Tvoria jadro celého súboru adj. Sú to sekundárne, vždy odvodené vlastnostné prídavné mená. Označujú statické príznaky substancií. Tieto adj. možno tvoriť od každého slovného druhu okrem spojok. No zväčša sú odvodené najme od:
-podstatných mien (zlato – zlatý, pšenica – pšeničný, dážď – daždivý), sú to desubstantíva;
-slovies (hrať – hraný, hravý, hrací; liečiť – liečivý), sú to deverbatíva;
-prídavných mien (sladký – sladkastý, malý – maličký, malinký, primalý), sú to deadjektíva;
Zriedkavejšie sa vzťahové prídavné mená tvoria od:
-prísloviek (dnes – dnešný, včera – včerajší, naproti – náprotivný, okolo – okolitý);
-zámen (náš – našský, svoj – svojský, tuná – tunajší, tam – tamojší, voľakedy – voľakedajší);
-častíc (ozaj – ozajstný, neúrekom – neúrečný);
-predložiek (pred – predný, spod – spodný, proti – protivný)
-citosloviec (jaj – jajový, čača – čačaný, baka – bakaný)
Vzťahové adj. sa tvoria aj deriváciou (predovšetkým príponami – vyše 90%), aj kompozíciou. Väčšou produktivitou sa vyznačuj tvorenie adj. skladaním. Zložené adj. sa členia na
a) zlučovacie - vyjadrujú vzťah medzi dvoma prvkami (farbami, jazykmi), napr.: čierno-biely, slovensko-ruský. Najnovší typ predstavujú zložené adj.: srdcovo-cievny, vedecko-technický.
b) určovacie – patria sem prídavné mená vyjadrujúce:
I. porovnanie (biely ako sneh - snehobiely, pevný ako skala - skalopevný)
II. vzťah k danému deju, napr. žrať mäso – mäsožravý, niesť ďaleko – ďalekonosný)
Najrozšírenejšie sú také určovacie zložené adj., ktoré vyjadrujú v prvej časti bližšie určenie, vlastnosť druhého prvku, napr. tmavočervený, hráškovozelený.
Okrem zlučovacieho a určovacieho typu rozlišujeme ešte zrazeniny (tie si v prvej časti zacho-vávajú relačnú morfému a majú obrátený slovosled, napr. schopný života – životaschopný, hodný úcty – úctyhodný) a posesívne adj. (niekto alebo niečo má vlastnosť vyjadrenú zlože-ným základovým slovom, ide zväčša o adjektívno-substantívny základ, napr. krátky zrak – krátkozraký, holá hlava – holohlavý; možno ich vysvetliť výrazom ,,majúci“).
Vzťahové adj. sa vnútorne členia na dve samostatné skupiny, a to na klasifikačné (vyj. číry vzťah, často len veľmi všeobecnej súvislosti s javom, ktorý pomenúva fundujúce slovo odvo-deného adj., napr. krupicový, vajcový, strelný. Nedajú sa stupňovať.) a vzťahovo-akostné (primárne vyj. vzťah a v tomto pôvodnom význame sa nestupňujú, sekundárne však aj vlast-nosť a vtedy pri posunutí významu nadobúdajú lexikálno-gramatickú kategóriu stupňovania: raketový (motor) – raketový (= prudký) štart, drevený (stôl) – drevený (=meravý) tanečník.
- druhové
Tvoria významnú a pomerne početnú skupinu vzťahových adj. Pýtame sa na ne aký, aká, aké: rybí šalát (aký), husacia pečeň (aká), kozie mlieko (aké). Tvoria sa od všeobecných subst. po-menúvajúcich prevažne zvieratá alebo osoby (skutočné i fiktívne), preto sa nazývajú aj zviera-cími alebo živočíšnymi adjektívami.
- tvoria sa predovšetkým príponou -í, -ia, -ie, a to vtedy, keď sa má vyjadriť vzťah k celému rodu, nie k jednotlivcovi, napr. lev – leví, -ia, -ie; netopier – netopierí, -ia, -ie. Prípona -í, -ia,
-ie sa pripája priamo k slovotvornému základu, nikdy sa neskracuje (vždy je dlhá).
