Štylistický rozbor textu

Narkománia je selekcia

Čo sa týka takzvaných mäkkých drog, ako napríklad marihuany, mám k ich užívaniu výhrady, ale tie sú vyslovene osobného rázu. Ten dym mi jednoducho nechutí, smrdí mi, je horký a štipľavý. Som človek viacerých nerestí, ale sústreďujem sa len na tie, ktoré sú mi príjemné. Na druhej strane som presvedčený, že zakazovať fajčenie konope je blbosť. Štátomafia sa dôsledným stíhaním pestovateľov a užívateľov ľahkých drog usiluje robiť si alibi v očiach verejnosti, takže tak nekole oči, že trebárs v centre Bratislavy sa nerušene a verejne promenádujú díleri tvrdých drog, teda zväčša derivátov ópia, s ktorými je štátomafia pod jednou dekou.
Závislosť od tzv. tvrdých drog zničí človeka predovšetkým finančne a spoločensky, a až oveľa neskôr zdravotne.

To dokazujú viaceré známe postavy svetovej populárnej hudby, rocku, filmu či modelingu, ktorým sa dlhé roky darí nielen si svoju závislosť pestovať, ale ju aj (vo viacerých prípadoch) úspešne utajovať.
Ak má človek dosť peňazí, je udržiavaným narkomanom. Ak človek nemá dosť peňazí, stáva sa troskou. Každodenná potreba zohnať peniaze na jednu až dve dávky heroínu sa narkomanovi stáva zmyslom života. Keď sa mu podarí úspešne rozpredať vlastný inventár (a inventár svojich najbližších), stáva sa verejným ohrozením. Nič, čo nie je privarené, zareťazované alebo strážené psami, nie je bezpečné pred narkomanom v začínajúcom abstinenčnom syndróme.
Podľa mňa jedinou cestou, ako zlikvidovať tento problém, je plná legalizácia všetkých drog, mäkkých aj tvrdých. Neobávam sa, že by po legalizácii týchto drog stúpla krivka závislých. S drogami je to ako s alkoholom alebo cigaretami: aj tie sú voľne dostupné, ale závislá je len časť populácie. Toxikoman je človek najprv v hlave, až v druhom slede siaha po droge. Je to geneticky dané. Ak by sme legalizovali drogy, bol by to účinný úder narkomafiánom, priživujúcim sa na ľudskej slabosti a nešťastí.

Obávam sa však, že naša štátomafia nemá skutočný záujem riešiť drogovú zločinnosť. Radšej raz za čas zatkneme nejakých študentíkov, ktorí si niekde v kvetináči alebo na lúke pestujú konope, ako by sme mali spôsobovať citeľné rany bossom, riadiacim ilegálny obchod s narkotikami. Prečo asi? Tipujem, že preto, lebo je to tam hore nejako poprepájané a istené.
Moja predstava praktického riešenia by bola vcelku jednoduchá: V každom väčšom meste (opiátová závislosť je takmer výhradne záležitosťou väčších miest, respektíve ich periférií), najlepšie priamo v centre, navrhujem jednu z lekární prispôsobiť pre potreby non-stop centra pre narkomanov. Dávka zdravotne nezávadného heroínu, alebo iného derivátu ópia, by sa tu predávala za výrobnú cenu, plus by sa do nej zaratúvali náklady na prevádzku centra. Tu by si každý narkoman mohol pod odborným dohľadom hygienicky aplikovať drogu. Povedzme, že by dávka nestála viac než päťdesiat korún, čo je asi desatina ceny za dávku pančovaného a nekvalitného heroínu na čiernom trhu.

Toto opatrenie by podľa mňa malo za následok, že by sme sa mohli cítiť oveľa bezpečnejšie a aj náš majetok by bol menej ohrozený. Veď ťažisko drobnej kriminality, ktorá ľuďom v mestách otravuje život, tvorí práve kriminalita narkomanov. Samozrejme, samotný problém narkománie to nerieši, ale ten riešenie ani nemá. Narkománia je selekcia, pomocou ktorej sa nekvalitné gény prostredníctvom ich nositeľov vyraďujú z ďalšieho obehu. Pokúsme sa preto chrániť tých, ktorých ešte zachrániť možno.

