Komunikácia, jazykové prostriedky v komunikácii

Jazyk je zviazaný s ľudskou civilizáciou. Žije a vyvíja sa spolu s ňou. Je to najprirodzenejší, najkomplexnejší a najprepracovanejší spôsob komunikácie. Existuje nemálo paralel medzi jazykom a inými javmi každodenného života. Jazyk sa prirovnáva k chémii, k biológii, k peniazom, k šachu. Podstata prirovnávania k chémii je v tom, že tak, ako existujú chemické vzorce, existujú vzory a vzorce aj v morfológii a syntaxi. V biológii je známa stratifikácia a členenie na rody, druhy atď., v jazyku je tiež systém a podsystémy. Osobitne pozoruhodné prirovnávanie k peniazom vychádza z toho, že ako ľudí spájajú alebo rozdeľujú peniaze, tak ich jazyk a jazyky spájajú alebo rozdeľujú do rozličných sociálnych tried. Pokiaľ ide o šach, v tejto hre po rozohraní „dialógu“ dvoch partnerov sa otvára možnosť na prvé dva ťahy 318 979 584 000 variácií, čo možno prirovnať k množstvu variácií jazyka v komunikácii. Pomocou jazyka možno debatovať, klebetiť, žartovať, pýtať sa, ironizovať, satirizovať, ale, samozrejme, aj myslieť. Jazykom sa prenáša „čistá“ informácia, sociálne rituály, jazyk usporadúva vzťahy medzi elementmi.

V tejto súvislosti sa žiada aspoň okrajovo naznačiť rozdiel medzi pojmami jazyk a reč. Kým jazyk má jeden rozmer, reč má štyri: tri rozmery priestoru a jeden rozmer času. Jazyk je návod, reč je praktické použitie jazyka v komunikácii. Jazyk je ako recept v kuchárskej knihe, reč je hotové jedlo, ktoré skutočný majster pripraví nielen presne podľa receptu, ale tak, že jedlo podráždi všetky zmyslové orgány človeka. Jazyk a reč treba chápať ako vzájomné prepojené entity. Reč je spätá s vedomím, poznávaním a zážitkami človeka. Reč vnímame pomocou sluchu a jej zmysel si uvedomujeme mozgovými procesmi. Pritom práve v ľavej časti mozgu sa spracúva lingvistická časť komunikácie, je to racionálna polovica mozgu; pravá časť mozgu dešifruje paralingvistické prostriedky, je to emociálna polovica mozgu. Ľavá časť mozgu a pravé ucho segmentujú rýchly rytmus slabík, pravá časť mozgu a ľavé ucho zas pomalý rytmus slabík a nelingvistické zvuky (kašeľ, smiech, krik). Na základe týchto skutočností sa odporúča pri vybavovaní úradných a formálnych rozhovorov mať telefónne slúchadlo pri pravom uchu, ak telefonujeme s priateľom, mali by sme mať slúchadlo pri ľavom uchu.

Človek v procese komunikácie nevšíma reč v izolovanej forme, reč je spojená s kontextom. Samozrejme, že počúvajúci neregistruje repliku hovoriaceho ako ucelenú jednotku, ale segmentuje ju na menšia časti.

