Prídavné mená

Charakteristika prídavných mien
Z hľadiska všeobecného lexikálneho významu patria adjektíva do roviny základných kvalita-tívnych pomenovaní spolu s podstatnými menami, slovesami a príslovkami. Sú najužšie späté so substantívami a spresňujú a zároveň konkretizujú ich význam. Na základe sémantického významu patria medzi autosémantické (plnovýznamové) slová, majú teda aj lexikálny, aj gra-matický význam. Podľa morfologických vlastností sú adjektíva ohybný slovný druh, ohýbajú sa skloňovaním. Na základe syntaktického kritéria patria adj. medzi autosyntaktické slovné druhy (vo vete fungujú ako vetné členy. Adjektíva s primárne používajú najmä vo funkcii zhodného prívlastku (Unavená matka hádzala očistené zemiaky do novej porcelánovej misky s vodou.), menného prísudku (Chlapec bol už hladný i premoknutý.), doplnku (Horár sa vrátil na cestu poblednutý a rozochvený.) a sekundárne plnia aj funkciu iných vetných členov (majú úlohu subst.- Sýty hladnému neverí.

Definícia prídavných mien
Prídavné m. pomenúvajú statické príznaky substancií. Pod statickým príznakom sa rozumejú: priame vlastnosti substantív (dobrý človek, vysoký dom), vlastnosti vyplývajúce zo vzťahu k iným substanciám, dejom alebo okolnostiam (drevený stôl- stôl z dreva, srdcová cieva – cieva srdca), vlastnícky vzťah (otcov kabát- kabát otca, sestrina kamarátka- kamarátka sestry). Podstatné meno a prídavné meno sú na seba navzájom odkázané, a to významovo aj tvarovo.
Pri významovej odkázanosti prídavné meno obohacuje významový obsah, ale zároveň zužuje významový rozsah podstatného mena (škola – vysoká škola – vysoká škola pedagogická). Jeho význam sa konkretizuje.

Významová zladenosť príd. a pod. mena môže mať dva osobit-né prejavy:
1.spojenie subst. a adj. môže vystupovať ako osobitné a samostatné dvojslovné pomenovanie, a to buď ako združené pomenovanie(triedna kniha, biela káva, priraďovacie súvetie) alebo ako frazeologizmus (márna sláva, trójsky kôň, pekný vtáčik)

2.proces prechodu adj. k substantívam bez derivácie a bez zmeny formy – substantivizácia. Pri morfologickom tvare triedny (učiteľ), hlavná (stanica), tokajské (víno) namiesto kategó-rie zhody pri adj. nastúpili morfologické kategórie menného rodu, čísla a pádu. Spodstatne-né adj. môže vstupovať do syntagmy, v ktorej je nadradeným vetným členom: náš bývalý triedny, vynovená hlavná, perlivé tokajské.

Podstatne menej je prípadov prechodu opačným smerom od subst. k adj., t.j. adjektivizácie subst., pričom niektoré subst. nadobúdajú charakter adj., niekedy až nesklonných. Dochádza tu k oslabenému chápaniu samostatnosti označeného javu – jav sa začína chápať ako vlast-nosť (chudák chlap, potvora žena, mrcha deň). Tieto subst. majú v týchto spojeniach funk-ciu nezhodného prívlastku, nenadobúdajú kategórie adj., a sú expresívnejšie. Okrem toho je medzi nimi aj ten rozdiel, že pri neživotných subst. sa zvyčajne používajú len ohybné podo-by, napr. (potvorská robota, pľuhavé počasie, huncútske kúsky.

Vzájomná tvarová odkázanosť adjektíva na subst. sa vyjadruje morfologickou kategóriou zhody (kongruencie). Základným konštituentom zhody je práve morfologická kategória rodu. Kongruentné tvary adjektíva niekedy môžu náhradne rozhodovať o zaradení trvale nesklon-ných substantív do príslušného menného rodu (francúzsk-y chargé d`afaires, vážen-á madam, bravčov-é karé, prázdn-e kupé). Kategóriu zhody nemajú len prídavné mená, ale aj adjektívne zámená (môj, aký, žiadny), radové a druhové číslovky (prvý, dvojaký, mnohoraký), a časť násobných čísloviek typu trojnásobný, viacnásobný a slovesné príčastia (hučiaci, volajúci; vyskočivší, naliavší; spadnutý, vyvolaný). Tieto menšie, či väčšie množiny slov sa nazývajú adjektiváliá.

Klasifikácia prídavných mien
Za základné klasifikačné kritérium pri triedení adj. sa považuje kombinované sémanticko-slovotvorné kritérium. Na základe významu a vonkajšej formy sa adj. delia na 2 základné skupiny:
I. vlastnostné adj. (proprietatívne) – zámenným korelátom je zámeno aký, taký. Delia sa na:
a) primárne (akostné)
b) sekundárne (vzťahové) – osobitnú, formálne i významovo vyčlenenú skupinu tvoria druhové (živočíšne) prídavné mená
II. privlastňovacie adj. (posesívne)