Peter Pišťanek
Autorom tohto článku je spisovateľ píšuci ironicky a občas až satiricky o ľudských vlastnostiach a skutkoch. Je to tu značne citeľné a nezanedbateľné. Nevyslovuje ani súhlas, ale ani nesúhlas s užívaním drog (či už tvrdých alebo mäkkých). Opisuje pre aj proti. Článok je silne subjektívny s dôrazom na príjemcu a jeho vnímanie. Subjektívnosť sa týka aj osôb mimo komunikačnej situácie – narkomanov, ktorí si (väčšinou) vybrali narkomániu, na jednej strane a štátnikov, ktorí (podľa autora) takýto spôsob nepriamo podporujú, na strane druhej. Ako tému príspevku si vybral narkomániu a jej riešenie modernou spoločnosťou. Funkciou je informovať o tom, ako to vidí on, vyvolať reakciu a diskusiu medzi prijímateľmi.

Autorovou motiváciou bola zrejme potreba vyjadriť sa k otázke narkománie, odovzdať svoje postoje a názory verejnosti a vyvolať reakciu. Pri realizácii svojho zámeru využíva textové komunikačné stratégie. Prihovára sa príjemcovi, vie o jeho prítomnosti a dáva mu to aj najavo, teda ho môže ľahšie ovplyvňovať a predkladať mu svoje názory.
Keďže ide o písaný komunikačný text, nemôžeme tu nájsť žiadne nejazykové komunikačné prostriedky. Môžeme si len domýšľať na základe vlastných skúseností a postojov jeho mimické prejavy. Text neobsahuje žiadne grafické nejazyková komunikačné prostriedky.
V texte je podané dostatočné množstvo informácií, takže možnou komunikačnou bariérou je interakcia a z nej vyplývajúca neschopnosť alebo nechcenosť prijať text v jeho podobe.
Text je založený na komparatívnosti klady a zápory narkománie, riešenia vlády (či štátomafie, ako ju nazval) a riešenia autora – príjemca si môže vybrať z viacerých variánt možného výsledku.

Čo sa týka takzvaných mäkkých drog, ako napríklad marihuany, mám k ich užívaniu výhrady, ale tie sú vyslovene osobného rázu. Ten dym mi jednoducho nechutí, smrdí mi, je horký a štipľavý. Som človek viacerých nerestí, ale sústreďujem sa len na tie, ktoré sú mi príjemné.

Hneď v prvej vete nám autor predkladá svoj postoj k užívaniu drog, s dodatkom, že ide o osobné dôvody. Subjektívnosť posilňuje expresívnosťou „mám k ich užívaniu výhrady, ale tie sú vyslovene osobného rázu“, „ten dym mi nechutí“. Mohlo by sa zdať, že sa snaží podsúvať svoje názory a myšlienky príjemcovi „Ten dym mi jednoducho nechutí, smrdí mi, je horký a štipľavý.“ – negatívna stránka fajčenia marihuany alebo jej derivátov je vyjadrená a podporená využitím gradácie. Vyjadruje síce svoje stanovisko, ale môj pocit je taký, že sa na jednej strane snaží podať objektívne informácie a zámerne zvýrazňuje svoje negatívne stanovisko na strane druhej.
Na druhej strane som presvedčený, že zakazovať fajčenie konope je blbosť. Štátomafia sa dôsledným stíhaním pestovateľov a užívateľov ľahkých drog usiluje robiť si alibi v očiach verejnosti, takže tak nekole oči, že trebárs v centre Bratislavy sa nerušene a verejne promenádujú díleri tvrdých drog, teda zväčša derivátov ópia, s ktorými je štátomafia pod jednou dekou.

Úvod vety „Na druhej strane“ je jasným ukazovateľom, že autor dokáže pozerať na riešený problém aj z inej strany a podávať informácie „z druhej strany“. Subjektívnosť vyjadruje sociolekt v slovách „blbosť“, „promenádujú“ a „štátomafia“. Cez používanie slangových slov a vytváraním nových slov sa pokúša priblížiť príjemcovi a zaujať ho. Pri tom používa aj figuratívnosť a k nej patriace metafory „robiť si alibi v očiach“, „nekole oči“ alebo „pod jednou dekou“, čím sa snaží spestriť a znápadniť text. Kontrast medzi ľahkými a tvrdými drogami a ich užívateľmi. Zatiaľ čo tých prvých zatvárajú, tým druhým pomáhajú k lepším zárobkom. Priblíženie sa k príjemcovi cez zlosť a hnev na dnešnú vládu, ktorá berie úplatky a zatvára oči pred dílermi tvrdých drog, sa deje priamo a jednoducho – každý občan by mal byť pohoršený takýmto správaním a vyjadriť svoj postoj – či už pozitívny alebo nie.

