1. Čeština sa na Slovensku nevyvíja, nestačí potrebám laickej vedy, literatúry a publicistiky (domáce termíny sa počešťovali). Ale na českom území bola čeština moderný jazyk. Vznikali gramatické a slovníkové práce.

2. Proti biblickej češtine stojí kultúrna západoslovenčina a stredoslovenčina ako hovorová podoba nadnárečových administratívnych, právnych a kultúrnych prejavov. V Čechách nejestvovala hovorená podoba spisovného jazyka- čeština bola iba písaným jazykom.


2.7. Vznikanie a rozvoj kultúrnej slovenčiny

Kultúrna slovenčina je jazykový útvar, relatívne ustálený, ktorý sa používal najprv v administratívno-právnych zápisoch, neskoršie ale ešte v 16. storočí aj v iných žánroch. Spisovným teda nadnárečovým východiskom bola v ňom spisovná čeština, ale jeho komunikatívnu platnosť v hláskosloví, morfológii a v slovníku zabezpečovala do značnej miery slovenčina. (v kultúrnej slovenčine sa neuplatnili priamo miestne slovenské nárečia, ale taká podoba slovenčiny, ktorá sa uplatňovala v nadnárečovom kontakte). Čeština do kultúrnej slovenčiny vnáša najmä ustálené formuly, syntaktické prostriedky (hlavne spojky v súvetiach) a terminológiu, hlavne pomenovania pre abstraktá. Najprv sa šírila kultúrna stredoslovenčina, ktorá začala rozširovať svoje nárečové hranice. Situácia na východnom Slovensku bola odlišná od vývinu na západnom a strednom Slovensku.

Používanie češtiny sa rozšírilo v časoch Jána Jiskru z Brandýsa (výhražný list mestu Bardejov). Z jazykového hľadiska sa používala reč, ktorá sa dala nazvať ako miešanina východoslovenských, poľských a ukrajinských jazykových prvkov. Turecké nájazdy a stavovské povstania spôsobili zmenšenie vplyvu kultúrnej stredoslovenčiny a zapríčinili naopak rozvoj kultúrnej západoslovenčiny. Hlavným centrom sa stala Trnava. V jazyku sa nevyskytovali písmená ě a ř. Začalo prenikať označovanie ť, ď, ň. Prvky kultúrnej západoslovenčiny prenikali aj na stredné Slovensko. Zámerne formovaná podoba nadnárečového útvaru mala v jednotlivých javoch spoločnú podobu pre celé slovenské územie. Používal sa ako jazyk administratívno-právnych písomností v mestách a zemianskych stoliciach a ako jazyk umeleckej a odbornej literatúry, taktiež v modlitbách, kázňach. Cudzie jazyky mali veľký vplyv na slovnú zásobu. Najväčší vplyv mala latinčina, čeština (najsilnejší), nemčina (vandrovať, šafár, richtár, jarmok) a maďarčina (málo badateľný).


2.8. Bernolákovské obdobie

Osvietenstvo sa prejavilo hlavne v oblasti vedy a umenia. Ide o emancipáciu od náboženstva a úsilie vybudovať prírodné vedy na exaktných metódach a bádateľských postupoch, z hospodárskeho hľadiska išlo o odstránenie nedostatkov feudalizmu, z politického o zvýšenie pracovnej aktivity širokých más a o zlepšenie hospodárskeho a vzdelanostného stavu. V prácach J. B. Magina, J. Papánka, Juraj Sklenára sa hovorí o existencii slovenskej národnosti. Práve o tomto období sa môže tvrdiť, že predstavuje začiatok formovanie slovenského národa. Jedna z osobností, ktoré bezprostredne predchádzali počin Antona Bernoláka, je Jozef Ignác Bajza. Bol to dolnodubovský farár, ktorý sa pokúsil kodifikovať spisovnú slovenčinu ešte pred Bernolákom.

Už v roku 1782 napísal Epigramy, ktoré vtedy pre zákrok cenzúry nevyšli. O rok na to vyšiel prvý zväzok jeho hlavného diela René mládenca príhody a skúsenosti. V týchto a aj v ďalších dielach uplatňoval svoj „slowácki“ jazyk. Jeho pravopis a gramatika postrádali pevnejšiu a odôvodnenejšiu kodifikáciu, hoci zrejme mal v úmysle kodifikovať všeobecne rozšírené formy jazyka. Preto sa jeho podoba neujala. Vystúpenie Antona Bernoláka a jeho skupiny bolo podložené tým, že národné uvedomenie vzrástlo do tej miery, že samostatný spisovný slovenský jazyk sa stal nevyhnutným. Za príčinu, pre ktorú vznikol samostatný spisovný jazyk sa pokladá potreba mať celoslovenskú jednotnú formu jazyka. Za Bernolákom stála celá generácia mladých kňazov. Na začiatku odôvodňovali svoj počin veľmi jasne a jednoznačne. Keďže všetky národy majú svoj spisovný jazyk a literatúru, je nevyhnutné, aby ho mali aj Slováci. Pri kodifikácii Bernolák vychádzal zo živej reči. Za prvoradú považoval výslovnosť a z nej sa mal odvodiť pravopis, netreba prijať pre normu výslovnosť ľudu, ale vzdelancov a literátov (tých, ktorí nehoria za češtinu). Za základ jazyka považoval západoslovenský kultúrny jazyk. Formoval sa v trnavskom centre a v tlačenej katolíckej literatúre. Základné zásady, ktoré využívala bernolákovčina boli:

1. odstraňuje y- i ponecháva len i, í.
2. mäkkosť ť ď ň ľ sa označuje vždy
3. predložka s a z sa píšu podľa výslovnosti
4. hlásku j píše ako g, q ako kw, x ako ks,gz.
5. zavádza skupinu šč
6. hláska g sa píše ako ˇg
Prečo sa bernolákovčina neprijala? Odhalenie jakobínskeho sprisahania, hospodárska a kultúrna sila západu poklesla.


2.9. Štúrovské obdobie

Štúrovský obdobím sa rozumejú tridsiate a štyridsiate roky 19. storočia. Začína, keď sa zámerne začali písať básne stredoslovenčinou (Samo Chalupka, Karol Kuzmány), končí po vyjdení Hattalovej Krátkej mluvnice slovenskej. Toto obdobie nadväzuje priamo na bernolákovské obdobie a je istým zavŕšením národnouvedomovacieho procesu. Je to kľúčové obdobie