Vlastnostné prídavné mená – akostné
Ich jadro tvoria neodvodené čiže slovotvorne nemotivované adj. Skupina akostných adj. je charakterizovaná istým súborom sémantických, derivačných a gramatických znakov:
-majú lexikálno-gramatickú kategóriu stupňovania (ostrý – ostrejší – najostrejší);
-možno ich spájať do antonymných (opozitných) dvojíc (ostrý – tupý) ;
-vstupujú so synonymických vzťahov, vytvárajú synonymické rady (pekný – krásny – nádherný – úžasný – úchvatný – veľkolepý – božský);
-tvoria sa od nich sufixami nové adj., tzv. elácia (premilý, priúzky; milučký, uzučký);
-od všetkých sa tvoria vlastnostné príslovky morfémami -e, -o, -y (dobr-e, ostr-o, bratsk-y);
-možnosť tvoriť subst., a to príponou –osť (slabý – slabosť), príponou –ota (dobrý – dobrota) a príponou –oba (chorý – choroba);
-príponou –núť sa od nich tvoria stavové slovesá (mäkký – mäknúť, tuhý – tuhnúť);
-možnosť spájať sa s príslovkami miery (celkom nový, príliš dobrý, dosť dlhý)

Akostné adj. sa ďalej členia na čisto akostné (kvalifikačné) a akostno-vzťahové.
Kvalifikačné adj. pomenúvajú také vlastnosti, ktoré buď bezprostredne vyplývajú z empiric-kého poznania a opísania skutočnosti (ostrý, kyslý, žltý), alebo zo subjektívneho hodnotenia (pekný, veselý, pomalý). Podľa miery vzájomného zastúpenia kvalitatívnosti, aprécie a in-tenzitnosti rozlišujeme dve skupiny kvalifikačných adjektív: kvalitatívne (nestupňujú sa, lebo vyjadrujú krajnú vlastnosť: bosý, holý, slepý. Tvoria rovinu vlastnosti nižšej abstrakcie. Patria sem predovšetkým adj. percepčných vlastností – farby, chuti a hmatu) a apreciatívne (kvali-tatívno-hodnotiace- patrí sem základná množina slovotvorne nemotivovaných adj., ktoré vždy možno stupňovať – milý, usilovný, dobrý; a je tu možnosť vytvorenia antonymných dvojíc: nízky – vysoký, lacný - drahý).
Akostno-vzťahové adj. sú odvodené. Patria sem hlavne desubstantíva (daždivý, zúbkatý) a de-verbatíva (skúšobný, volebný). Možno sem zaradiť aj adjektivizované činné príčastia slovies (rozhodujúci, osviežujúci).

Všetky akostné adj. majú v súčasnosti už len tzv. dlhú podobu. Krátke čiže menné tvary majú iba adj. dlžen, vinen, hoden. Krátke tvary môžu stáť len v prísudku (Nie som nikomu nič dlžen.) alebo doplnku (Necítil sa vinen.). Vo funkcii prívlastku sa používajú len paralelné dlhé podoby dlžný, vinný, hodný (dlžný podnájomník, hodná chvíľa, vinný vodič.)
Osobitné postavenie má adj. rád – nerád. Nemá paralelnú podobu a nikdy sa nepoužíva ako prívlastok. Býva iba v predikáte (Som rád.), ale používa sa aj vo funkcii doplnku.
-vzťahové
Tvoria jadro celého súboru adj. Sú to sekundárne, vždy odvodené vlastnostné prídavné mená. Označujú statické príznaky substancií. Tieto adj. možno tvoriť od každého slovného druhu okrem spojok. No zväčša sú odvodené najme od:
-podstatných mien (zlato – zlatý, pšenica – pšeničný, dážď – daždivý), sú to desubstantíva;
-slovies (hrať – hraný, hravý, hrací; liečiť – liečivý), sú to deverbatíva;
-prídavných mien (sladký – sladkastý, malý – maličký, malinký, primalý), sú to deadjektíva;

Zriedkavejšie sa vzťahové prídavné mená tvoria od:
-prísloviek (dnes – dnešný, včera – včerajší, naproti – náprotivný, okolo – okolitý);
-zámen (náš – našský, svoj – svojský, tuná – tunajší, tam – tamojší, voľakedy – voľakedajší);
-častíc (ozaj – ozajstný, neúrekom – neúrečný);
-predložiek (pred – predný, spod – spodný, proti – protivný)
-citosloviec (jaj – jajový, čača – čačaný, baka – bakaný)

Vzťahové adj. sa tvoria aj deriváciou (predovšetkým príponami – vyše 90%), aj kompozíciou. Väčšou produktivitou sa vyznačuj tvorenie adj. skladaním. Zložené adj. sa členia na
a) zlučovacie - vyjadrujú vzťah medzi dvoma prvkami (farbami, jazykmi), napr.: čierno-biely, slovensko-ruský. Najnovší typ predstavujú zložené adj.: srdcovo-cievny, vedecko-technický.
b) určovacie – patria sem prídavné mená vyjadrujúce:
I. porovnanie (biely ako sneh - snehobiely, pevný ako skala - skalopevný)
II. vzťah k danému deju, napr. žrať mäso – mäsožravý, niesť ďaleko – ďalekonosný)