Za jednu sekundu identifikuje až dvanásť segmentov reči hovoriaceho. Reč sa vníma nie slovo po slove - dôležitý je tak rytmus reči, ako aj slovný a vetný prízvuk. Aby reč bola zrozumiteľná, jednotlivé slová musia správne pomenúvať skutočnosti, ktorých sa to týka. Človek nieje schopný zapamätať si od slova do slova príliš dlhú vetu. V tejto súvislosti bádatelia v Nemecku pozorovali 8 rokov tisíc ľudí a na základe výsledkov výskumu stanovili hranicu zrozumiteľnosti slov. Experimentálne sa zistilo, že sedemročné dieťa si zapamätá najviac 7 slov, jedna tretina dospelých si nezapamätá vetu, v ktorej ja viac ako 7 slov, jedna tretina dospelých si nezapamätá vetu v ktorej je viac ako 10 slov,15 % dospelých si zapamätá 18 slov a viac. Z toho vidieť, že v bežnej komunikácii je často dôležité nevyjadrovať sa príliš zložitými a dlhými vetami, a voliť také slová ,ktoré sú všeobecne zrozumiteľné. Pri výbere výrazových prostriedkov treba citlivo voliť jazykové prvky podľa toho, akú hodnotu nadobudnú v texte. Jedny cítime ako nocionálne a druhé ako expresívne. Nocionálne výrazové prvky sú také, ktoré vyjadrujú iba objektívny, logický a vecný obsah. Komunikácia, ktorá sa skladá z takýchto prvkov, je takisto objektívna, logická a vecná. Ak chce hovoriaci vyjadriť vlastný postoj k obsahu prehovoru, použije expresívne čiže osobne motivované výrazové prvky. Komunikácia presýtená expresívnymi pomenovaniami a formovaná expresívnou štylizáciou odráža vnútorné pocity hovoriaceho k veci, o ktorej je reč. Niektoré prvky vnesú expresívnosť do textu samy, napríklad žrať, spinkať, zlodej, chvastúň (to je takzvaná inherentná expresívnosť), iné ju nadobudnú až v texte so zreteľom na kontagium, napríklad nocionálne letieť v spojení letieť zo skúšky nadobudne expresívnu hodnotu, podobne slabý prúd oproti slabý žiak (to je takzvaná adherentná expresívnosť).
Nielen jednotlivé slová, ale aj niektoré konštrukcie môžeme kvalifikovať z hľadiska expresívnosti. Expresívne výpovede sa vyskytujú vo vzrušených expresívnych prejavoch, keď napríklad autor nevládze v jazykovom formulovaní citu, nemôže zo spoločenských dôvodov dokončiť vetu tak, ako ju začal, nechce alebo nevie dokončiť začatú vetu, alebo ho niekto alebo niečo v reči preruší. Patria sem aj také výpovede, z ktorých hovoriaci vynecháva všetko, čo považuje nadbytočné a uprednostní výrazy, ktoré sú v komunikácii nosné. Uvediem niekoľko príkladov na expresívne konštrukcie: Nemám nič proti paradoxom, keď sú.. Prečo si len.. Ale ja som si myslel, že jej manžel.. ´bré ráno.

Ako to stojíš? Ruky z vreciek! Vy mne budete hovoriť! Dáte si škótsku? Len malú.
Expresívnosť v komunikácii sa dosahuje aj uplatňovaním slangu. Slangové výrazy pozná už dnes každý moderný jazyk. Sú to výrazy, ktoré vznikajú buď metaforicky, alebo deformáciou, prípadne preberaním neznámych nespisovných prvkov, alebo aj nedbalou artikuláciou. Slang je známy už vyše 200 rokov, ale v našom jazyku sa ako zvláštny slovník vyčleňuje len v posledných desaťročiach. Už dávno sa vyskytuje aj v reči slovenskej mládeže. Vzniká z roztopaše, rozmaru, zo snahy pomenúvať veci inak, ako ich pomenúvajú dospelí. Mladí ľudia sa líšia od starších svojim oblečením, úpravou zovňajšku, pohybmi tela, mimikou a snažia sa odlíšiť od nich aj v oblasti verbálneho vyjadrovania. Slang nesie stopy recesie, humoru, karikatúry, schopnosti zachytiť a niekedy aj metaforicky pomenovať charakteristické črty javu. Výstižnými metaforami sú také slangové slová ako džemovanie, slaďák, lepák, šrotovať, oxidovať, vegetovať, uliať sa, zdúchnuť. Mladí ľudia používajú stovky takýchto metaforických pomenovaní, z ktorých mnohé dnes patria do slovnej zásoby dospelých a začleňujú sa do spisovnej slovnej zásoby ako expresívne slová. Taktiež majú tendenciu hodnotiť niektoré javy tak, že ich prehnane zveličujú. Používajú preto také expresívne slangové slová ako betálny, špeci, špica atď. A tak ich priateľ môže byť strašne múdry, strašne perfiš, ale aj strašne krásny, topánky sú bohovsky pekné, bohovsky drahé a tie staré sú zase bohovsky nemoderné a inokedy príšerne debilný. Tieto slangové slová sú typickými príkladmi mladých ľudí v ich snahe po exkluzívnosti.

V slovenčine je aj veľa takých slangových slov, ktoré vznikli skrátením pôvodného slova alebo jeho čiastočným skomolením. Používajú sa na označenie tých javov a skutočností, ktoré sa v živote človeka často vyskytujú. Preto mnoho z týchto slangových slov je zo školského prostredia, ako napríklad deják, telina, anglina, nemina, slonina, bioška, riďas, učka, áčkar, béčkar, štyra, deka, štácka i z rodinného prostredia, napríklad foter, mutra, ségra, brácha, segrica. Niektoré vznikli tak, že sa pôvodné slangové slovo skrátilo až na dva razy. Napríklad zo slova samoobsluha vzniklo najskôr slangové slovo samoška a z neho ďalším krátením slovo samka, zo slova magnetofón a potom slovo magič. Skrátením a skomolením vznikli aj slová ako Blava, zelovoc, kupko, elina, ázia, čína, bus a iné.