Čiastočne závislým variantom konverzného slovotvorného formantu -í, -ia, -ie je príponový slovotvorný formant –ací. Tvoria sa ním druhové adj. k názvom zvierat stredného rodu zakon-čených na -a (jahňa – jahň-ací, kozľa – kozľ-ací). Podobne je to i pri slove knieža – kniež-ací.
Pred variantnou príponou –ací v subst. kačka, mačka, líška, sliepka sa vypúšťa dnes už neživá prípona -ka: kačka – kač-ací; sliepka – slep-ačí (ide o nepravidelnú podobu prípony ací).
Pri odvodzovaní druhových adj. sa v slovotvornom základe realizuje alternácia vokál/nula, a to e/0 (pes – psí, srnec - srnčí) alebo o/0 (orol – orlí, voš – vší).
Pri tvorení druhových adj. obidvoma slovotvornými formantmi (-í, -ia, -ie, -ací) nastávajú na konci slovotvorného základu konsonantické alternácie, a to buď korelovaných konsonantov d/ď, t/ť, n/ň, c/č: drozd/drozdí, kohút/kohútí,kohutí, kuna/kuní, včela /včelí, zajac/zajačí alebo
ť/t (ďateľ – ďatlí), ň/n (srnec – srnčí) a tiež nekorelovaných konsonantov k/č (slávik –slávičí),
h/ž (pstruh – pstruží), ch/š (hroch – hroší), g/dž (buldog – buldodží), sk/šč (treska – treščí), šk/šč (líška – líščí), zg/ždž (glezg – glždží).
Pri tvorení druhových adj. sa niekedy vedľa seba vyskytujú slovotvorné varianty tvorené od toho istého základu aj konverzným formantom –í, aj príponovým formantom –ací(rybí/rybací)
V niektorých prípadoch sa druhové adjektívum netvorí formantom –í/-ací, ale formami vzťa-hových adj. -ský, -ový (kôň – konský), resp. adj. tvorené obidvoma typmi formantov jestvujú popri sebe v rovnakej platnosti (vôl – volí/volský, pstruh – pstruží/pstruhový).
- pri druhových adj. je stupňovanie vylúčené.
-privlastňovacie
Vyjadrujú vlastnícky vzťah. Ich zámenným korelátom je opytovacie zámeno čí, čia, čie. Pri-vlastňovacie adj. sú desubstantíva, tvoria sa len od názvov substancií chápaných ako živé bytosti (osoby a zvieratá). Od maskulín sa tvoria príponou –ov/-a, -o (bratov, Jurajov, psov), od feminín sa tvoria príponou –in/-a, -o (susedkin, Aničkin, veveričkin).
Privlastňovacie adj. sa tvoria len k menám mužských a ženských osôb a zvierat. Od neutier je tvorenie vylúčené. Netvoria sa ani od všeobecných a vlastných subst., ktoré majú podobu adj. Príznak privlastnenia sa pri nich vyjadruje genitívom (dcéra domáceho, Univerzita Komen- ského, rukopis Tajovského, kniha Záborského).
Pomerne zriedka sa privlastňovacími príponami –ov/-in tvoria adj. k názvom zvierat (ak ide o jednotlivé zviera alebo o personifikáciu: psova (Dunčova) búda, medveďov brloh).
Ak je majiteľ veci bližšie určený privlastňovacím zámenom, existujú dve možnosti vyjadre-nia: môjho otcova roľa – roľa môjho otca, tvojej matkina záhrada – záhrada tvojej matky. Druhý spôsob vyjadrenia má knižnejší, oficiálnejší ráz. Stupňovanie privlastňovacích adj. je z významových i formálnych príčin vylúčené.
Stupňovanie prídavných mien
Stupňovanie je lexikálno-gramatická kategória adj. Stupňujú sa len akostné adj., aj to nie všetky. Formy jednotlivých stupňov možno pokladať za súčasť lexémy príslušného adjektíva, nie za osobitné lexikálne jednotky.
