Za jednu sekundu identifikuje až dvanásť segmentov reči hovoriaceho. Reč sa vníma nie slovo po slove - dôležitý je tak rytmus reči, ako aj slovný a vetný prízvuk. Aby reč bola zrozumiteľná, jednotlivé slová musia správne pomenúvať skutočnosti, ktorých sa to týka. Človek nieje schopný zapamätať si od slova do slova príliš dlhú vetu. V tejto súvislosti bádatelia v Nemecku pozorovali 8 rokov tisíc ľudí a na základe výsledkov výskumu stanovili hranicu zrozumiteľnosti slov. Experimentálne sa zistilo, že sedemročné dieťa si zapamätá najviac 7 slov, jedna tretina dospelých si nezapamätá vetu, v ktorej ja viac ako 7 slov, jedna tretina dospelých si nezapamätá vetu v ktorej je viac ako 10 slov,15 % dospelých si zapamätá 18 slov a viac. Z toho vidieť, že v bežnej komunikácii je často dôležité nevyjadrovať sa príliš zložitými a dlhými vetami, a voliť také slová ,ktoré sú všeobecne zrozumiteľné. Pri výbere výrazových prostriedkov treba citlivo voliť jazykové prvky podľa toho, akú hodnotu nadobudnú v texte. Jedny cítime ako nocionálne a druhé ako expresívne. Nocionálne výrazové prvky sú také, ktoré vyjadrujú iba objektívny, logický a vecný obsah. Komunikácia, ktorá sa skladá z takýchto prvkov, je takisto objektívna, logická a vecná. Ak chce hovoriaci vyjadriť vlastný postoj k obsahu prehovoru, použije expresívne čiže osobne motivované výrazové prvky. Komunikácia presýtená expresívnymi pomenovaniami a formovaná expresívnou štylizáciou odráža vnútorné pocity hovoriaceho k veci, o ktorej je reč. Niektoré prvky vnesú expresívnosť do textu samy, napríklad žrať, spinkať, zlodej, chvastúň (to je takzvaná inherentná expresívnosť), iné ju nadobudnú až v texte so zreteľom na kontagium, napríklad nocionálne letieť v spojení letieť zo skúšky nadobudne expresívnu hodnotu, podobne slabý prúd oproti slabý žiak (to je takzvaná adherentná expresívnosť).
Nielen jednotlivé slová, ale aj niektoré konštrukcie môžeme kvalifikovať z hľadiska expresívnosti. Expresívne výpovede sa vyskytujú vo vzrušených expresívnych prejavoch, keď napríklad autor nevládze v jazykovom formulovaní citu, nemôže zo spoločenských dôvodov dokončiť vetu tak, ako ju začal, nechce alebo nevie dokončiť začatú vetu, alebo ho niekto alebo niečo v reči preruší. Patria sem aj také výpovede, z ktorých hovoriaci vynecháva všetko, čo považuje nadbytočné a uprednostní výrazy, ktoré sú v komunikácii nosné. Uvediem niekoľko príkladov na expresívne konštrukcie: Nemám nič proti paradoxom, keď sú.. Prečo si len.. Ale ja som si myslel, že jej manžel.. ´bré ráno.