Vzor ,,žena“
- tento vzor si takmer dôsledne zachováva pôvodné skloňovanie.
Vzor ,,ulica“
- tento vzor nadväzuje na staré ja-kmeňové skloňovanie, ktoré pomerne dôsledne zachováva. Týmto sa súčasne zachovali aj staré tvaroslovné rozdiely medzi skloňovaním a-kmeňov a ja-kmeňov. Je to najmä gen. sg. (ženy proti ulice), pádová dvojica dat.-lok. sg. (žene-žene // ulici-ulici) a pádová dvojica nom.-ak. pl. (ženy-ženy // ulice-ulice).
Vzor ,,kosť“ a ,,dlaň“
- obidva vzory sa vyvinuli z i-kmeňov ženského rodu. Vzor ,,kosť“ v sg. zachováva staré i-kmeňové skloňovanie takmer úplne. Do dat., lok, a inštr. pl. prenikli koncovky vzoru ,,ulica“.

Podstatné mená stredného rodu
- v historických časoch sa skloňovali ako o-kmene, jo-kmene a niektoré spoluhláskové kmene (s-kmene, n-kmene, nt-kmene). Pre podstatné mená stredného rodu je charakteristické, že pôvodný stav zachovávajú iba v sg. V pl. takmer dôsledne sa uplatnili koncovky skloňovania podstatných mien ženského rodu.
Vzor ,,mesto“
- vznikol z psl. skloňovania o-kmeňov stredného rodu. V sg. sa koncovky tohto starého skloňovania zachovávajú dodnes. Iba v lok. sg. sa odstránilo striedanie k/ć, h/ź, ch/ś, š a tak ako pri pod. menách muž. rodu prenikla do tohto pádu koncovka -u (v mlieku). V pl. su koncovky podľa vzoru ,,žena“.
Vzor ,,pole“
Vcelku mäkké skloňovanie podstatných mie stredného rodu zasiahli tie isté vývinové tendencie ako tvrdé skloňovanie, pravda, s tým, že v pl. sa uplatnili koncovky mäkkého vzoru ,,ulica“.
Vznik vzorov po kontrakcii

Vzor ,,znamenie“
Vzor ,,znamenie“ sa vyvinul zo starého ъjo-kmeňa, ktorý mal také isté koncovky ako skloňovanie jo-kmeňov. V pl. sa uplatnili koncovky skloňovania vzoru ,,ulica“.
Vývin skloňovania prídavných mien
Charakteristickým znakom menného skloňovania prídavného mena bolo, že jednotlivé tvary sa tvo-rili tými istými koncovkami ako príslušné tvary podstatných mien. Vzory sa rozoznávali na mäkké a tvrdé. Dnes menné skloňovanie prídavných mien v slovenčine nejestvuje. Zostali po ňom iba sto-py v príd. menách, číslovkách, najmä v príslovkách (hoden, dlžen)Zložený tvar prídavného mena sa skladal z dvoch tvarov: z menného tvaru prídavného mena a z príslušného tvaru zámena.

Vývin skloňovania zámen
Zámená si zachovávajú takmer všetky historické gramatické vlastnosti. Z gramatických kategórií tak ako aj pri ostatných ohybných slovných druhoch zanikol duál.
Vývin skloňovania čísloviek
Číslovky osobitné skloňovanie nemali ani v historických časoch. Skloňovali sa alebo ako zámená, alebo ako prídavné mená, resp. ako podstatné mená.

Vývin slovesa a slovesných tvarov
Hláskoslovné zmeny neovplyvnili vývin slovesa a slovesných tvarov do takej miery, ako to bolo pri podstatných menách. Pôvodná téma v rámci slovesných tvarov v zásade zostala dodnes a jej pôvod-ná podoba zanikla len v niektorých prípadoch. Z psl. slovesných gramatických kategórií úplne zani-kol iba duál, z časov postupne aorist (min. čas, vyjadroval deje minulé, ktoré sa skončili v minulosti. Bol to jednoduchý, určitý tvar) a imperfektum (bol to tvar jednoduchý, označoval deje minulé prebiehajúce súčasne s inými dejmi minulými).

