Podstata a vývin jazyka
Jazyk je jav spoločenský.
1. Slúži ľudskej spoločnosti ako nástroj vzájomného dorozumievania a vyjadrovania a výmeny myšlienok. Dôležitá je súvislosť myslenia a jazyka. Tieto tvoria dialektickú jednotu.
2. Od svojho vzniku mal celospoločenský charakter. Bol majetkom celej spoločnosti a tento spolo-čenský ráz mal a má aj v triednej spoločnosti.
3. Dnes, keď ľudská spoločnosť je už zväčša zoskupená do národov, jazyk má celonárodný charak-ter.
4. Je to systém prostriedkov, medzi ktorými sú isté vzťahy.
Základnými zložkami jazykového systému sú gramatika a slovník. Gramatická stavba - to sú jazy-kové prostriedky, ktoré umožňujú vyjadrovať rozmanité vzťahy a obmeňovaním slov utvárať väčšie celky - vety. Slovník obsahuje jednak všeobecne používané a najpotrebnejšie slová pri spoločen-skom styku, jednak slová, ktoré slúžia spoločnosti iba na určitom stupni jej vývinu.
Jazyková príbuznosť
Dnešné európske a niektoré ázijské jazyky sa vyvinuli zo spoločného základu tzv. divergenciou, čiže rozpadom pospolného jazyka. Tento spoločný základ sa nazýva indoeurópsky prajazyk. IDE bol útvar dynamický, sám prešiel rozmanitými cestami vývin a bol vnútorne diferencovaný. IDE jazyky boli z hľadiska typologického jazykmi flektívnymi, t.j. tvorili tvary koncovkami, ktoré vy-jadrovali niekoľko gramatických významov naraz.
Miesto slovenčiny v rodine slovanských jazykov
Slovenčina ako jazyk západoslovanský
Slovenčina patrí do veľkej rodiny západoslovanských jazykov. Z tých je slovenčine najbližšia češti-na. Táto blízkosť bola podmienená i mimojazykovými činiteľmi: bezprostredným zemepisným su-sedstvom starých kmeňových oblastí a akiste čulými stykmi v oblasti hospodársko-spoločenského života už v dobe formovania kmeňových nárečí. Jazyková blízkosť slovenčiny a češtiny, pravda, vyniká najmä v historickom porovnaní starších jazykových javov.
Tzv. juhoslavizmy v strednej slovenčine a polonizmy v slovenčine východnej
Juhoslavizmami v strednej slovenčine nazývame staršie javy, ktoré pripomínajú stav v južnej sku-pine slovanských jazykov. Dnes sa za juhoslavizmy pokladajú tri javy: zmena psl. ort-, olt-> rat-, lat-, s za staré ch z II. palat. a zmena dl, tl>l.
Vo východnej časti územia slovenského jazyka nachádzame zasa niektoré prípady, ktoré pripomína-jú pomer v lechickej skupine resp. poľštine. Také sú napr. slová chlop (ale chlapec, chlopec zried-kavo), pohrotka, pohrutka (i pahrutka), džad ai. Tieto prípady sa nazývajú polonizmy. Treba pri-pomenúť, že tu ide o prípady izolované a že sú to iba lexikálne výpožičky (prevzatia). Naj-starší stav striednice dz za psl. dj v slovenčine Z najstarších javov, ktoré charakterizovali starú slovenčinu v ranej fáze jej vývinu ako jazykový celok, bola striednica dz za psl. dj. Dnes máme striednicu dz vo všetkých slovenských nárečiach. Striednica z sa sporadicky vyskytuje iba v najzápadnejšej časti Slovenska za Malými Karpatmi.
Jazykové územie starej slovenčiny
Je veľmi pravdepodobné, že západoslovanské jazykové územie siahalo ďalej na juh, ako je to dnes. Nepriamo o to tom svedčila aj prítomnosť juhoslavizmov v strednej slovenčine. Výraznejšie sve-dectvo o tom však podáva rozbor starých miestnych názvov v oblasti Tisy a v Zadunajsku.