Závislosť od tzv. tvrdých drog zničí človeka predovšetkým finančne a spoločensky, a až oveľa neskôr zdravotne. To dokazujú viaceré známe postavy svetovej populárnej hudby, rocku, filmu či modelingu, ktorým sa dlhé roky darí nielen si svoju závislosť pestovať, ale ju aj (vo viacerých prípadoch) úspešne utajovať.

Uvádzanie príkladov zo sveta showbusinessu má za úlohu podčiarknuť a zhodnoverniť výpovednú hodnotu textu. „to dokazujú“ je ďalším príkladom na potvrdzovanie vlastných autorových slov cez nachádzanie konkrétnych príkladov. Slová uvedené v zátvorkách „vo viacerých prípadoch“ sú povedané akoby mimochodom a okrajovo, ale sú veľmi dôležité. Tým len zvýrazňuje svoju identitu a subjektívne hodnotenie skutočnosti. Aj tu nachádzame figuratívnosť a metafory „pestovať si závislosť“ alebo „to dokazujú postavy“. Gradácia „nielen si svoju závislosť pestovať, ale ju aj (vo viacerých prípadoch) úspešne utajovať“ zvýrazňuje dejovosť a aktuálnosť textu.

Ak má človek dosť peňazí, je udržiavaným narkomanom. Ak človek nemá dosť peňazí, stáva sa troskou. Každodenná potreba zohnať peniaze na jednu až dve dávky heroínu sa narkomanovi stáva zmyslom života. Keď sa mu podarí úspešne rozpredať vlastný inventár (a inventár svojich najbližších), stáva sa verejným ohrozením. Nič, čo nie je privarené, zareťazované alebo strážené psami, nie je bezpečné pred narkomanom v začínajúcom abstinenčnom syndróme.

Komparácia – dostatok a nedostatok peňazí pri narkománii, ich zháňanie sa rieši práve v tomto odseku. Porovnávanie zvyšuje dôležitosť a zásadnosť problému. Približuje sa príjemcovi cez slangové slová „troskou“, zareťazované“. Prejavuje sa tu opätovne gradácia a stupňovanie deja „čo nie je privarené, zareťazované alebo strážené psami“ tento krát na upozornenie na otázku ohrozenia verejného majetku narkomanmi. Terminologickosť „v začínajúcom abstinenčnom syndróme“ spôsobuje vyššiu vierohodnosť textu. Odborné termíny podporujú faktickosť textu.

Podľa mňa jedinou cestou, ako zlikvidovať tento problém, je plná legalizácia všetkých drog, mäkkých aj tvrdých. Neobávam sa, že by po legalizácii týchto drog stúpla krivka závislých. S drogami je to ako s alkoholom alebo cigaretami: aj tie sú voľne dostupné, ale závislá je len časť populácie. Toxikoman je človek najprv v hlave, až v druhom slede siaha po droge. Je to geneticky dané. Ak by sme legalizovali drogy, bol by to účinný úder narkomafiánom, priživujúcim sa na ľudskej slabosti a nešťastí.

Silná subjektivizácia textu prejavujúca sa v prvých častiach prvých dvoch viet tohto odseku „podľa mňa“ a „neobávam sa“ kontrastuje s prvou časťou poslednej vety „ak by sme legalizovali drogy“. Autor plynulo prešiel od JA k MY. Odborné slová ako „legalizácia“, „toxikoman“, „populácia“ či „geneticky“ na jednej strane a na druhej strane slang „narkomafiánom“, manifestuje abstraktnosť textu a jeho prístupnosť všetkým ľuďom vo všetkých spoločenských situáciách a vrstvách. Opäť môžeme nájsť stupňovanie vo vete „Toxikoman je človek najprv v hlave, až v druhom slede siaha po droge.“ Tu je využitá na určenie stavu závislosti narkomana a priblíženiu jeho cítenia príjemcovi, čím sa mu približuje textom.