Najrozšírenejšie sú také určovacie zložené adj., ktoré vyjadrujú v prvej časti bližšie určenie, vlastnosť druhého prvku, napr. tmavočervený, hráškovozelený.
Okrem zlučovacieho a určovacieho typu rozlišujeme ešte zrazeniny (tie si v prvej časti zacho-vávajú relačnú morfému a majú obrátený slovosled, napr. schopný života – životaschopný, hodný úcty – úctyhodný) a posesívne adj. (niekto alebo niečo má vlastnosť vyjadrenú zlože-ným základovým slovom, ide zväčša o adjektívno-substantívny základ, napr. krátky zrak – krátkozraký, holá hlava – holohlavý; možno ich vysvetliť výrazom ,,majúci“).
Vzťahové adj. sa vnútorne členia na dve samostatné skupiny, a to na klasifikačné (vyj. číry vzťah, často len veľmi všeobecnej súvislosti s javom, ktorý pomenúva fundujúce slovo odvo-deného adj., napr. krupicový, vajcový, strelný. Nedajú sa stupňovať.) a vzťahovo-akostné (primárne vyj. vzťah a v tomto pôvodnom význame sa nestupňujú, sekundárne však aj vlast-nosť a vtedy pri posunutí významu nadobúdajú lexikálno-gramatickú kategóriu stupňovania: raketový (motor) – raketový (= prudký) štart, drevený (stôl) – drevený (=meravý) tanečník.
- druhové

Tvoria významnú a pomerne početnú skupinu vzťahových adj. Pýtame sa na ne aký, aká, aké: rybí šalát (aký), husacia pečeň (aká), kozie mlieko (aké). Tvoria sa od všeobecných subst. po-menúvajúcich prevažne zvieratá alebo osoby (skutočné i fiktívne), preto sa nazývajú aj zviera-cími alebo živočíšnymi adjektívami.
- tvoria sa predovšetkým príponou -í, -ia, -ie, a to vtedy, keď sa má vyjadriť vzťah k celému rodu, nie k jednotlivcovi, napr. lev – leví, -ia, -ie; netopier – netopierí, -ia, -ie. Prípona -í, -ia,
-ie sa pripája priamo k slovotvornému základu, nikdy sa neskracuje (vždy je dlhá).
Čiastočne závislým variantom konverzného slovotvorného formantu -í, -ia, -ie je príponový slovotvorný formant –ací. Tvoria sa ním druhové adj. k názvom zvierat stredného rodu zakon-čených na -a (jahňa – jahň-ací, kozľa – kozľ-ací). Podobne je to i pri slove knieža – kniež-ací.
Pred variantnou príponou –ací v subst. kačka, mačka, líška, sliepka sa vypúšťa dnes už neživá prípona -ka: kačka – kač-ací; sliepka – slep-ačí (ide o nepravidelnú podobu prípony ací).

Pri odvodzovaní druhových adj. sa v slovotvornom základe realizuje alternácia vokál/nula, a to e/0 (pes – psí, srnec - srnčí) alebo o/0 (orol – orlí, voš – vší).
Pri tvorení druhových adj. obidvoma slovotvornými formantmi (-í, -ia, -ie, -ací) nastávajú na konci slovotvorného základu konsonantické alternácie, a to buď korelovaných konsonantov d/ď, t/ť, n/ň, c/č: drozd/drozdí, kohút/kohútí,kohutí, kuna/kuní, včela /včelí, zajac/zajačí alebo
ť/t (ďateľ – ďatlí), ň/n (srnec – srnčí) a tiež nekorelovaných konsonantov k/č (slávik –slávičí),
h/ž (pstruh – pstruží), ch/š (hroch – hroší), g/dž (buldog – buldodží), sk/šč (treska – treščí), šk/šč (líška – líščí), zg/ždž (glezg – glždží).
Pri tvorení druhových adj. sa niekedy vedľa seba vyskytujú slovotvorné varianty tvorené od toho istého základu aj konverzným formantom –í, aj príponovým formantom –ací(rybí/rybací)

V niektorých prípadoch sa druhové adjektívum netvorí formantom –í/-ací, ale formami vzťa-hových adj. -ský, -ový (kôň – konský), resp. adj. tvorené obidvoma typmi formantov jestvujú popri sebe v rovnakej platnosti (vôl – volí/volský, pstruh – pstruží/pstruhový).
- pri druhových adj. je stupňovanie vylúčené.
-privlastňovacie
Vyjadrujú vlastnícky vzťah. Ich zámenným korelátom je opytovacie zámeno čí, čia, čie. Pri-vlastňovacie adj. sú desubstantíva, tvoria sa len od názvov substancií chápaných ako živé bytosti (osoby a zvieratá). Od maskulín sa tvoria príponou –ov/-a, -o (bratov, Jurajov, psov), od feminín sa tvoria príponou –in/-a, -o (susedkin, Aničkin, veveričkin).

Privlastňovacie adj. sa tvoria len k menám mužských a ženských osôb a zvierat. Od neutier je tvorenie vylúčené. Netvoria sa ani od všeobecných a vlastných subst., ktoré majú podobu adj. Príznak privlastnenia sa pri nich vyjadruje genitívom (dcéra domáceho, Univerzita Komen- ského, rukopis Tajovského, kniha Záborského).
Pomerne zriedka sa privlastňovacími príponami –ov/-in tvoria adj. k názvom zvierat (ak ide o jednotlivé zviera alebo o personifikáciu: psova (Dunčova) búda, medveďov brloh).
Ak je majiteľ veci bližšie určený privlastňovacím zámenom, existujú dve možnosti vyjadre-nia: môjho otcova roľa – roľa môjho otca, tvojej matkina záhrada – záhrada tvojej matky. Druhý spôsob vyjadrenia má knižnejší, oficiálnejší ráz. Stupňovanie privlastňovacích adj. je z významových i formálnych príčin vylúčené.