Slangové slová, ktoré vznikli skrátením a súčasne prípadným zdeformovaním pôvodného slova, sú úplne prirodzenej v bežnej, spontánnej komunikácii, ktorá je veľmi rýchla a príliš dlhé slová jej rýchlosti a spontánnosti prekážajú. Preto aj najrýchlejšie prenikajú do hovorovej reči.

Slang nie je nepriateľom jazykovej kultúry. Treba ho pripustiť v intímnej a osobnej komunikácii, ale aj v reči tých, ktorí sa chcú odlíšiť od ostatného okolia. V každom jazyku existujú aj domácke, familiárne slová, ktoré sa používajú len v istom rodinnom prostredí. A dnes je slang jedným zo zdrojov obohacovania slovnej zásoby jazyka. Keďže je originálnym a exkluzívnym slovníkom, pri jeho používaní sa analogicky uplatňujú aj neverbálne prostriedky, napríklad teatrálna artikulácia a inotácia, mohutné gestá a neprirodzené pohyby tela, zvláštna mimika a vôbec všetko, čo slangové slová ešte viac retušuje a karikuje. Sprievodné mimojazykové prostriedky, ktoré organicky aj harmonicky splývajú s verbálnou zložkou, kvalifikujeme ako slangové - prívlastkom expresívny.

Floskuly a klišé. Niektoré slová a slovné spojenia sa v komunikácii používajú tak často, že už stratili svoj konkrétny obsah a stali sa v reči abstraktným. Ich počet nie je veľký, ale zato často sa vyskytujú najmä pri improvizácii a rýchlej reči. Tieto slová a slovné spojenia nemajú v reči žiadnu hodnotu, sú ošúchané, bezduché, často sa nimi zapĺňajú prázdne miesta. Sú to floskuly a klišé. Slovo floskula pochádza z latinčiny a jeho pôvodný význam je kvietok, krása, ozdoba. Jedna ozdoba v prejave sa ešte dá zniesť, ale keď je nimi prejav presýtený, stáva sa z ozdoby burina. Floskuly znižujú hodnotu komunikácie až vtedy, keď sa do omrzenia opakujú. Ide o také spojenia ako Mne sa zdá.. Ako som už povedala.. Som hlboko presvedčený.. Ešte chcem zdôrazniť.. Treba podčiarknuť.. Jedným slovom.. Je príznačné, že neraz si človek osvojí a zautomatizuje iba jednu - dve floskuly, a tie potom využíva na dopĺňanie prázdnych miest v texte. Floskuly odvádzajú pozornosť poslucháča od témy prejavu, ale keby ich nebolo, často by chýbala reči žoviálnosť. Klišé sú všeobecné, situačne málo konkrétne a takmer nič nehovoriace slová, ktoré, hoci mali pôvodne presný význam, sa neustálym opakovaním v reči ošúchali. Sú to najmä otrepané stereotypné úslovia, ktoré sa vyskytujú v bežnej spoločenskej komunikácii, v súkromných listoch i v spontánnych prejavoch, napríklad záležitosť, stav, problémy, objektívne príčiny. Floskuly a klišé sa bezcennými stávali a ostali postupne.

Oslovenie. Kontakty medzi komunikujúcimi možno nadviazať aj pomocou oslovenia. Využíva sa na to, aby bolo z rozhovoru jasné, komu sa ktorá replika adresuje.