Z hľadiska jazykového sa dá predpokladať, že územie starej slovenčiny bolo už pred 10. stor. roz-členené na tri veľké oblasti: na oblasť západnú, strednú a východnú. Zásadnejšie sa odlišovala naj-mä stredná slovenčina, a to nielen v hláskosloví, ale aj v tvarosloví a slovníku. Boli tu aj odlišné pomery intonačné (odlišovala sa západná oblasť od východnej) a prízvukové.
VÝVIN SLOVENSKÉHO HLÁSKOSLOVIA
Systém samohlások v 9. storočí
Stará slovenčina v ranej fáze svojho vývinu zdedila z praslovančiny tento inventár samohlások:
a/ä, o/o, u/ü, y/i, o/ę, ъ/ь, ě
V slovenských nárečiach máme dnes zhruba dva samohláskové systémy, a to v nárečiach stredoslo-venských (a - ä, o - e, u - i), a v nárečiach západoslovenských a východoslovenských (a, o-e, u-i...). porovnaním týchto samohl. systémov so systémom starej slovenčiny zistíme, že inventár samohl. starej slovenčiny sa líši: prítomnosťou páru nosoviek, jerov, párov u - ü, y - i a napokon ě.
Systém spoluhlások v 9. storočí
Hláskoslovná povaha jednotlivých spoluhlások v ranej etape vývinu starej slovenčiny bola daná vlastnosťami psl. slabiky. Je možné, že v 9. stor. vzťah medzi jednotlivými spoluhláskami založený na rozdiele mäkkosť - tvrdosť sa ešte ani neuvedomoval. Podmienky pre uvedomovanie si tohoto rozdielu vznikli v 10. stor., keď zanikli jery, v dôsledku čoho sa prehodnocoval aj starý psl. slabič-ný systém. V tomto čase v hláskoslovnom systéme jestvoval už rad mäkkých spoluhlások proti radu tvrdých spoluhlások, resp. rad určitých spoluhlások sa uvedomoval len ako mäkký (dź, ć, ž,...) alebo naopak len ako tvrdý (k, g, ch,...).
1.rozdiel mäkkosť - tvrdosť sa uvedomoval v rámci týchto spoluhláskových radov:
ď ť ń ľ ŕ b p m v ź ś
d t n l r b p m v z s
- Mäkké páry spoluhlások d/ď, t/ť, n/ň, l/ľ máme zachované najmä v stredoslovenských nárečiach i v spisovnej slovenčine. Na väčšej časti záp. i vých. nárečí v pozícii ď, ť je dnes síce dz, c (dzedzina, ciho), no svojím pôvodom tieho hlásky taktiež ukazujú na prítomnosť mäkkých spoluhl. ď, ť.
- Mäkké ŕ sa v slovenčine nezachovalo, splynulo s tvrdým r (v češtine je namiesto ŕ - ř).
- Mäkké pernice b, p, m, v stará slovenčina zdedila z psl. bj, pj, mj, vj, z ktorých sa vo vých. a juž. skupine vyvinulo bľ, pľ, mľ, vľ (t.j. tzv. epent. ľ). Dodnes mäkké b, p, m, v majú nárečia sotácke (východoslovenská oblasť).
- Mäkké sykavky ź, ś máme do značnej miery zachované vo východoslovenských nárečiach, napr. źima, śeno...
2.mäkké spoluhl. boli dź, ć, dž, č, ž, š vznikli v rámci vývinu psl. hláskoslovia buď tzv. palatati-záciou spoluhl. k, g, ch, alebo splývaním neslabičného j s predchádzajúcou spoluhláskou
3.tvrdé spoluhl. k, g, ch - utvorili sa v rámci palatalizácie
4.nebolo znelej trenej hlásky h, bolo iba razené g. Túto spoluhl. zdedila stará slovenčina z psl.