Možnosť stupňovania ako kritérium klasifikácie adj. súvisí s ich lexikálnym významom. Podľa stupňovateľnosti sa adjektíva rozdeľujú na:
1. stupňované- majú stálu kategóriu stupňovania, napr. nový – novší – najnovší
2. stupňovateľné- nadobúdajú kategóriu stupňovania pri posunutí významu. Ich základný význam je síce vzťahový a v takomto význame sa preto nedajú stupňovať: drevený (stôl) = stôl z dreva, detské (šaty) = šaty pre deti, živý (tvor) = tvor, ktorý žije.
3. nestupňovateľné- nemôžu mať kategóriu stupňovania, nikdy sa nestupňujú. Stupňovanie je vylúčené pri privlastňovacích a druhových adj. (učiteľov, Jožkov; sestrin, Helenkin, mačkin).
Z akostných adj. sa nestupňujú tie, čo vyjadrujú krajný príznak, ktorý je kvalitatívne nepre-menný, absolútny (živý, mŕtvy, nebohý, nemý, slepý, bosý, holý, nahý, zdravý, chorý, cudzí, číry, prázdny), sekundárne adj. (tehlový, gaštanový, oceľový), adj., ktoré sú súčasťou odbor-ného termínu alebo vlastného subst. (triedna kniha, veľké písmeno; Vysoké Tatry, Malá Ázia)
Z hľadiska sémantickej, morfologickej a syntaktickej realizácie možno stupňovanie klasifikovať trojako:
1. stupňovanie – vzostupné (gradačné) a zostupné
- vyjadrenie väčšej alebo menšej intenzity vlastnosti v porovnaní so základným stupňom;
a) vzostupné (hladký – hladší – najhladší, drsný – drsnejší – najdrsnejší)
b) zostupné (hladký – drsnejší – drsný, drsný – hladší – hladký)- význam druhého stupňa
stojí na prechode medzi obidvoma členmi antonymickej dvojice.
2. stupňovanie – relatívne (relačné) a absolútne
- vyjadrenie intenzity vlastnosti veci v porovnaní so základným stupňom;
a) relatívne (vysoký – vyšší – najvyšší, dlhý – dlhší - najdlhší)- ako dištinktívne príznaky
sa berú základná miera vlastnosti (vysoký, dlhý), vyššia miera vlastnosti (vyšší, dlhší)
a najvyššia miera vlastnosti (najvyšší, najdlhší)
b) absolútne (mladý – mladší (už nie mladý) – starší (ešte nie starý) – starý) – ako dištink-
tívne príznaky sa berú všeobecná platnosť a optimálna platnosť.
3. stupňovanie –
a) syntetické (neopisné, jednoslovné): mil-ý – mil-ší – naj-milší; ostrý – ostrejší –najostrejší
b) analytické (opisné, viacslovné)- 2. a 3. stupeň sa tvorí spojením základnej podoby adj.
s 2. a 3. stupňom prísloviek veľa (mnoho) a málo: viac, najviac – menej, najmenej.
(ustatý – viac ustatý – najviac ustatý; ustatý – menej ustatý – najmenej ustatý)
Základným a bezpríznakovým typom skloňovania je vzostupné relatívne syntetické stupňo-vanie. Ostatné typy (zostupné,absolútne,analytické) sú príznakové, resp. sa vôbec nerealizujú.
Kategória stupňovania je vždy trojčlenná, ma tri gramémy: pozitív, komparatív, superlatív.
Pozitív je 1. stupeň, je to stupeň základný, významovo i formálne bezpríznakový. Konštatuje sa ním len prítomnosť vlastnosti, ale nie jej miera (kvantitatívny stupeň).
Komparatív je 2. stupeň čiže porovnávací. Vyjadruje väčšiu mieru vlastnosti substancie ako iná, ku ktorej sa prirovnáva. Tvorí sa pridaním formantu -ší alebo –ejší k tvarotvornému zá-kladu adj.
Zaujímavosti o referátoch
Ďaľšie referáty z kategórie