Stupňovanie prídavných mien
Stupňovanie je lexikálno-gramatická kategória adj. Stupňujú sa len akostné adj., aj to nie všetky. Formy jednotlivých stupňov možno pokladať za súčasť lexémy príslušného adjektíva, nie za osobitné lexikálne jednotky.
Možnosť stupňovania ako kritérium klasifikácie adj. súvisí s ich lexikálnym významom. Podľa stupňovateľnosti sa adjektíva rozdeľujú na:
1. stupňované- majú stálu kategóriu stupňovania, napr. nový – novší – najnovší
2. stupňovateľné- nadobúdajú kategóriu stupňovania pri posunutí významu. Ich základný význam je síce vzťahový a v takomto význame sa preto nedajú stupňovať: drevený (stôl) = stôl z dreva, detské (šaty) = šaty pre deti, živý (tvor) = tvor, ktorý žije.
3. nestupňovateľné- nemôžu mať kategóriu stupňovania, nikdy sa nestupňujú. Stupňovanie je vylúčené pri privlastňovacích a druhových adj. (učiteľov, Jožkov; sestrin, Helenkin, mačkin).

Z akostných adj. sa nestupňujú tie, čo vyjadrujú krajný príznak, ktorý je kvalitatívne nepre-menný, absolútny (živý, mŕtvy, nebohý, nemý, slepý, bosý, holý, nahý, zdravý, chorý, cudzí, číry, prázdny), sekundárne adj. (tehlový, gaštanový, oceľový), adj., ktoré sú súčasťou odbor-ného termínu alebo vlastného subst. (triedna kniha, veľké písmeno; Vysoké Tatry, Malá Ázia)

Z hľadiska sémantickej, morfologickej a syntaktickej realizácie možno stupňovanie klasifikovať trojako:
1. stupňovanie – vzostupné (gradačné) a zostupné
- vyjadrenie väčšej alebo menšej intenzity vlastnosti v porovnaní so základným stupňom;
a) vzostupné (hladký – hladší – najhladší, drsný – drsnejší – najdrsnejší)
b) zostupné (hladký – drsnejší – drsný, drsný – hladší – hladký)- význam druhého stupňa
stojí na prechode medzi obidvoma členmi antonymickej dvojice.

2. stupňovanie – relatívne (relačné) a absolútne
- vyjadrenie intenzity vlastnosti veci v porovnaní so základným stupňom;
a) relatívne (vysoký – vyšší – najvyšší, dlhý – dlhší - najdlhší)- ako dištinktívne príznaky
sa berú základná miera vlastnosti (vysoký, dlhý), vyššia miera vlastnosti (vyšší, dlhší)
a najvyššia miera vlastnosti (najvyšší, najdlhší)
b) absolútne (mladý – mladší (už nie mladý) – starší (ešte nie starý) – starý) – ako dištink-
tívne príznaky sa berú všeobecná platnosť a optimálna platnosť.

3. stupňovanie –
a) syntetické (neopisné, jednoslovné): mil-ý – mil-ší – naj-milší; ostrý – ostrejší –najostrejší
b) analytické (opisné, viacslovné)- 2. a 3. stupeň sa tvorí spojením základnej podoby adj.
s 2. a 3. stupňom prísloviek veľa (mnoho) a málo: viac, najviac – menej, najmenej.
(ustatý – viac ustatý – najviac ustatý; ustatý – menej ustatý – najmenej ustatý)
Základným a bezpríznakovým typom skloňovania je vzostupné relatívne syntetické stupňo-vanie. Ostatné typy (zostupné,absolútne,analytické) sú príznakové, resp. sa vôbec nerealizujú.

Kategória stupňovania je vždy trojčlenná, ma tri gramémy: pozitív, komparatív, superlatív.
Pozitív je 1. stupeň, je to stupeň základný, významovo i formálne bezpríznakový. Konštatuje sa ním len prítomnosť vlastnosti, ale nie jej miera (kvantitatívny stupeň).
Komparatív je 2. stupeň čiže porovnávací. Vyjadruje väčšiu mieru vlastnosti substancie ako iná, ku ktorej sa prirovnáva. Tvorí sa pridaním formantu -ší alebo –ejší k tvarotvornému zá-kladu adj.
Formant -ší je dvojmorfémový, skladá sa z modifikačnej morfémy –š a z relačnej morfémy skloňovacieho typu cudzí: -í, -ia, -ie. Tento formant sa používa pri adj. neodvodených a pri ktorých tvarotvorný základ sa končí:
-len na jednu spoluhlásku (okrem sykaviek a v niektorých prípadoch aj na p, m, t), napr. mladý, chudý, suchý, divý, starý, tupý, strmý, bohatý;
-na dnes už neživé derivačné morfémy -k-, -ok-, -ek- a ktoré pri tvorení komparatívu vypadá-vajú, napr. plytký, mäkký, hlboký, široký, ďaleký – ďalší;
Pri niektorých adj. sa dlhá samohláska alebo dvojhláska v tvarotvornom základe adj. skracuje (úzky, blízky, biely)- vokalická kvantitatívna alternácia typu dlhý vokál/krátky vokál. Môže sa realizovať aj konsonantická alternácia korelovaných konsonantov (vysoký – vyšší).