5.pernozubnú neznelú hlásku f stará slovenčina v 9. stor. nemala. Svedčia o tom najmä dve sku-točnosti: nerovnomerná realizácia znelostného páru v-f v súčasných nárečiach i v spisovnej slovenčine (hrad - hrat, dub - dup, ale spev - speu) a typy v nárečiach (v Pešti - ch Pešti, včera - ščerá, čéra). V niektorých prípadoch dodnes nahradzujú hlásku f iné trené neznelé hlásky, resp. hlásky f tu niet.
6.v rannej etape vývinu slovenčiny bolo iba obojperné v (označ. ako w), ktoré znelo asi tak ako v, napr. v spisovnejslovenčine v príp. sľiuka, prauda, stau...
Vývin samohlások po 9. stor.
Prechod nosových hlások v hlásky ústne nazývame denazalizácia.
1.Vývin nosovky o - dnes máme v pozíciách starej nosovky o ústnu hlásku u v krátkych polohách, v dlhých polohách hlásku ú.
2.Vývin nosovky ę - za krátku nosovku ę máme dnes striednicu ä, a, e, za dlhú ę máme ä, ia, á, ej.
Vývin jerov ь - ъ
- prejavuje sa buď ako zánik jerov alebo ako prechod jerov na plné samohlásky - vokalizácia jerov.
1.v slabej polohe, t.j. v nepárnej slabike počítajúc od konca jery zanikali
2.v silnej polohe, t.j. v párnej slabike počítajúc od konca jery sa menili na plné samohlásky
Pravidlo o prechode jerov na plné samohl. a o ich zániku sa nazýva jerové pravidlo / Havlíkovo pravidlo. Toto sa neuplatňovalo rovnomerne.
Vývin samohlások v krátkych pozíciách
Vývin samohlások a - ä
Samohl. a sa zachovala po tvrdých samohláskach (rana, hlava..). Samohl. ä bola samohláskou pre-dopodnebnou, otvorenou. V najstaršej fáze vývinu slovenčiny sa vyskytovala po mäkkých spoluhl. a v pozícii starého ę (> ä> ä ).
Vývin samohlások o - ´e, a hlások e a ě
Členy páru o - ´e nezaznamenali závažnejšie zmeny. Samohl. ě v krátkej pozícii splynula s predným, mäkčiacim ´e.
Vývin samohlások y - i, u - ü
Staré psl. y sa na celom území slovenského jazyka zmenilo na i (nemäkčiace) okrem okrajových východoslovenských nárečí. Odchýlky: na juhu Slovenska. Tu nastala zmena y> e (ryby> rebe, bystrý> bestrej). Samohl. ü sa vyskytovala po mäkkých spoluhl. Takmer na celom území Sloven-ska splynula s u. Odchýlky: južná časť Gemera - ü> i (cidzí, bricho, koži, kraji)
Vývin samohlások v dlhých pozíciách
- dlhé samohl. v staršej slovenčine prešli zložitejším vývinom ako samohlásky krátke. Charakteris-tickým javom pri vývine samohl. v dlhých pozíciách je prechod niektorých dlhých samohl. do dvoj-hlások - diftongizácia.
Vývin samohlások á - ä
Samohl. á odhliahnuc od jej skrátenia pôsobením rytmického zákona v stredoslovenských nárečiach nezaznamenala vážnejšie zmeny. Dlhá predná samohl. ä bola pôvodne v: za psl. ę (pätok, väc), za psl. ьja, ěja ako výsledok kontrakcie: znamenä, säti, smäti sä... a napokon po mäkkých spoluhl.: uľićäch, do tých čäs, mäsär... Tento protiklad sa zachováva iba na okrajovom území starej slovenči-ny. Na ostatnom území zanikol (záp. a vých. Slovensko), alebo namiesto neho vznikol nový vzťah á - ia (stredné Slovensko).
