referaty.sk – Všetko čo študent potrebuje
Branislava
Sobota, 14. decembra 2019
Teória o vývine Slovenského jazyka
Dátum pridania: 23.08.2006 Oznámkuj: 12345
Autor referátu: brisid
 
Jazyk: Slovenčina Počet slov: 4 010
Referát vhodný pre: Vysoká škola Počet A4: 11
Priemerná známka: 2.98 Rýchle čítanie: 18m 20s
Pomalé čítanie: 27m 30s
 

Podstata a vývin jazyka
Jazyk je jav spoločenský.
1. Slúži ľudskej spoločnosti ako nástroj vzájomného dorozumievania a vyjadrovania a výmeny myšlienok. Dôležitá je súvislosť myslenia a jazyka. Tieto tvoria dialektickú jednotu.
2. Od svojho vzniku mal celospoločenský charakter. Bol majetkom celej spoločnosti a tento spolo-čenský ráz mal a má aj v triednej spoločnosti.
3. Dnes, keď ľudská spoločnosť je už zväčša zoskupená do národov, jazyk má celonárodný charak-ter.
4. Je to systém prostriedkov, medzi ktorými sú isté vzťahy.
Základnými zložkami jazykového systému sú gramatika a slovník. Gramatická stavba - to sú jazy-kové prostriedky, ktoré umožňujú vyjadrovať rozmanité vzťahy a obmeňovaním slov utvárať väčšie celky - vety. Slovník obsahuje jednak všeobecne používané a najpotrebnejšie slová pri spoločen-skom styku, jednak slová, ktoré slúžia spoločnosti iba na určitom stupni jej vývinu.

Jazyková príbuznosť
Dnešné európske a niektoré ázijské jazyky sa vyvinuli zo spoločného základu tzv. divergenciou, čiže rozpadom pospolného jazyka. Tento spoločný základ sa nazýva indoeurópsky prajazyk. IDE bol útvar dynamický, sám prešiel rozmanitými cestami vývin a bol vnútorne diferencovaný. IDE jazyky boli z hľadiska typologického jazykmi flektívnymi, t.j. tvorili tvary koncovkami, ktoré vy-jadrovali niekoľko gramatických významov naraz.

Miesto slovenčiny v rodine slovanských jazykov
Slovenčina ako jazyk západoslovanský
Slovenčina patrí do veľkej rodiny západoslovanských jazykov. Z tých je slovenčine najbližšia češti-na. Táto blízkosť bola podmienená i mimojazykovými činiteľmi: bezprostredným zemepisným su-sedstvom starých kmeňových oblastí a akiste čulými stykmi v oblasti hospodársko-spoločenského života už v dobe formovania kmeňových nárečí. Jazyková blízkosť slovenčiny a češtiny, pravda, vyniká najmä v historickom porovnaní starších jazykových javov.
Tzv. juhoslavizmy v strednej slovenčine a polonizmy v slovenčine východnej
Juhoslavizmami v strednej slovenčine nazývame staršie javy, ktoré pripomínajú stav v južnej sku-pine slovanských jazykov. Dnes sa za juhoslavizmy pokladajú tri javy: zmena psl. ort-, olt-> rat-, lat-, s za staré ch z II. palat. a zmena dl, tl>l.

Vo východnej časti územia slovenského jazyka nachádzame zasa niektoré prípady, ktoré pripomína-jú pomer v lechickej skupine resp. poľštine. Také sú napr. slová chlop (ale chlapec, chlopec zried-kavo), pohrotka, pohrutka (i pahrutka), džad ai. Tieto prípady sa nazývajú polonizmy. Treba pri-pomenúť, že tu ide o prípady izolované a že sú to iba lexikálne výpožičky (prevzatia). Naj-starší stav striednice dz za psl. dj v slovenčine Z najstarších javov, ktoré charakterizovali starú slovenčinu v ranej fáze jej vývinu ako jazykový celok, bola striednica dz za psl. dj. Dnes máme striednicu dz vo všetkých slovenských nárečiach. Striednica z sa sporadicky vyskytuje iba v najzápadnejšej časti Slovenska za Malými Karpatmi.

