Kontakt - oslovenie - rámcuje začiatok celého prejavu alebo niektorej jeho dôležitej časti. Oslovenie môžeme prirovnať ku gestu, ktorým sa naznačuje, že sa počúvajúci má pripraviť na príjem informácie. Podobnú úlohu z paralingvistických prostriedkov môže plniť pohľad, poklepanie po pleci, položenie ruky na rameno, zdvihnutie ruky, zapískanie a podobne. Oslovenia sú signály dávajúce impulzy na nadviazanie kontaktu. Nimi hovoriaci ukazuje a potenciálne si vyberá partnera na komunikáciu. Oslovenie má však v texte aj ďalšiu komunikačnú funkciu. Používa sa na členenie prejavu a na tých miestach, kde hovoriaci niečo zdôrazňuje, slovom tam, kde sa uplatňuje tak zmena tempa, melódie, ako aj kde sa využívajú pauzy. Možno povedať, že miesta oslovení sú miestami ruptúr a miestami výkričníkov. Oslovenie určuje aj charakter celého rozhovoru. Odráža sa v ňom celková komunikačná situácia, prostredie, atmosféra rozhovoru, vzťah medzi hovoriacim a počúvajúcim, odstup, chlad, oficiálnosť, dôvernosť, intimita, vtip. Výber oslovenia závisí od toho, či sa hovoriaci obracia na známeho alebo neznámeho adresáta, ďalej od vzdelania hovoriaceho, od poznania prostredia a situácie, od citu hovoriaceho pre štylistické zaradenie prejavu. Čím je prejav štylisticky nižší, tým je oslovenie kratšie, tým viacej sa môže uplatniť expresívna funkcia intonácie a hovoriaci si môže vybrať z viacerých oslovení. Kratšia forma oslovenia v bežnej komunikácii súvisí s celkovým vysokým tempom reči a so snahou o čo najrýchlejší prenos informácií. Oslovenia sú expresívnejšie v intímnom, familiárnom prostredí, napríklad zlatko, chrobáčik, kocúrik, srdiečko moje, duša drahá. Vo verejnom prostredí je oslovenie bez náznaku subjektívnosti, je oficiálne, napríklad vážení prítomní, milé dámy, vážení páni. Všeobecné oslovenia typu nájomníci, cestujúci, čitatelia sa používajú v návodoch, pokynoch, vyhláškach, teda všade tam, kde je adresát neprítomný. Obyčajne aj pri nich stojí zdvorilostný epiteton „vážení“. Trh, reštaurácia, kaderníctvo a holičstvo, predajňa sú prostredia, v ktorých sú všetci účastníci komunikačného procesu zákazníkmi alebo obsluhujúcimi. Tu sa niekedy pri oslovovaní zákazníka prejavuje akýsi „koristnícky vzťah“: Tak šéfko, čo si dáme? Mladá panička, pozrite sa na tie krásne jabĺčka! (Hoci „šéfko“ nie je riaditeľom a „mladá panička“ má vyše 60 rokov). V inom prostredí by takéto oslovenia mohli pôsobiť ako urážky. Pochopiteľne, že každé oslovenie sprevádza pohľad hovoriaceho na adresáta. Čím je v komunikácii viac oslovení, tým je reč dynamickejšia, emocionálnejšia až expresívna.