Formant -ejší je trojmorfémový, pôvodný formant -ší je rozšírený o interfigovanú morfému -ej-. Tento formant býva pri tých adj., ktorých tvarotvorný základ sa končí:
-na skupinu spoluhlások (mocný, bystrý, múdry, silný, hustý, ostrý, prázdny, srdečný)
-na spoluhlásku -k-, ktorá nevypadáva, lebo sa stala neoddeliteľnou účasťou tvarotvorného základu (horký, trpký, klzký, vlhký, krehký, krotký)
-na sykavky s, š, z, ž, c, č, dz, dž (belasý, drzý, svieži, súci, rúči, cudzí)
-na spoluhlásky p, m, t (skúpy, hlúpy, známy, dutý, sýty).

Pri takýchto adj. sa dlhá samohláska alebo dvojhláska v tvarotvornom základe nemení, nedo-chádza tu ku kvantitatívnej vokalickej korelácii (múdry, slávny, známy, dôležitý, priamy). Alternácia typu dlhý vokál/krátky vokál je tu obmedzená len na jediné pomenovanie (čierny – černejší; ie/e). Táto alternácia sa postupne likviduje a dvojhláska -ie- sa ponecháva (čiernejší). Takisto sa realizujú konsonantické alternácie typu: d/ď, t/ť, n/ň, l/ľ (dutý, krásny, rýchly).
Pri niektorých neodvodených adj. sa komparatív tvorí nepravidelne. Ide o tzv. nepravidelné stupňovanie. Majú ho tieto adj.: dobrý – lepší, zlý – horší, malý – menší, veľký – väčší, pekný – krajší. Komparatívny tvar sa tvorí zo supletívneho základu. Supletivizmus je pri adj. častejší ako pri subst. (človek – ľudia). Tvar krajší s neuvedomuje ako komparatív k adj. krásny, ale (nepravidelný) tvar adj. pekný.

Druhý stupeň sa zvyčajne zdôrazňuje časticou ešte (malý – menší – ešte menší).
Superlatív je 3. stupeň, je to stupeň najvyšší. Vždy sa tvorí úplne pravidelne pomocou pred-pony naj-, ktorá sa pridáva ku komparatívu (najmilší, najhrubší). Mechanické tvorenie tretie-ho stupňa adj. prefixom naj- považujeme za významný aglutinačný prvok v slovenčine.
Tretí stupeň sa môže zdôrazniť nielen zámenami ten, tá, to (ten najlepší), ale aj časticami čo, čím (čo najnovšie, čím najčastejšie) alebo výrazom čo možno (čo možno najsrdečnejšie).

Tretí stupeň adj., ktoré vyjadrujú príznak vyplývajúci z okrajového postavenia substancií, ako vrchný, horný, dolný, spodný, krajný, bočný, sa tvorí opisom pomocou zámena samý (samý vrchný, samý horný, samý spodný)
Pri relatívnych troch stupňoch adjektív sa zvykne uvádzať aj štvrtý – absolútny stupeň čiže elatív, ktorý sa tvorí pomocou predpôn (prekrásny, prinízky), deformáciou (kráásny, peknéé), pleonasticky (vysoký – vysoký, nový – nový), lexikálnou supletivizáciou (ohromný – nádher-ný – úžasný – úchvatný – veľkolepý – božský).

Skloňovanie prídavných mien
- je sústava relačných morfém na realizáciu zhody adj. s nadradeným subst. Pre skloňovanie adj. a adjektiválií sa používa termín kongruentné skloňovanie,ktoré sa vyznačuje tým,že podo-ba tvaru je určovaná tvarom toho slova, ktoré je bližšie určované (vysoký strom – rod,číslo, pád adj. vysoký je určovaný tvarom subst. strom, ktoré je zasa determinované adj. vysoký.
V súčasnej slovenčine jestvuje len tzv. zložené skloňovanie adj. s charakteristickými dlhými relačnými morfémami, ktoré sú výsledkom stiahnutia (kontrakcie) koncovej samohlásky menného základu adj. a prvej slabiky zámena (dobra jeho → dobrého).

Adj. má osobitné tvary pre všetky pádové formy všetkých troch rodov v obidvoch číslach, aj keď niektoré z týchto tvarov sú synkretické (tvarovo totožné). Celkove je v slovenčine možných 23 modifikácii zhody adj. s nadradeným subst., a to 15 v singulári a 8 v pluráli.
Podľa zakončenia adj. v N sg. a podľa systému pádových prípon (relačných morfém) rozlišujú sa vlastne dva druhy skloňovania adjektív: skloňovanie vlastnostných a privlastňovacích adj.

Skloňovanie vlastnostných prídavných mien
- a ostatných adjektiválií možno vymedziť aj ako kvalitatívne kongruentné skloňovanie. Zahŕňa tieto skloňovacie vzory: pekný – tvrdé zakončenie, cudzí – mäkké zakončenie, páví – druhové vlastnostné adj.
-vzor pekný
- je tvrdý vzor a je spomedzi všetkých vzorov adj. najbohatší. Skloňujú sa podľa neho:
•vlastnostné prídavné mená tvrdého zakončenia, a to akostné a vzťahové;
•subst., ktoré vznikli substantivizáciou adj. (pocestný, triedny, študijné, poštovné);
•adjektiváliá, ktoré majú v N sg. relačnú morfému -ý, -á, -é/-y, -a, -e (aký, ktorý, každý, iný, taký, samý, prvý, piaty, vyvolaný, schválený, ustatý, zaplatený)
Skloňovanie adj. vzoru pekný je v súčasnej spisovnej slovenčine ustálené. Pádové prípony sa skracujú pod vplyvom rytmického krátenia. Konsonanty d, t, n, l sa pre vokálmi -í, -i -e vy-slovujú tvrdo.