Jazykové územie starej slovenčiny
Je veľmi pravdepodobné, že západoslovanské jazykové územie siahalo ďalej na juh, ako je to dnes. Nepriamo o to tom svedčila aj prítomnosť juhoslavizmov v strednej slovenčine. Výraznejšie sve-dectvo o tom však podáva rozbor starých miestnych názvov v oblasti Tisy a v Zadunajsku.
Z hľadiska jazykového sa dá predpokladať, že územie starej slovenčiny bolo už pred 10. stor. roz-členené na tri veľké oblasti: na oblasť západnú, strednú a východnú. Zásadnejšie sa odlišovala naj-mä stredná slovenčina, a to nielen v hláskosloví, ale aj v tvarosloví a slovníku. Boli tu aj odlišné pomery intonačné (odlišovala sa západná oblasť od východnej) a prízvukové.

VÝVIN SLOVENSKÉHO HLÁSKOSLOVIA
Systém samohlások v 9. storočí
Stará slovenčina v ranej fáze svojho vývinu zdedila z praslovančiny tento inventár samohlások:
a/ä, o/o, u/ü, y/i, o/ę, ъ/ь, ě
V slovenských nárečiach máme dnes zhruba dva samohláskové systémy, a to v nárečiach stredoslo-venských (a - ä, o - e, u - i), a v nárečiach západoslovenských a východoslovenských (a, o-e, u-i...). porovnaním týchto samohl. systémov so systémom starej slovenčiny zistíme, že inventár samohl. starej slovenčiny sa líši: prítomnosťou páru nosoviek, jerov, párov u - ü, y - i a napokon ě.

Systém spoluhlások v 9. storočí
Hláskoslovná povaha jednotlivých spoluhlások v ranej etape vývinu starej slovenčiny bola daná vlastnosťami psl. slabiky. Je možné, že v 9. stor. vzťah medzi jednotlivými spoluhláskami založený na rozdiele mäkkosť - tvrdosť sa ešte ani neuvedomoval. Podmienky pre uvedomovanie si tohoto rozdielu vznikli v 10. stor., keď zanikli jery, v dôsledku čoho sa prehodnocoval aj starý psl. slabič-ný systém. V tomto čase v hláskoslovnom systéme jestvoval už rad mäkkých spoluhlások proti radu tvrdých spoluhlások, resp. rad určitých spoluhlások sa uvedomoval len ako mäkký (dź, ć, ž,...) alebo naopak len ako tvrdý (k, g, ch,...).

1.rozdiel mäkkosť - tvrdosť sa uvedomoval v rámci týchto spoluhláskových radov:
ď ť ń ľ ŕ b p m v ź ś
d t n l r b p m v z s
- Mäkké páry spoluhlások d/ď, t/ť, n/ň, l/ľ máme zachované najmä v stredoslovenských nárečiach i v spisovnej slovenčine. Na väčšej časti záp. i vých. nárečí v pozícii ď, ť je dnes síce dz, c (dzedzina, ciho), no svojím pôvodom tieho hlásky taktiež ukazujú na prítomnosť mäkkých spoluhl. ď, ť.
- Mäkké ŕ sa v slovenčine nezachovalo, splynulo s tvrdým r (v češtine je namiesto ŕ - ř).
- Mäkké pernice b, p, m, v stará slovenčina zdedila z psl. bj, pj, mj, vj, z ktorých sa vo vých. a juž. skupine vyvinulo bľ, pľ, mľ, vľ (t.j. tzv. epent. ľ). Dodnes mäkké b, p, m, v majú nárečia sotácke (východoslovenská oblasť).

- Mäkké sykavky ź, ś máme do značnej miery zachované vo východoslovenských nárečiach, napr. źima, śeno...
2.mäkké spoluhl. boli dź, ć, dž, č, ž, š vznikli v rámci vývinu psl. hláskoslovia buď tzv. palatati-záciou spoluhl. k, g, ch, alebo splývaním neslabičného j s predchádzajúcou spoluhláskou
3.tvrdé spoluhl. k, g, ch - utvorili sa v rámci palatalizácie
4.nebolo znelej trenej hlásky h, bolo iba razené g. Túto spoluhl. zdedila stará slovenčina z psl.
5.pernozubnú neznelú hlásku f stará slovenčina v 9. stor. nemala. Svedčia o tom najmä dve sku-točnosti: nerovnomerná realizácia znelostného páru v-f v súčasných nárečiach i v spisovnej slovenčine (hrad - hrat, dub - dup, ale spev - speu) a typy v nárečiach (v Pešti - ch Pešti, včera - ščerá, čéra). V niektorých prípadoch dodnes nahradzujú hlásku f iné trené neznelé hlásky, resp. hlásky f tu niet.
6.v rannej etape vývinu slovenčiny bolo iba obojperné v (označ. ako w), ktoré znelo asi tak ako v, napr. v spisovnejslovenčine v príp. sľiuka, prauda, stau...