Vývin prísloviek
Príslovky sú slová nesklonné. Vyjadrujú rozmanité okolnosti deja iné vzťahy. Už v historických dobách jestvovali osobitné prostriedky na tvorenie prísloviek. Proces vzniku prísloviek a rozličných gramatických tvarov nazývame adverbializácia. Tento proces je produktívny ešte aj dnes.
V historických dobách sa často advebializovali tvary prídavných mien (dobre, ticho), podstatných mien (dnes - tento deň), veľa prísloviek je z predložkových pádov (do-za-ista, na-isto). Príslovky slovesného pôvodu sú vzácnejšie (hádam, bohdá, vari).

Predložky a spojky
Predložky vyjadrujú vzťahy so zreteľom na skutočnosť, ktorú vyjadruje podstatné meno. Z historického hľadiska sa delia na predložky pôvodné (bez, cez) a nepôvodné (mimo - minúť, dľa - dĺžka).
Spojky - ich funkciou je spájať vetné členy, resp. vety do vyšších celkov. Väčšina spojok sa v najdávnejších dobách vyvinula z iných slovesných druhov alebo z gramatických tvarov. Z prira-ďovacích spojok sú starobylé: a, i, aj, ani. Z podraďovacích spojok v slovenčine na seba upozorňuje spojka keď (vznikla asi z kedy odsunutím -y a zmäkčením podľa prípadov kaďe, taďe, kďe...), že (z IDE ge I. palatalizácie).

Citoslovcia
- vyjadrujú osobitnú skupinu medzi slovnými druhmi. Ich význam nie je ustálený. Z toho hľadiska ich delíme na tri skupiny: na expresívne, zvukomalebné a vôľové. Z hist. hľadiska sa delia na pô-vodné a nepôvodné.
Pôvodné - sú všetky neodvodené. Charakteristický je ich hláskoslovný sklad- napr. iba samohláska (á, í, a...), skupina spoluhlások (ššš-ššš, hŕŕ..) alebo slabika (no-no-no, aha).

západosl. stredosl. východosl.
privolávanie sliepok pi-pi na cip-cip, na-na na ťu-ťu-ťu
odháňanie sliepok heš, hešta heš, šta, fšš hiś
volanie na kone
do ťahu né, bijo, dio hijo, ďi, ďijo vijo, vio
zastaviť hé, pŕŕ hvó, hó ho
volanie na kravy, voly
do ťahu hajc hajs, no ča
zastaviť hóha, hó hó, hó ho

Nepôvodné- sú citoslovcia odvodené. Vznikali jednak zo slovesných tvarov (napr. hľa, ľa, ľaľa z tvaru ,,hľaď“, hibaj, boda z ,,bohdaj“, ale iď, poďho, veď, bisťu), jednak z podstatných mien, resp. prísloviek (beda, veru, hin,...).
Anotácia

Vývin slovenského jazyka sa sleduje od najstarších čias, pričom sa jednotlivé javy porovnávajú, a to v časti zameranej slavisticky najmä s ruštinou, v časti dotýkajúcej sa už samostatného vývinu slo-venského jazyka s jazykom slovenčine najbližším - s češtinou. Východiskom pre objasňovanie vý-vinu javov je porovnávanie praslovanského stavu so stavom v spisovnej slovenčine a v slovenských nárečiach. Tento postup berie do úvahy najmä praktické zretele. Umožňuje objasniť a hlbšie pocho-piť jazykový systém spisovnej slovenčiny a prehlbuje poznanie jazyka nášho ľudu - slovanských nárečí. Súčasný stav v nárečiach podáva bezprostredné svedectvo o charaktere vývinu jazyka z teritoriálneho hľadiska.
Celkove budujeme na dvoch hlavných tézach marxistickej jazykovedy: jazyk je jav spoločenský a jazyk je systém.