Vývin dlhých samohlások ó - ´é a dlhých hlások é a ě
V strednej slovenčina sa diftongovali obidva členy ó - ´é, a to ó> uo (kuoň, nuož), ´é> ie (viem, bieda). Staré ě splynulo s ´é. Na juhozápadnom Slovensku ´é splynulo s é (zadným, nemäkčiacim)
Vývin dlhých samohlások ý - í, ú - ü
Dlhá samohl. ý sa zmenil na í (díchať) a ü sa zmenilo na ú (sľúbiť, majú)
Vývin spoluhlások po 9. storočí
Vznik tzv. mäkkostnej spoluhláskovej korelácie
V dobe zániku jerov sa definitívne uskutočnil rozklad praslovanskej slabiky. Zánikom koncového jeru z pôvodného dvojslabičného slova sa stalo slovo jednoslabičné. Zákon otvorených slabík, ktorý bol pre psl. charakteristický, prestal v tom čase pôsobiť.
Vývin spoluhlások mäkkého radu
Strata mäkkosti spoluhlások, čiže depalatalizácia
- zánik pôvodnej mäkkej spoluhlásky, ktorá po zániku jeru sa dostala do bezprostrednej blízkosti inej spoluhlásky (otьca> oťca> otca)
- zánik mäkkého ŕ v prospech tvrdého r
- v 13. - 14. stor. zanikli v stredoslovenských a v západoslovenských nárečiach mäkkostné protikla-dy z - ź, s - ś.
Vznik znelostnej asimilácie (neutralizácie)
- jav, keď sa v istých prípadoch znelá spoluhl. mení na neznelú a opačne, neznelá na znelú. Dochá-dza k nej na rozhraní morfém (záhrad-ka - záhratka, slad-ký - slatký). Dnes k znelostnej asimilácii dochádza v rámci týchto znelostných párov: b - p, d - t, ď - ť, g - k, dz - c, dž - č, z - s, ž - š, h - ch, v - f, pričom páry h - ch, v - f sa realizujú v spisovnej slovenčine a taktiež v jednotlivých nárečiach osobitne.
Podmienky pre vznik znelostnej asimilácie boli dané zánikom jerov (spoluhl. sa dostali na koniec slova alebo bezprostredne pred iné spoluhl.)
Vznik zdvojených spoluhlások
Dnes zdvojené spoluhl. charakterizujú takmer celú oblasť západoslovenských nárečí (napr. nišší, makkí, šillo, palla, masso). Súvislá oblasť od rieky Blavy a od Malých Karpát na západ zdvojené hlásky nepoznajú. Tieto majú buď jednoduché spoluhl. (niší, oca, mäkí/mekí), resp. zachovaný sta-rý stav (padla, jedla), pričom v centrálnych nárečiach stredoslovenských máme starú zmenu dl> l v prípade šilo, zubalo...
Zdvojovanei spoluhl. po zániku jerov a po vzniku znelostnej asimilácie
Po zániku jerov v slabej polohe sa spoluhl. dostali do bezprostrednej blízkosti. Zdvojené spoluhl. vznikali, keď začala pôsobiť znelostná asimilácia a vznikli aj asimiláciou skupín ds, ts, dc, tc, dš, tš, dč, tč (sudca - succa, otca - occa). Zdvojenie dobre zachovávajú centrálne nárečia západné, a to tak na juhu ako aj na severe.
Zmena dl> ll, dn> nn
- uskutočnila sa na súvislej strednej časti západnej slovenčiny (millo, sallo, palla, hlanní, sanni si).
Predpokladá sa, že táto zmena vznikla pod vplyvom starej maďarčiny.
Zdvojené jj
- stretávame sa s ním takmer v celej oblasti severozápadného Slovenska a na juhozápadnom Slo-vensku v Podudvaží (pojjé/pojje, dvojjé/dvojje).
VÝVIN SLOVENSKÉHO TVAROSLOVIA
Po kontrakcii a zániku jerov tvaroslovné členenie podstatných mien podľa témy s stalo natoľko ne-výrazné, že stará deklinačná sústava sa rozpadla a vznikla nová deklinačná súsava na základe pev-nejšieho kritéria - podľa rodu podstatného mena. Niektoré podstatné mená nerovnakého skloňova-nia úplne splynuli a utvorili jeden vzor (napr. o-kmene, u-kmene).
