Jazykovedci vychádzajú z faktu, že jazykom sa vypovedá o skutočnosti, a preto si kladú otázku: Čo je skutočnosť, ako človek poznáva skutočnosť? Je zrejmé, že tieto otázky nie sú jazykovedné, ale noetické a logické, čiže čisto filozofické.
Z jazykovedného hľadiska nás na začiatku našich úvah o pomere jazyka ku skutočnosti a o sku-točnosti a jej poznateľnosti nesmie zaujímať, či materializmus a či idealizmus (noetické smery) vecne správne odpovedá na otázku, čo je skutočnosť a ako ju poznávame. Z jazykovedného sta-noviska sa na vec musíme dívať takto: Jazyk je výtvorom ľudstva, ktoré si ho utvorilo ako nás-troj dorozumievania, myslenia a poznávania. Noetický názor „zdravého sedliackeho rozumu“, možno postihnúť termínom „naivný realizmus“ alebo „materializmus“. Človek si v praktickom živote nekladie otázku, či skutočnosť poznáva, a či ju poznáva verne. Je pre neho samozrejmé, že ju vníma a poznáva.

Pri skúmaní jazyka a jeho stavby musíme vychádzať z teórie poznania. Jazyk treba skúmať v sú-vislosti s myslením, ďalej ako sociálny fakt a napokon ako systém.
Druhou tézou je, že jazyk je utvorený spoločným fungovaním dvoch systémov. Významového a zvukového. Oba tieto systémy sú síce relatívne samostatné, ale z druhej strany sú navzájom tesne späté, lebo iba fungovaním oboch sa utvára jazykový systém ako nástroj myslenia a dorozumie-vania.
Významový systém sa utvoril v tesnej súvislosti s poznávacou a myšlienkovou schopnosťou človeka a neustále tak funguje. Zvukový systém sa utvoril v súvislosti s fyzickou schopnosťou človeka utvárať artikulované zvuky. Oba systémy sú teda od seba svojou povahou rozdielne a sú iba čiastkami toho istého jazykového systému, a preto zložkám a vzťahom významového systé-mu odpovedajú vždy isté zložky a vzťahy zvukového systému. Zvukový systém jazyka je teda v istom zmysle podriadený významovému systému.

VÝZNAMOVÝ SYSTÉM
Človek poznávajúc skutočnosť a predmety v ňom, utvára si pojmy, ktoré ako myšlienky odrážajú
všeobecné a podstatné znaky predmetov. Predmety nepoznáva izolovane, ale na základe podob-nosti a odlišnosti s inými predmetmi a poznáva aj vzťahy medzi predmetmi. Pojmy sa vyjadrujú slovami a vzťahy medzi pojmami sa vyjadrujú syntagmami. To je jedna časť poznávania. Deje sa zovšeobecňovaním a abstrakciou. Výsledkom tohto postupu je v jazyku slovná zásoba a gra-matická stavba.

Slovná zásoba a gramatická stavba sa od seba v jazykovednej teórii často oddeľujú ako dva ja-zykové plány. To nie je oprávnené. Napr. slovo skriňa nemá vo svojej sémantike len izolovaný pojmový obsah, ale vzhľadom na svoj pojmový obsah sa zaraďuje do slovného druhu substantív a ako substantívum má v danom jazyku isté gramatické kategórie, čím má schopnosť vstupovať istým spôsobom do istých syntaktických vzťahov, do syntaktických vzťahov determinácie, pri-radenia a predikácie. Tieto syntaktické vzťahy sú vyabstrahovaním vzťahov, ktoré jestvujú me-dzi jednotlivými predmetmi v materiálnej skutočnosti. Význam slova je daný aj syntagmatickými vzťahmi. Medzi slovami slovnej zásoby a prostriedkami gramatickej stavby je teda súvzťažnosť, korelovanosť.

