Vývin spoluhlások po 9. storočí
Vznik tzv. mäkkostnej spoluhláskovej korelácie
V dobe zániku jerov sa definitívne uskutočnil rozklad praslovanskej slabiky. Zánikom koncového jeru z pôvodného dvojslabičného slova sa stalo slovo jednoslabičné. Zákon otvorených slabík, ktorý bol pre psl. charakteristický, prestal v tom čase pôsobiť.

Vývin spoluhlások mäkkého radu

Strata mäkkosti spoluhlások, čiže depalatalizácia
- zánik pôvodnej mäkkej spoluhlásky, ktorá po zániku jeru sa dostala do bezprostrednej blízkosti inej spoluhlásky (otьca> oťca> otca)
- zánik mäkkého ŕ v prospech tvrdého r
- v 13. - 14. stor. zanikli v stredoslovenských a v západoslovenských nárečiach mäkkostné protikla-dy z - ź, s - ś.

Vznik znelostnej asimilácie (neutralizácie)
- jav, keď sa v istých prípadoch znelá spoluhl. mení na neznelú a opačne, neznelá na znelú. Dochá-dza k nej na rozhraní morfém (záhrad-ka - záhratka, slad-ký - slatký). Dnes k znelostnej asimilácii dochádza v rámci týchto znelostných párov: b - p, d - t, ď - ť, g - k, dz - c, dž - č, z - s, ž - š, h - ch, v - f, pričom páry h - ch, v - f sa realizujú v spisovnej slovenčine a taktiež v jednotlivých nárečiach osobitne.
Podmienky pre vznik znelostnej asimilácie boli dané zánikom jerov (spoluhl. sa dostali na koniec slova alebo bezprostredne pred iné spoluhl.)

Vznik zdvojených spoluhlások
Dnes zdvojené spoluhl. charakterizujú takmer celú oblasť západoslovenských nárečí (napr. nišší, makkí, šillo, palla, masso). Súvislá oblasť od rieky Blavy a od Malých Karpát na západ zdvojené hlásky nepoznajú. Tieto majú buď jednoduché spoluhl. (niší, oca, mäkí/mekí), resp. zachovaný sta-rý stav (padla, jedla), pričom v centrálnych nárečiach stredoslovenských máme starú zmenu dl> l v prípade šilo, zubalo...
Zdvojovanei spoluhl. po zániku jerov a po vzniku znelostnej asimilácie
Po zániku jerov v slabej polohe sa spoluhl. dostali do bezprostrednej blízkosti. Zdvojené spoluhl. vznikali, keď začala pôsobiť znelostná asimilácia a vznikli aj asimiláciou skupín ds, ts, dc, tc, dš, tš, dč, tč (sudca - succa, otca - occa). Zdvojenie dobre zachovávajú centrálne nárečia západné, a to tak na juhu ako aj na severe.

Zmena dl> ll, dn> nn
- uskutočnila sa na súvislej strednej časti západnej slovenčiny (millo, sallo, palla, hlanní, sanni si).
Predpokladá sa, že táto zmena vznikla pod vplyvom starej maďarčiny.
Zdvojené jj
- stretávame sa s ním takmer v celej oblasti severozápadného Slovenska a na juhozápadnom Slo-vensku v Podudvaží (pojjé/pojje, dvojjé/dvojje).

VÝVIN SLOVENSKÉHO TVAROSLOVIA
Po kontrakcii a zániku jerov tvaroslovné členenie podstatných mien podľa témy s stalo natoľko ne-výrazné, že stará deklinačná sústava sa rozpadla a vznikla nová deklinačná súsava na základe pev-nejšieho kritéria - podľa rodu podstatného mena. Niektoré podstatné mená nerovnakého skloňova-nia úplne splynuli a utvorili jeden vzor (napr. o-kmene, u-kmene).
Na vývin skloňovania mala podstatný vplyv gramatická kategória životnosti. To sa odrazilo vo vyrovnávaní pádov vnútri vzoru. Takýmto spôsobom vznikli pádové dvojice gen. - ak, v sg. i v pl. (život. pod. m. muž. r.) a nom. - ak. v sg. i v pl. (neživot. pod. m. muž. r.).

Vývin skloňovania podstatného mena
Zo starých gramat. kategórií zanikol duál a vznikol rozdiel životnosť - neživotnosť.
Životné podstatné mená mužského rodu
- pôvodne sa skloňovali ako o-kmene. Len malá časť sa skloňovala ako u-kmene. Tie pod. mená, ktoré boli zakončené na -a, skloňovali sa ako a-kmene (vladyka, sluga). V lok. sg. i pl. zaniklo striedanie k/c, ch/š, s, h/z, v nom. pl. sa zachováva striedanie k/c (vojak/vojaci) a v strednej a zá-padnej slovenčine aj striedanie ch/s, š (Čech/Česi, Češi).
Vzor ,,chlap“
Dnešný vzor ,,chlap“ vznikol splynutím o-kmeňov a u-kmeňov a zánikom rozdielov medzi mäkkým a tvrdým skloňovaním. Pôvodné a-kmene (i ja-kmene) muž. rodu sa síce so vzorom ,,chlap“ zblížili, ale úplne s ním nesplynuli, preto sa pre životné podst. mená muž. rodu utvoril nový vzor ,,hrdina“.

Vzor ,,hrdina“
Všetky podstatné mená zakončené na -a označujúce mužskú osobu sa skloňovali ako ostatné a-kmene ženského rodu. (vladyka, sluga). Po zániku kmeňovej deklinačnej sústavy staré a-kmene mužského rodu sa postupne prikláňali k vzoru ,,chlap“.
Neživotné podstatné mená
- ich skloňovanie si zachováva pôvodný stav vo väčšej miere ako skloňovanie životných pod. mien mužského rodu. V tomto skloňovaní nevznikli pádové dvojice gen.-ak. ani v sg. ani v pl.. Z u-kmeňov sa uplatnila koncovka gen. pl. -ov. Vo väčšej miere z u-kmeňov prenikla popri pôvodnej koncovke -a v gen. sg. koncovka -u (žiaľu, čaju, hradu).

Vzor ,,dub“
Vzor ,,dub“ na rozdiel od vzoru ,,chlap“ v dat. a lok. sg. zachováva pôvodné koncovky, a to v dat.
-u (dubu, stromu), v lok. -e (zo staršieho ě, na dube)

Vzor ,,meč“
Vzor ,,meč“ zastupuje mäkké skloňovanie neživotných podstatných mien mužského rodu, ktoré historicky nadväzuje na psl. skloňovanie jo-kmeňov. Dodnes sa od vzoru ,,dub“ vzor ,,meč“ odlišu-je tými istými pádovými koncovkami, ktorými sa odlišovalo skloňovanie o-kmeňov a u-kmeňov. Je to koncovka lok. sg. -i (na stroji oproti na dube) a ak. pl. -e (z pôvodného ě, dnes stroje proti duby).
Podstatné mená ženského rodu
- v psl. sa skloňovali ako a-kmene, ja-kmene, i-kmene, u-kmene a r-kmene. Pre vývin skloňovania podstatných mien ženského rodu je charakteristické , že staré a-kmene a ja-kmene si po príslušných hláskoslovných zmenách takmer v celom rozsahu zachovali pôvodné gramatické tvary a sčast s tým aj staré rozdiely medzi mäkkým a tvrdým skloňovaním . Preto máme vzory ,,žena“ a ,,ulica“.