Obávam sa však, že naša štátomafia nemá skutočný záujem riešiť drogovú zločinnosť. Radšej raz za čas zatkneme nejakých študentíkov, ktorí si niekde v kvetináči alebo na lúke pestujú konope, ako by sme mali spôsobovať citeľné rany bossom, riadiacim ilegálny obchod s narkotikami. Prečo asi? Tipujem, že preto, lebo je to tam hore nejako poprepájané a istené.

Prechod od subjektívneho „obávam sa však“, „tipujem“ k objektívnemu „raz za čas zatkneme“, „by sme mali spôsobovať“, slangové výrazy „študentíkov“, „bossom“, „štátomafia“ a odborné výrazy „ilegálny obchod s narkotikami“ a „zločinnosť“ poukazujú na snahu o subjektívnu objektivizáciu s priblíženie sa prijímateľovi. Gradácia smerujúca od „v kvetináči“ k „na lúke“ zvýrazňuje malosť (veľkosť) pestovania marihuany. Vyjadrenie vlastného postoja, zaujatie stanoviska, vyslovenie hypotézy a vlastného záveru „Tipujem, že preto, lebo je to tam hore nejako poprepájané a istené.“ Figuratívnosť v slovnom spojení „spôsobovať citeľné rany bossom“.

Moja predstava praktického riešenia by bola vcelku jednoduchá: V každom väčšom meste (opiátová závislosť je takmer výhradne záležitosťou väčších miest, respektíve ich periférií), najlepšie priamo v centre, navrhujem jednu z lekární prispôsobiť pre potreby non-stop centra pre narkomanov. Dávka zdravotne nezávadného heroínu, alebo iného derivátu ópia, by sa tu predávala za výrobnú cenu, plus by sa do nej zaratúvali náklady na prevádzku centra. Tu by si každý narkoman mohol pod odborným dohľadom hygienicky aplikovať drogu. Povedzme, že by dávka nestála viac než päťdesiat korún, čo je asi desatina ceny za dávku pančovaného a nekvalitného heroínu na čiernom trhu.

Subjektívny postoj „moja predstava“, „navrhujem“, je viditeľný len na začiatku odseku, potom autor prechádza k objektívnosti a odbornému štýlu vyjadrovania. „Opiátová závislosť je takmer výhradne záležitosťou väčších miest, respektíve ich periférií“ predstavuje konštatovanie na základe objektívnych informácií. Z tejto premisy vychádza pri vyslovovaní riešenia drogovej závislosti. „Dávka zdravotne nezávadného heroínu, alebo iného derivátu ópia, by sa tu predávala za výrobnú cenu, plus by sa do nej zaratúvali náklady na prevádzku centra.“ Táto veta bez vyjadrenia činiteľa deja vťahuje čitateľa hlbšie do problematiky, keďže nie je jasné, kto by to robil, môže sa príjemca podieľať na riešení. Aj v tomto odseku nachádzame slang „pančovaného“, „čiernom trhu“, „dávku“.

Toto opatrenie by podľa mňa malo za následok, že by sme sa mohli cítiť oveľa bezpečnejšie a aj náš majetok by bol menej ohrozený. Veď ťažisko drobnej kriminality, ktorá ľuďom v mestách otravuje život, tvorí práve kriminalita narkomanov. Samozrejme, samotný problém narkománie to nerieši, ale ten riešenie ani nemá. Narkománia je selekcia, pomocou ktorej sa nekvalitné gény prostredníctvom ich nositeľov vyraďujú z ďalšieho obehu. Pokúsme sa preto chrániť tých, ktorých ešte zachrániť možno.

Subjektívny a hodnotiaci postoj autora „podľa mňa malo“, z ktorého prechádza do vyzývania príjemcu „Pokúsme sa preto chrániť tých, ktorých ešte zachrániť možno.“, kedy sa najväčšmi približuje prijímateľovi a snaží sa vyvolať jeho reakciu a aktivitu. Kontrast a stupňovanie „samotný problém narkománie to nerieši, ale ten riešenie ani nemá“ vyvoláva v príjemcovi pesimizmus nad neriešiteľnosťou problému. Ale hneď na to píše „Narkománia je selekcia, pomocou ktorej sa nekvalitné gény prostredníctvom ich nositeľov vyraďujú z ďalšieho obehu.“ Z čoho je jasne citeľné, že pokiaľ sa niekto rozhodol pre narkomániu je to čisto jeho problém a „normálni“ ľudia môžu byť spokojní, že sa jeho nekvalitne gény vyradili z ďalšieho obehu a nebudú im strpčovať celý život.