Slovný druh nie je skupina slov celkom rovnorodých významov. Substantívum sa napr. podľa svojho významu obyčajne charakterizuje ako pomenovanie predmetu (veci). Ale to nie je úplne presné. Pomenovanie stôl je napr. pomenovanie predmetu, ale slovo zábava je pomenovanie deja a slovo dobrota je pomenovanie vlastnosti. To znamená, že syntagmatické využitie slova a jeho sémantika sú spolu veľmi tesne zviazané a od seba závislé. Nemožno ich od seba odtrhávať. Pri významovej charakteristike slovných druhov sa nachádzali iba izolované a hrubé rozpoznávacie znaky ako „predmet“ pre substantívum, a „dej“ pre sloveso atď.

Správne kritériá pre odlišovanie slovných druhov musia byť také, aby boli súčasne sémantické i syntaktické. Ako základné krité-riá môžu slúžiť tieto rozpoznávacie protiklady:
niečo sa uvedomuje ako samostatne existujúce alebo nesamostatne existujúce;
niečo sa uvedomuje ako existujúce s ohľadom na čas alebo ako existujúce bez ohľadu na čas
Podľa týchto kritérií by sa nám vyčlenili štyri plnovýznamové slovné druhy:
1. substantívum ako pomenovanie samostatne existujúceho bez ohľadu na čas;
2. adjektívum a 3. adverbium ako pomenovanie nesamostatne existujúceho bez ohľadu na čas
4. sloveso ako pomenovanie nesamostatne existujúceho s trvaním v čase.

Sem sa priraďujú ešte zámená, ktorých spoločnou sémanticko-syntaktickou črtou je, že formál-ne (syntagmaticky) nahradzujú substantívum, adjektívum a adverbium a poukazujú na ne. Ďalej sa sem zaraďujú číslovky, ktorých spoločnou sémanticko-syntaktickou črtou je, že vyjadrujú a určujú číselné zjavy pri substantíve, adjektíve, adverbiu a slovese. Vyznačujú sa tým, že slová k nim patriace majú svoj vecný význam a vyjadrujú syntagmatické vzťahy. Pomenúvajú teda vecnovzťahové pojmy. Okrem toho existujú v jazyku aj slová zaradené do slovných druhov, kto-rými sa vyjadrujú iba vzťahy medzi predmetmi. Sú to predložky a spojky.

Medzi predložky patria také slová, ktorými sa vyjadrujú rozmanité druhy určovacieho (determi-natívneho) vzťahu medzi dvoma predmetmi a medzi spojky sa zaraďujú slová, ktorými sa vyja-drujú rôzne druhy priraďovacieho vzťahu medzi dvoma predmetmi a priraďovacieho i určova-cieho vzťahu medzi dvoma predikatívnymi syntagmami.

Na rozdiel od týchto slovných druhov, ktorými sa vyjadrujú abstraktné, nenázorné výsledky my-šlienkových procesov, je tu ešte citoslovce, ktorým sa vyjadruje istý obsah vedomia tesne sa viažuci na istú predstavu.
Takýto gramatický systém nie je univerzálne platný, pretože v jednotlivých jazykoch nie sú ro-vnako výrazne vyrazené jednotlivé protikladové vzťahy systému. Napr. v čínskom jazyku nema-jú jednotlivé slovné druhy gramatické kategórie, takže v rámci osihoteného slova nemožno for-málne rozoznávať jednotlivé slovné druhy. V čínštine a aj v iných jazykoch možno príslušnosť slova k istému slovnému druhu určiť len podľa jeho fungovania v syntagme.

Zhrnutie
Abstrakčným postupom v poznávacom procese sa utvára slovná zásoba a gramatický systém. Obe tieto zložky sú tesne zviazané, lebo slová podľa svojich významov a podľa vzťahov sa za-raďujú do istých slovných druhov a spájajú sa istým spôsobom do syntagiem. Ďalšie podrob-nosti gramatického systému sa spracúvajú v každom jazykovom type do špeciálneho systému. To je jedna stránka veci.

Druhá stránka je používanie tohto systému pre dorozumievanie. Vtedy sa používa gramatický systém a slovná zásoba; syntagmy slúžia na tvorenie výpovedí, v ktorých sa slová už nepoužíva-jú na označenie zovšeobecnených a abstrakčných pojmov, ale na označenie konkrétnych jedno-tlivých predmetov materiálnej skutočnosti. Syntagmy sa používajú aj na vyjadrenie vzťahov reál-ne existujúcich medzi predmetmi. Jazykový systém sa utváral a utvoril v dávnoveku a odvtedy sa iba nebadane obohacuje, rozvíja a mení. Človek si dnes jazykový systém netvorí, ale sa ho prosto učí, prijíma ho ako hotové dielo.