Na vývin skloňovania mala podstatný vplyv gramatická kategória životnosti. To sa odrazilo vo vyrovnávaní pádov vnútri vzoru. Takýmto spôsobom vznikli pádové dvojice gen. - ak, v sg. i v pl. (život. pod. m. muž. r.) a nom. - ak. v sg. i v pl. (neživot. pod. m. muž. r.).
Vývin skloňovania podstatného mena
Zo starých gramat. kategórií zanikol duál a vznikol rozdiel životnosť - neživotnosť.
Životné podstatné mená mužského rodu
- pôvodne sa skloňovali ako o-kmene. Len malá časť sa skloňovala ako u-kmene. Tie pod. mená, ktoré boli zakončené na -a, skloňovali sa ako a-kmene (vladyka, sluga). V lok. sg. i pl. zaniklo striedanie k/c, ch/š, s, h/z, v nom. pl. sa zachováva striedanie k/c (vojak/vojaci) a v strednej a zá-padnej slovenčine aj striedanie ch/s, š (Čech/Česi, Češi).
Vzor ,,chlap“
Dnešný vzor ,,chlap“ vznikol splynutím o-kmeňov a u-kmeňov a zánikom rozdielov medzi mäkkým a tvrdým skloňovaním. Pôvodné a-kmene (i ja-kmene) muž. rodu sa síce so vzorom ,,chlap“ zblížili, ale úplne s ním nesplynuli, preto sa pre životné podst. mená muž. rodu utvoril nový vzor ,,hrdina“.
Vzor ,,hrdina“
Všetky podstatné mená zakončené na -a označujúce mužskú osobu sa skloňovali ako ostatné a-kmene ženského rodu. (vladyka, sluga). Po zániku kmeňovej deklinačnej sústavy staré a-kmene mužského rodu sa postupne prikláňali k vzoru ,,chlap“.
Neživotné podstatné mená
- ich skloňovanie si zachováva pôvodný stav vo väčšej miere ako skloňovanie životných pod. mien mužského rodu. V tomto skloňovaní nevznikli pádové dvojice gen.-ak. ani v sg. ani v pl.. Z u-kmeňov sa uplatnila koncovka gen. pl. -ov. Vo väčšej miere z u-kmeňov prenikla popri pôvodnej koncovke -a v gen. sg. koncovka -u (žiaľu, čaju, hradu).
Vzor ,,dub“
Vzor ,,dub“ na rozdiel od vzoru ,,chlap“ v dat. a lok. sg. zachováva pôvodné koncovky, a to v dat.
-u (dubu, stromu), v lok. -e (zo staršieho ě, na dube)
Vzor ,,meč“
Vzor ,,meč“ zastupuje mäkké skloňovanie neživotných podstatných mien mužského rodu, ktoré historicky nadväzuje na psl. skloňovanie jo-kmeňov. Dodnes sa od vzoru ,,dub“ vzor ,,meč“ odlišu-je tými istými pádovými koncovkami, ktorými sa odlišovalo skloňovanie o-kmeňov a u-kmeňov. Je to koncovka lok. sg. -i (na stroji oproti na dube) a ak. pl. -e (z pôvodného ě, dnes stroje proti duby).
Podstatné mená ženského rodu
- v psl. sa skloňovali ako a-kmene, ja-kmene, i-kmene, u-kmene a r-kmene. Pre vývin skloňovania podstatných mien ženského rodu je charakteristické , že staré a-kmene a ja-kmene si po príslušných hláskoslovných zmenách takmer v celom rozsahu zachovali pôvodné gramatické tvary a sčast s tým aj staré rozdiely medzi mäkkým a tvrdým skloňovaním . Preto máme vzory ,,žena“ a ,,ulica“.