Vlastné mená inoslovenského pôvodu sa v spisovnej slovenčine skloňujú ako adj. (Majakov-skij – Majakovského, Slowacki, Sklodowska, Daľnij – Daľnému, Groznij). Niektoré vlastné mená sa neskloňujú ako adj. ale ako subst. (Tolstoj – Tolstoja namiesto Tolstého, Trubeckoj – Trubeckoja namiesto Trubeckého).
-vzor cudzí
- je mäkký vzor a zahŕňa svojím skloňovaním primárne i sekundárne vlastnostné adj., subst. vzniknuté ich substantivizáciou, komparatívy i superlatívy adj. a adjektiváliá, ktoré majú v N sg. pred pádovou príponou -í, -ia, -ie/i, -a, -e mäkkú spoluhlásku c, dz, č, dž, š, ž. Skloňujú sa podľa neho:
•vlastnostné prídavné mená mäkkého zakončenia, a to akostné a vzťahové;
•druhové prídavné mená utvorené príponou –ací (rybací, kurací, teľací, mačací);
•komparatívy a superlatívy adjektív (naj-milší, naj-lepší, naj-ostrejší, naj-rýchlejší);
•subst., ktoré vznikli substantivizáciou adj. (domáci, študujúci, cestujúci, veriaci);
•adjektiváliá, a to- niektoré opytovacie a neurčité zámená (čí, čísi, inakší, voľačí);

- radové číslovky tretí a tisíci;
- činné príčastie prítomné (bijúci, píšuci, stojaci, mysliaci, robiaci);
- činné príčastie minulé (vybehnuvší, vyskočivší, zavolavší);
Pri vzore cudzí sa tiež uplatňuje rytmický zákon, ktorý však neplatí pri neurčitých zámenách utvorených prefixom nie- (niečí, niekým), pri príčastí prítomnom činnom utvorenom príponou –iaci (páliaci, súdiaci, tráviaci) a v činnom príčastí minulom, ktoré sa tvorí príponou –vší.
Vzory pekný a cudzí sú vlastne variantmi toho istého typu. Rozdiel je len v pravopise a v tom, kde je v prípade tvrdého vzoru pekný dlhý vokál é, á, ú (pekného, - á, -ú) je v mäkkom vzore cudzí dvojhláska ie, ia, iu. V podstate nastáva priblíženie mäkkého vzoru cudzí k tvrdému vzoru pekný (o peknom, o cudzom; s peknou, s cudzou; o peknej, o cudzej – G, D, L).
- vzor páví
-je mäkký vzor, teoreticky je neuzavretý a produktívny. Pri tomto vzore je dôležité aj to, že sa relačná morféma -í, -ia, -ie po predchádzajúcej dĺžke nikdy neskracuje (líščí, netopierí). K druhovým adj. s príponou -í, -ia, -ie patria adj. utvorené od názvov zvierat a iných živočíchov alebo bytostí zakončené na –ík, (brhlík, červík, kamzík, kolibrík). Nastáva tu striedanie í/i v koreňovej slabike pred slovotvornou príponou (brhličí, červičí). Zároveň sa tu realizuje aj konsonantická alternácia k/č pred slovotvornou príponou –í. Rovnako treba uplatňovať obidva druhy alternácie aj pri tvorení živočíšnych adj. od zdrobnenín typu ko-ník – koničí, orlík – orličí, oslík – osličí. Zákonitosť striedania á/a sa rozširuje i na ďalšie prípady uvádzaním dvojtvarov (vták – vtáčí/vtačí), ako i na striedanie ú/u (kohút – kohútí/ kohutí). Podľa vzoru páví sa skloňujú druhové (živočíšne) adj. utvorené príponou –í, -ia, -ie od zvieracích subst. (lev – leví), od niekoľkých osobných (skutočných aj fiktívnych) subst. (človek – človečí, baba – babí, striga – stridží, obor – obrí) a výnimočne aj od subst. označujúcich veci (v umeleckom a hovorovom štýle), napr. socha –soší, smrek – smrečí.

V skupine adj. vzoru páví sa vyskytujú aj adj. odvodené od subst. so spoluhláskou j na konci tvarotvoného základu (papagáj – papagájí). Pretože po spoluhláske j nemôže byť z foneticko-fonologických príčin dvojhlásky ia, ie, iu pádové prípony obsahujúce vokály sa skracujú: papagájeho, papagájemu, papagája (N sg. feminína), papagáju.
Adj., ktorých tvarotvorný základ sa končí na ď, ť, ň, ľ, napr. hadí, kohútí/kohutí, vraní, včelí zachovávajú mäkkosť spoluhlásky vo všetkých pádoch, teda aj pred -o- v L sg. mask.a neutier (o haďom, kohúťom, vraňom, včeľom) a v I st. feminín (haďou, kohúťou, vraňou, včeľou).
V L sg. maskulín a neutier a v I sg. feminín sa popri tvaroch s pádovými príponami –om a –ou vyskytujú tvary na -iom a -iou (o páviom očku, o babiom lete; pod Babiou horou, husiou mas-ťou).Tvary s príponami –iom, -iou sú v rozpore s kodifikáciou súčasnej spisovnej slovenčiny.
V piatich pádových formách (L sg. maskulín a neutier, G, D, L a I sg. feminín)sú relačné mor-fémy všetkých skloňovacích vzorov rovnaké. V ostatných pádoch sa jednotlivé skloňovacie typy odlišujú len vo vokalickej zložke jednotlivých relačných morfém.

