Záleží na percipientovi, či takéto chyby v reči charakterizuje ako lapsusy alebo ako nevedomosť.

V tabuľke uvádzame údaje o percentuálnom výskyte špecifických defektov v spontánnej reči:

nelingvistické a neartikulované zvuky 40,5 %
rektifikácie 25,3 %
opakovanie slova alebo časti vety 19,2 %
zakoktanie 7,8 %
vynechanie alebo nedokončenie slova 4,5 %
nedokončenie vety 1,2 %
prekĺznutie jazyka 0,7%

Počas súvislého rozhovoru si človek často neuvedomuje detailný priebeh komunikácie. Neuvedomuje si napríklad oslovenie, odbočenie, výmenu rolí, ukončenie konverzácie. Niekedy si však veľmi dobre uvedomuje, že jeho partner hovorí príliš dlho, že ho partner vyzýva, aby sám hovoril, že sa partner nechystá skončiť konverzáciu. To všetko sú faktory, ktoré sú v spontánnej prirodzenej komunikácii obyčajne prítomné. Komunikácia má svoj začiatok a koniec a medzi týmito dvoma bodmi je často nevyhnutná výmena rolí medzi eminetom a percipientom. Prostriedky signalizujúce výmenu rolí sa realizujú na rovine verbálnej, ale aj na rovine neverbálnej. Na základe konkrétnej analýzy týchto prostriedkov sa dá predpokladať základná štylistická podoba komunikácie, ktorá naznačuje vzájomnú závislosť reakcií partnerov.

Každá komunikácia má svoje otvorenie, za ktorým nasleduje oboznámenie s témou. Kto prvý začína hovoriť (to má byť vždy starší, váženejší, predstavený alebo žena), je vo výhode, pretože si môže vybrať z nesmierneho množstva tém. Aby sa však komunikácia mohla realizovať, druhý partner musí súhlasiť s témou, ktorú začal prvý partner. Až potom nasleduje prípadná výmena informácií medzi komunikantmi. Už prvé dve repliky predznačia celkový tón a charakter komunikácie. Hovoriaci počas svojej repliky plánuje naraz najmenej tieto tri činnosti: o čom chce hovoriť, ako o tom chce hovoriť a čo o danej skutočnosti vie alebo nevie jeho partner. Samozrejme, že súčasne sleduje aj konzistenciu a koherenciu medzi jednotlivými výpoveďami a pozoruje aj interakciu poslucháča. Emitent využíva také lingvistické prostriedky, o ktorý predpokladá, že budú mať na percipienta najväčší účinok. Po výmene informácií nasleduje fáza, v ktorej obaja partneri súhlasia s ukončením komunikácie. Ak však jeden z nich nechce skončiť konverzáciu, dá to najavo položením otázky, nadhodením novej témy.

Okrem jazykových prostriedkov sa v komunikácii využívajú:
· hlasové prostriedky (farba hlasu, jeho sila, výška a melódia, rýchlosť a plynulosť reči)
· vzdialenosť a priestor – proxemika
· poloha a držanie tela – posturika
· pohybové prvky – kinezika
· gestikulácia
· dotyk ako intímny prvok v kontaktoch – haptika
· reč najjemnejších pohybov
· reč očí (dĺžka pohľadu a frekvencia, zrenica)
· farba ako skrytá sila v prejave
· vplyv vône – olfaktorika
· partneri v komunikácii
· imidž
· sila prostredia.