Ústny aj písomný prejav nesú znaky dialógu, pretože obe formy sú vždy koncipované s ohľadom na adresáta.
Autor ústnej podoby textu má bezprostredný kontakt s adresátom, kým autor písomného textu má len fiktívneho adresáta.

Ústna i písomná komunikácia sa realizujú vždy v istej situácii, ktorá je známa pre oboch komunikantov len pri ústnej realizácii. Spolu s prostredím sa vníma ako kulisa. V písomnej komunikácii je niekedy nevyhnutné sprievodnú situáciu i prostredie opísať. Ani ten najlepší štylista však nie je schopný zachytiť všetky odtiene a odtienky týchto mimojazykových faktorov. Kým pri ústnej komunikácii existuje jednota miesta a času (okrem telefonických hovorov, kde je len jednota času), pri písomnom prejave sú miesto a čas rozdielne. Z toho vyplýva, že ústny prejav môže byť jazykovo a štylisticky úspornejší. Mohlo by sa zdať, že ústna a písomná forma komunikácie sú diametrálne odlišné. Obe formy textov majú totiž zákonitosti svojej výstavby a realizácie. Komunikácia – či už ústnej alebo písomnej podobe – je vždy dialógom.

Špecifické defekty v spontánnej reči. Pre živú komunikáciu je prirodzené, že reč tu nikdy nemá takú dokonalú formu, aká sa predpisuje v normatívnych príručkách. Schopnosť komunikovať je ovplyvnená mnohými faktormi, teda živá reč nieje taká plynulá a perfektná, ako si predstavujeme v umelom prostredí. V spontánnej komunikácii sa reč zvyčajne neskladá z kompletných, dokonale gramaticky skonštruovaných viet, ale vyskytujú sa v nej bohaté variácie deformovaných slov, nedokončených viet, opakovaní, zakoktaní, prerieknutí a iných takých verbálnych prejavov, ktoré z hľadiska umelého, vykonštruovaného textu pôsobia ako chyby v reči, ale z komunikačného hľadiska sú to bežné javy. Hovoriaci urobí jeden takýto prehrešok proti správnej a dokonalej gramatike pri rýchlej a spontánnej reči za minútu asi päťkrát. Nie sú to teda javy ojedinelé, ale v komunikácii sa vyskytujú pomerne často. Hovoriaci počas svojej reči plánuje odrazu viac ako jedno slovo. Jeho reč vzniká v určitých blokoch. Počas súčasného plánovania textu a jeho slovnej realizácie vznikajú v reči defekty. Hovoriaci vtedy totiž myslí viac na to, čo povie, než na to, čo simultánne hovorí. Prehrešky proti norme vznikajú aj vtedy, keď má emitent ťažkosti pri hovorení, pretože je napríklad unavený, ponáhľa sa, alebo chce vyjadriť svoje emócie. Avšak najviac chýb je v reči hovoriaceho vtedy, keď sa obáva. Niektorí ľudia v stave úzkosti hovoria príliš pomaly, iní príliš rýchlo, no takmer každý človek, ktorý hovorí so strachom, hovorí gramaticky menej správne, takmer vôbec nie plynulo, reč často prerušuje a jeho prípadný dialekt, alebo prípadné poruchy reči sú evidentné.