Skloňovanie privlastňovacích prídavných mien
- patria sem adjektívne deriváty vyjadrujúce vzťah k individuálne, určitej, referenčne konkre-tizovanej živej bytosti. Pomenúvajú príznak vyplývajúci zo vzťahu k jednotlivcovi k ľudské-mu alebo zvieraciemu indivíduu. V texte plnia predovšetkým identifikačnú funkciu.
Morfologicky sú slovenské privlastňovacie adj. charakterizované osobitným kongruentným deklinačným typom. Vydeľuje sa pre ne osobitný skloňovací typ, ktorý platí pre kongruentné slová s významom individuálnej príslušnosti. Možno tu hovoriť o posesívnom kongruentnom skloňovaní. Je preň charakteristická nulová relačná morféma v N sg. maskulín, -a v ženskom a –o v strednom rode. V N pl. sú to relačné morfémy –i a –e.

Privlastňovacie adj. sa skloňujú podľa vzoru otcov/matkin.
- vzor otcov
- skloňujeme privlastňovacie adj. odvodené príponou –ov, -ova, -ovo (sg.), -ovi, -ove (pl.) od subst. mužského rodu:
•osobných vlastných mien a priezvisk (Ján-ov, Jožko, Hviezdoslav, Puškin, Dickens);
•osobných všeobecných mien (brat, žiak, sused, priateľ, syn);
•zvieracích vlastných mien (Dunčo, Zahraj, Pejko, Bodrík);
•zvieracích všeobecných mien (pes – psov, medveď-ov, lev-ov, tiger – tigrov);

-vzor matkin
- sa skloňujú privlastňovacie adj. odvodené príponou –in, -ina, -ino (sg.), -ini, -ine (pl.) od subst. ženského rodu:
•rodných (krstných) mien (Anna, Ema, Vierka, Marta);
•hovorových foriem priezvisk (Figulička, Hlavajka, Ilčíčka);
•osobných všeobecných mien (sestra, švagriná, kolegyňa, kamarátka, dcéra);
•zvieracích vlastných mien (Rysuľa, Micka, Murka, Ruža);
•zvieracích všeobecných mien (mačka, koza, sliepka, ťava, líška);

Vzor otcov/matkin je takmer paradigmaticky produktívny. veď privlastňovacie adj. možno utvoriť temer od každého názvu osoby okrem názvov typu Vajanský, Tajovský, Dante, Verdi.
V súvislosti s privlastňovacími adj. upozorňujeme na tieto skutočnosti:
1.Mužské priezviská domáce i cudzie zakončené na –ov alebo –in sa v slovenčine skloňujú podľa vzoru chlap (Ondrejov – od Ondrejova, Ondrejovovi, Ondrejovovom);
2.Zemepisné mená mužského rodu zakončené na –ov sa skloňujú podľa vzoru dub (Leopol-dov, z Leopoldova, Leopoldovu, o Leopoldove, za Leopoldovom);
3.Zemepisné mená stredného rodu zakončené na príponu –ovo sa skloňujú podľa vzoru mesto (Hurbanovo – z Hurbanova, k Hurbanovu, o Hurbanove, pred Hurbanovom);

Nesklonné prídavné mená
- chýba im kategória zhody (kongruencie),a preto sa neohýbajú. Vždy stoja pred subst. Možno ich rozdeliť na dve samostatné skupiny:
-adj. cudzieho pôvodu- zo sémantického hľadiska sa delia na viaceré skupiny. Najpočetnejšia je skupina obsahujúca isté farby a farebné odtienky (bordó, pepito, kaki). Druhú skupinu tvoria slová, ktoré vyjadrujú hodnotenie na osi dobrý – zlý (fajn, príma, senzi, grogy, tip-top) alebo na osi pekný – nepekný (nóbl, šik, sexi). Niektoré cudzie adj. určujú kvalitu istých látok (plisé, glacé, froté, buklé)
-adj. domáceho pôvodu- sa delia na dve podskupiny. 1.= adj., ktoré hodnotíme ako slangové výrazy. Vznikajú skracovaním celých adj. (bezvadný – bezva, špeciálny – špeci). 2.= slová z detskej reči (baka, čača, kaka).
Tak ako pri subst., tak aj pri adj. je tu živá tendencia odstraňovať nesklonnosť, väčšinou pomocou slovotvorných prípon: fajn+ový, lil+avý, pepit+ový, prím+ový, čač+aný.
Pravopis a písanie prídavných mien
Tvrdé –ý/y sa pri skloňovaní adj. vyskytuje v príponách vzoru pekný, otcov/matkin, a to v relačnej morféme I sg. –ým a v relačných morfémach nepriamych pádov plurálu ( G a A –ých, D – ým, L –ých, I –ými).
Mäkké í/i sa vždy píše v relačných morfémach pri skloňovaní adj. podľa vzoru cudzí a páví. Okrem toho aj v N pl. pri skloňovaní podľa vzoru pekný, otcov/matkin, ak prídavné meno rozvíja životné maskulínum.
Veľmi dôležité je rozlišovanie prípon –(k)yňa, -ina, -iná, ktorými sa tvoria subst. a prípony –ina, ktorou sa tvoria privlastňovacie adj. od subst. ženského rodu.
Podobne treba rozlišovať prípony –ová, ktorou sa tvoria jednak ženské priezviská, jednak vzťahové adj. (Jančová, jahodová) a príponou –ova, ktorou sa tvoria privlastňovacie adj. ženského rodu od maskulín (otec – otcova, Bernolák-ova slovenčina).
Prípony privlastňovacích adj. –ova, -ovi, -ove; -ina, -ini, -ine sú vždy krátke

