocionálne častice v detskom dialógu najmä tie, ktoré sú súčasťou ustálených spojení na vyjadrenie:
§ľahostajnosti: no a čo, no však čo, a čo keď, a čo
§údivu: čo?, vážne?, ozaj?
§spokojnosti: konečne, no konečne, našťastie
§sklamania až ľútosti: bohužiaľ