Vzor ,,žena“
- tento vzor si takmer dôsledne zachováva pôvodné skloňovanie.
Vzor ,,ulica“
- tento vzor nadväzuje na staré ja-kmeňové skloňovanie, ktoré pomerne dôsledne zachováva. Týmto sa súčasne zachovali aj staré tvaroslovné rozdiely medzi skloňovaním a-kmeňov a ja-kmeňov. Je to najmä gen. sg. (ženy proti ulice), pádová dvojica dat.-lok. sg. (žene-žene // ulici-ulici) a pádová dvojica nom.-ak. pl. (ženy-ženy // ulice-ulice).
Vzor ,,kosť“ a ,,dlaň“
- obidva vzory sa vyvinuli z i-kmeňov ženského rodu. Vzor ,,kosť“ v sg. zachováva staré i-kmeňové skloňovanie takmer úplne. Do dat., lok, a inštr. pl. prenikli koncovky vzoru ,,ulica“.
Podstatné mená stredného rodu
- v historických časoch sa skloňovali ako o-kmene, jo-kmene a niektoré spoluhláskové kmene (s-kmene, n-kmene, nt-kmene). Pre podstatné mená stredného rodu je charakteristické, že pôvodný stav zachovávajú iba v sg. V pl. takmer dôsledne sa uplatnili koncovky skloňovania podstatných mien ženského rodu.
Vzor ,,mesto“
- vznikol z psl. skloňovania o-kmeňov stredného rodu. V sg. sa koncovky tohto starého skloňovania zachovávajú dodnes. Iba v lok. sg. sa odstránilo striedanie k/ć, h/ź, ch/ś, š a tak ako pri pod. menách muž. rodu prenikla do tohto pádu koncovka -u (v mlieku). V pl. su koncovky podľa vzoru ,,žena“.
Vzor ,,pole“
Vcelku mäkké skloňovanie podstatných mie stredného rodu zasiahli tie isté vývinové tendencie ako tvrdé skloňovanie, pravda, s tým, že v pl. sa uplatnili koncovky mäkkého vzoru ,,ulica“.
Vznik vzorov po kontrakcii
Vzor ,,znamenie“
Vzor ,,znamenie“ sa vyvinul zo starého ъjo-kmeňa, ktorý mal také isté koncovky ako skloňovanie jo-kmeňov. V pl. sa uplatnili koncovky skloňovania vzoru ,,ulica“.
Vývin skloňovania prídavných mien
Charakteristickým znakom menného skloňovania prídavného mena bolo, že jednotlivé tvary sa tvo-rili tými istými koncovkami ako príslušné tvary podstatných mien. Vzory sa rozoznávali na mäkké a tvrdé. Dnes menné skloňovanie prídavných mien v slovenčine nejestvuje. Zostali po ňom iba sto-py v príd. menách, číslovkách, najmä v príslovkách (hoden, dlžen)Zložený tvar prídavného mena sa skladal z dvoch tvarov: z menného tvaru prídavného mena a z príslušného tvaru zámena.
Vývin skloňovania zámen
Zámená si zachovávajú takmer všetky historické gramatické vlastnosti. Z gramatických kategórií tak ako aj pri ostatných ohybných slovných druhoch zanikol duál.
Vývin skloňovania čísloviek
Číslovky osobitné skloňovanie nemali ani v historických časoch. Skloňovali sa alebo ako zámená, alebo ako prídavné mená, resp. ako podstatné mená.
Vývin slovesa a slovesných tvarov
Hláskoslovné zmeny neovplyvnili vývin slovesa a slovesných tvarov do takej miery, ako to bolo pri podstatných menách. Pôvodná téma v rámci slovesných tvarov v zásade zostala dodnes a jej pôvod-ná podoba zanikla len v niektorých prípadoch. Z psl. slovesných gramatických kategórií úplne zani-kol iba duál, z časov postupne aorist (min. čas, vyjadroval deje minulé, ktoré sa skončili v minulosti. Bol to jednoduchý, určitý tvar) a imperfektum (bol to tvar jednoduchý, označoval deje minulé prebiehajúce súčasne s inými dejmi minulými).