V slovenčine existujú aj plurálové tvary s príponou –ové. Nejde tu ale o adj., ale o vlastné subst. (ženské mená) v pl. (Haluzové, Tóthové). Spisovná slovenčina nepozná podobu s príponou –oví (Horváthoví, Slovákoví), lebo na pomenovanie viacerých osôb z tej istej rodiny používame podobu s príponou –ovci. Priezviská môžu mať v pluráli aj príponu –ovia (Kováčovia, Bottovia). Tieto tvary označujú niekoľko príbuzných alebo nepríbuzných osôb s rovnakým priezviskom. Príponou –ovci sa v slovenčine tvoria aj názvy príslušníkov nejaké-ho hnutia či strany (bernolákovci, štúrovci, mečiarovci) a píšeme ich s malým začiatočným písmenom, lebo ide o zástancov a priaznivcov A. Bernoláka, Ľ. Štúra, V. Mečiara.
V strednom rode sa často stretávame s nesprávnym používaním tvarov N sg. s príponami –ové, -iné (bratové auto, sestriné dieťa) namiesto s privlastňovacou príponou –ovo, -ino.

S veľkým začiatočným písmenom sa píšu všetky privlastňovacie adj., ktoré sú odvodené prí-ponami –ov/-in od vlastných subst. osôb (krstných mien a priezvisk)a tiež od zvierat (Jozefov,
Matuškov, Dunčov, Evin, Figuličkin, Rysulin). Pri osobných depropriálnych privlastňovacích adj. mužského rodu možno počítať s konkurenciou podôb na –ov, ova, -ovo/-ovi, -ove s adj. na –ský, -ská, -ské/-ovský, -ovská, -ovské (indiánsky stan – Indiánov šíp).
Pri písaní názvov ľudských sídiel platí zásada, že sa píše s veľkým začiatočným písmenom každé plnovýznamové slovo bez ohľadu na to, či ide o vlastné meno, alebo nie (Dobšinská Ľadová Jaskyňa). Tento spôsob písania sa však neuplatňuje pri iných zemepisných názvoch. V ostatných vlastných menách, a to vo viacslovných názvoch vodných tokov, jazier, vrchov, pohorí, dolín, jaskýň a pod. píšeme s veľkým písmenom len rozlišovacie adj., kým všeobecné subst., ako napr. hora, lúka, pleso, potok, dolina, jaskyňa píšeme s malým začiatočným písmenom (Dobšinská ľadová jaskyňa).

Pri písaní spojovníka platí syntaktická, presnejšie syntagmatická zákonitosť. Podľa všeobec-ného významového vzťahu medzi prvou a druhou časťou zloženého adj. rozlišujeme zloženi-ny zlučovacie (vzťah priradenia, koordinácie), napr. slovensko-ruský slovník a určovacie (vzťah podradenia, determinácie), napr. prírodovedný (zo spojenia prírodné vedy).
Spojovník (-) sa píše:
-v zložených adj. na vyjadrenie zreteľne vydelených zložiek/častí (literárno-hudobný, výchovno-vzdelávací, cyrilo-metodský, bielo-modro-červená;
-v zložených privlastňovacích adj. utvorených od vlastných mien (Boylov-Mariottov zákon);
-na označenie obapolnosti, vzájomnosti (česko-slovenské literárne vzťahy);

Spojovník sa nepíše v tých zložených adj., ktoré:
-sú utvorené od združených pomenovaní, resp. slovných spojení subst. s určujúcimi adj. alebo číslovkami (literárna veda – literárnovedný, modré oči – modrooký)
-vyjadrujú jednotu, celistvosť (ide predovšetkým o pomenovania farieb a farebných odtienkov): bledozelený, tmavočervený, oceľovosivý, bieloruský, indoeurópsky.
Je tu rozdiel medzi zlučovacími a určovacími zloženými adj., ktorými sa označujú farby, lebo rozdiel nie je iba vo farbe, ale aj v pravopise. Zlučovacie zložené adj. sa píšu so spojovníkom, kým určovacie zložené adj. sa píšu bez spojovníka. Napr. modro-zelené šaty sú šaty s modrý-mi aj zelenými vzormi (ide o dve farby), modrozelené šaty sú jednofarebné šaty tyrkysovej farby.

Písaním alebo nepísaním spojovníka sa naznačuje, či ide o vyjadrenie samostatnosti význa-mov, alebo o vyjadrenie jednoty, celistvosti a o tvorenie od združených pomenovaní, či od ustálených lexikalizovaných slovných spojení, napr:
srdcovo-cievny (týkajúci sa aj srdca, aj ciev)
srdcovocievny (týkajúci sa len srdcových ciev)
kultúrno-politický (zo spojenia kultúry a politický)
kultúrnopolitický (týkajúci sa kultúrnej politiky)
anglo-americký (anglický aj americký)
angloamerický (týkajúci sa Angličanov a Američanov ako jedného celku)