Slovné druhy sa určujú troma hľadiskami, ktoré sú podľa niektorých bádateľov nejednotné, niek-toré z nich sú vraj nejazykové a niektoré neadekvátne. Ide o hľadisko významové, morfologické a syntaktické. Tieto tri hľadiská sú vlastne hľadiskom jediným; ak ich členíme, členíme ich iba pracovne a hypoteticky, no v samom jazykovom systéme sú späté tak pevne, že neuvedomovať si ich spätosť a ponímať ich ako hľadiská samostatné je vážna metodická chyba. Tak isto slovné druhy netvoria skupiny, ktoré sú popri sebe voľne postavené, ale tvoria systém, určený protiklad-mi významových vzťahov a s nimi súvisiacich syntagmatických vzťahov.
Pri určovaní nových slovných druhov sa vychádza z tzv. základnej (primárnej) syntaktickej funk-cie slovného druhu.

Podľa štrukturalistickej pražskej školy existuje samostatný systém aj v slovnej zásobe. Podľa tejto školy slovník nie je len spojením veľkého množstva jednotlivých slov, ale je to zložitý sys-tém slov, v ktorom sú všetky slová vo vzájomných vzťahoch a jedno druhé navzájom vylučuje. Vilém Mathesius vo svojej štúdii Řeč a sloh klasifikuje pomenovania podľa šiestich kritérií:

1. podľa rovnakého slovného základu, 2. podľa rovnakej odvodzovacej prípony, 3. podľa synonymity, 4. podľa antonymity, 5. podľa stupňovania významov, 6. podľa zaradenia do významových kruhov. Teda klasifikácia slovnej zásoby podľa slovných druhov je jediná klasi-fikácia systémová. Napr. otec je človek mužského pohlavia a nie ženského. Je to človek pohlav-ne dospelý, ktorý má deti, a nie taký, čo je pohlavne nedospelý a nemá deti atď.
Pokiaľ existuje systém slovnej zásoby, je tesne viazaný na gramatický systém, takže je jeho súčiastkou. Nejaký relatívne samostatný systém slovníka neexistuje a netvorí nejaký relatívne samostatný „plán“ jazykového systému.

ZVUKOVÝ SYSTÉM
Zvuková stránka je pre jazyk najdôležitejšia v tom zmysle, že zvuky sú nositeľmi významu a nimi sa materializujú dorozumievacie jazykové akty. Avšak doteraz niet všeobecne prijímanej teórie fonémy. Fonéma sa z materialistického stanoviska určuje ako najmenšia zvuková jednotka rozlišujúca význam a majúca isté zvukové vlastnosti. Zanedbáva sa však okolnosť, že fonéma je súčiastkou systému, štruktúry. Fonéma je súčasťou fonologického systému a výsledkom vzťahov vo fonologickom systéme. Neexistujú zmeny jednotlivých foném, ale existujú iba zmeny vzťa-hov vo fonologickom systéme a výsledkom zmien vo vzťahoch vo fonologickom systéme sú zmeny foném.

SÚVIS MEDZI VÝZNAMOVÝM A ZVUKOVÝM SYSTÉMOM
Ako už bolo uvedené, tieto dva systémy nie sú rovnorodé, ale aj napriek tomu, sú tesne späté a iba spoločne utvárajú jazykový systém, pričom zvukový systém je v istom zmysle podriadený významovému systému. Zjavy významového systému sa vyjadrujú zvukom. Dôležité je, že napr. spôsob spájania foném vo vyššie zvukové jednotky je závislý od charakteru významovej štruktú-ry slova. Prostriedkom významového systému odpovedajú paralelne primerané prostriedky zvu-kového systému.
Významová a zvuková stránka jazyka tvorí relatívne samostatné systémy, ale tieto čiastkové systémy sú i pri rozdielnej povahe svojich substancií od seba odvislé tak, aby sa splnila ich spo-ločným a nerozdielnym fungovaním základná úloha jazyka, t.j. dorozumievanie.