Vývin samohlások po 9. stor.
Prechod nosových hlások v hlásky ústne nazývame denazalizácia.
1.Vývin nosovky o - dnes máme v pozíciách starej nosovky o ústnu hlásku u v krátkych polohách, v dlhých polohách hlásku ú.
2.Vývin nosovky ę - za krátku nosovku ę máme dnes striednicu ä, a, e, za dlhú ę máme ä, ia, á, ej.
Vývin jerov ь - ъ
- prejavuje sa buď ako zánik jerov alebo ako prechod jerov na plné samohlásky - vokalizácia jerov.
1.v slabej polohe, t.j. v nepárnej slabike počítajúc od konca jery zanikali
2.v silnej polohe, t.j. v párnej slabike počítajúc od konca jery sa menili na plné samohlásky
Pravidlo o prechode jerov na plné samohl. a o ich zániku sa nazýva jerové pravidlo / Havlíkovo pravidlo. Toto sa neuplatňovalo rovnomerne.

Vývin samohlások v krátkych pozíciách
Vývin samohlások a - ä
Samohl. a sa zachovala po tvrdých samohláskach (rana, hlava..). Samohl. ä bola samohláskou pre-dopodnebnou, otvorenou. V najstaršej fáze vývinu slovenčiny sa vyskytovala po mäkkých spoluhl. a v pozícii starého ę (> ä> ä ).
Vývin samohlások o - ´e, a hlások e a ě

Členy páru o - ´e nezaznamenali závažnejšie zmeny. Samohl. ě v krátkej pozícii splynula s predným, mäkčiacim ´e.
Vývin samohlások y - i, u - ü
Staré psl. y sa na celom území slovenského jazyka zmenilo na i (nemäkčiace) okrem okrajových východoslovenských nárečí. Odchýlky: na juhu Slovenska. Tu nastala zmena y> e (ryby> rebe, bystrý> bestrej). Samohl. ü sa vyskytovala po mäkkých spoluhl. Takmer na celom území Sloven-ska splynula s u. Odchýlky: južná časť Gemera - ü> i (cidzí, bricho, koži, kraji)

Vývin samohlások v dlhých pozíciách
- dlhé samohl. v staršej slovenčine prešli zložitejším vývinom ako samohlásky krátke. Charakteris-tickým javom pri vývine samohl. v dlhých pozíciách je prechod niektorých dlhých samohl. do dvoj-hlások - diftongizácia.
Vývin samohlások á - ä
Samohl. á odhliahnuc od jej skrátenia pôsobením rytmického zákona v stredoslovenských nárečiach nezaznamenala vážnejšie zmeny. Dlhá predná samohl. ä bola pôvodne v: za psl. ę (pätok, väc), za psl. ьja, ěja ako výsledok kontrakcie: znamenä, säti, smäti sä... a napokon po mäkkých spoluhl.: uľićäch, do tých čäs, mäsär... Tento protiklad sa zachováva iba na okrajovom území starej slovenči-ny. Na ostatnom území zanikol (záp. a vých. Slovensko), alebo namiesto neho vznikol nový vzťah á - ia (stredné Slovensko).
Vývin dlhých samohlások ó - ´é a dlhých hlások é a ě
V strednej slovenčina sa diftongovali obidva členy ó - ´é, a to ó> uo (kuoň, nuož), ´é> ie (viem, bieda). Staré ě splynulo s ´é. Na juhozápadnom Slovensku ´é splynulo s é (zadným, nemäkčiacim)
Vývin dlhých samohlások ý - í, ú - ü
Dlhá samohl. ý sa zmenil na í (díchať) a ü sa zmenilo na ú (sľúbiť, majú)

 
   1  |  2  |  3    ďalej ďalej
 
Copyright © 1999-2019 News and Media Holding, a.s.
Všetky práva vyhradené. Publikovanie alebo šírenie obsahu je zakázané bez predchádzajúceho súhlasu.