Vývin prísloviek
Príslovky sú slová nesklonné. Vyjadrujú rozmanité okolnosti deja iné vzťahy. Už v historických dobách jestvovali osobitné prostriedky na tvorenie prísloviek. Proces vzniku prísloviek a rozličných gramatických tvarov nazývame adverbializácia. Tento proces je produktívny ešte aj dnes.
V historických dobách sa často advebializovali tvary prídavných mien (dobre, ticho), podstatných mien (dnes - tento deň), veľa prísloviek je z predložkových pádov (do-za-ista, na-isto). Príslovky slovesného pôvodu sú vzácnejšie (hádam, bohdá, vari).
Predložky a spojky
Predložky vyjadrujú vzťahy so zreteľom na skutočnosť, ktorú vyjadruje podstatné meno. Z historického hľadiska sa delia na predložky pôvodné (bez, cez) a nepôvodné (mimo - minúť, dľa - dĺžka).
Spojky - ich funkciou je spájať vetné členy, resp. vety do vyšších celkov. Väčšina spojok sa v najdávnejších dobách vyvinula z iných slovesných druhov alebo z gramatických tvarov. Z prira-ďovacích spojok sú starobylé: a, i, aj, ani. Z podraďovacích spojok v slovenčine na seba upozorňuje spojka keď (vznikla asi z kedy odsunutím -y a zmäkčením podľa prípadov kaďe, taďe, kďe...), že (z IDE ge I. palatalizácie).
Citoslovcia
- vyjadrujú osobitnú skupinu medzi slovnými druhmi. Ich význam nie je ustálený. Z toho hľadiska ich delíme na tri skupiny: na expresívne, zvukomalebné a vôľové. Z hist. hľadiska sa delia na pô-vodné a nepôvodné.
Pôvodné - sú všetky neodvodené. Charakteristický je ich hláskoslovný sklad- napr. iba samohláska (á, í, a...), skupina spoluhlások (ššš-ššš, hŕŕ..) alebo slabika (no-no-no, aha).
západosl. stredosl. východosl.
privolávanie sliepok pi-pi na cip-cip, na-na na ťu-ťu-ťu
odháňanie sliepok heš, hešta heš, šta, fšš hiś
volanie na kone
do ťahu né, bijo, dio hijo, ďi, ďijo vijo, vio
zastaviť hé, pŕŕ hvó, hó ho
volanie na kravy, voly
do ťahu hajc hajs, no ča
zastaviť hóha, hó hó, hó ho
Nepôvodné- sú citoslovcia odvodené. Vznikali jednak zo slovesných tvarov (napr. hľa, ľa, ľaľa z tvaru ,,hľaď“, hibaj, boda z ,,bohdaj“, ale iď, poďho, veď, bisťu), jednak z podstatných mien, resp. prísloviek (beda, veru, hin,...).
Anotácia
Vývin slovenského jazyka sa sleduje od najstarších čias, pričom sa jednotlivé javy porovnávajú, a to v časti zameranej slavisticky najmä s ruštinou, v časti dotýkajúcej sa už samostatného vývinu slo-venského jazyka s jazykom slovenčine najbližším - s češtinou. Východiskom pre objasňovanie vý-vinu javov je porovnávanie praslovanského stavu so stavom v spisovnej slovenčine a v slovenských nárečiach. Tento postup berie do úvahy najmä praktické zretele. Umožňuje objasniť a hlbšie pocho-piť jazykový systém spisovnej slovenčiny a prehlbuje poznanie jazyka nášho ľudu - slovanských nárečí. Súčasný stav v nárečiach podáva bezprostredné svedectvo o charaktere vývinu jazyka z teritoriálneho hľadiska.
Celkove budujeme na dvoch hlavných tézach marxistickej jazykovedy: jazyk je jav spoločenský a jazyk je systém.