Kontakt - oslovenie - rámcuje začiatok celého prejavu alebo niektorej jeho dôležitej časti. Oslovenie môžeme prirovnať ku gestu, ktorým sa naznačuje, že sa počúvajúci má pripraviť na príjem informácie. Podobnú úlohu z paralingvistických prostriedkov môže plniť pohľad, poklepanie po pleci, položenie ruky na rameno, zdvihnutie ruky, zapískanie a podobne. Oslovenia sú signály dávajúce impulzy na nadviazanie kontaktu. Nimi hovoriaci ukazuje a potenciálne si vyberá partnera na komunikáciu. Oslovenie má však v texte aj ďalšiu komunikačnú funkciu. Používa sa na členenie prejavu a na tých miestach, kde hovoriaci niečo zdôrazňuje, slovom tam, kde sa uplatňuje tak zmena tempa, melódie, ako aj kde sa využívajú pauzy. Možno povedať, že miesta oslovení sú miestami ruptúr a miestami výkričníkov. Oslovenie určuje aj charakter celého rozhovoru. Odráža sa v ňom celková komunikačná situácia, prostredie, atmosféra rozhovoru, vzťah medzi hovoriacim a počúvajúcim, odstup, chlad, oficiálnosť, dôvernosť, intimita, vtip. Výber oslovenia závisí od toho, či sa hovoriaci obracia na známeho alebo neznámeho adresáta, ďalej od vzdelania hovoriaceho, od poznania prostredia a situácie, od citu hovoriaceho pre štylistické zaradenie prejavu. Čím je prejav štylisticky nižší, tým je oslovenie kratšie, tým viacej sa môže uplatniť expresívna funkcia intonácie a hovoriaci si môže vybrať z viacerých oslovení. Kratšia forma oslovenia v bežnej komunikácii súvisí s celkovým vysokým tempom reči a so snahou o čo najrýchlejší prenos informácií. Oslovenia sú expresívnejšie v intímnom, familiárnom prostredí, napríklad zlatko, chrobáčik, kocúrik, srdiečko moje, duša drahá. Vo verejnom prostredí je oslovenie bez náznaku subjektívnosti, je oficiálne, napríklad vážení prítomní, milé dámy, vážení páni. Všeobecné oslovenia typu nájomníci, cestujúci, čitatelia sa používajú v návodoch, pokynoch, vyhláškach, teda všade tam, kde je adresát neprítomný. Obyčajne aj pri nich stojí zdvorilostný epiteton „vážení“. Trh, reštaurácia, kaderníctvo a holičstvo, predajňa sú prostredia, v ktorých sú všetci účastníci komunikačného procesu zákazníkmi alebo obsluhujúcimi. Tu sa niekedy pri oslovovaní zákazníka prejavuje akýsi „koristnícky vzťah“: Tak šéfko, čo si dáme? Mladá panička, pozrite sa na tie krásne jabĺčka! (Hoci „šéfko“ nie je riaditeľom a „mladá panička“ má vyše 60 rokov). V inom prostredí by takéto oslovenia mohli pôsobiť ako urážky. Pochopiteľne, že každé oslovenie sprevádza pohľad hovoriaceho na adresáta. Čím je v komunikácii viac oslovení, tým je reč dynamickejšia, emocionálnejšia až expresívna.

Kde chýbajú oslovenia, nie je ani vrelejší vzťah medzi partnermi.

Schopnosť dorozumieť sa závisí od toho, akú slovnú zásobu má komunikant, ktoré slová ovláda aktívne a ktoré pasívne. Odpoveď na otázku, aká bohatá má byť slovná zásoba na efektívnu komunikáciu, nie je jednoznačná. Priemerne vzdelaný človek používa od 7 000 do 13 000 slov. Slovníky spisovných jazykov uvádzajú desiatky až stovky tisíc slov, ale človek z nich v komunikácii aktívne len niekoľko sto alebo tisíc.

Rozsah slovnej zásoby (aktívnej i pasívnej) závisí najmä od veku, vzdelania, temperamentu, pracovného zaradenia a pohlavia komunikantov. V živote človeka sa mení nielen rozsah slovnej zásoby ako celku, ale aj proporčnosť medzi aktívnou a pasívnou slovnou zásobou. Vzdelaný človek, extrovert, človek, ktorý pracuje s verejnosťou a ktorý mnoho cestuje, má bohatú aktívnu i pasívnu slovnú zásobu. Menej slov na dorozumievanie používajú introverti, ľudia fyzicky pracujúci a tí, ktorí nevyrastali v kultúrnom prostredí. Čítaním a vzdelávaním vznikajú niekedy také anomálie, že človek iba so základným školským vzdelaním má väčšiu pasívnu slovnú zásobu ako absolvent vysokej školy. Po skončení strednej školy začne rozvoj aktívnej slovnej zásoby evidentne stagnovať. Krivka jej vývinu má balistickú podobu, takže aktívna slovná zásoba starého človeka sa rovná aktívnej slovnej zásobe dieťaťa. Platí pritom, že čím skôr si človek aktívne osvojí nejaké slovo, tým dlhšie si ho udrží v aktívnej slovnej zásobe. Do aktívnej slovnej zásoby patria slová, ktoré sú v jazyku najstaršie a pritom aj najkratšie. Sú to zámená, číslovky, predložky, spojky, niektoré slovesá. Patria sem aj slová, ktoré pomenúvajú reálie z prostredia človeka, ako sú pomenovania členov rodiny, častí tela, domu, jedál, nápojov, slová súvisiace s jeho prácou voľným časom a podobne. Do pasívnej slovnej zásoby patria slová, ktorých obsah človek vie určiť, hoci niekedy len približne, a slová, ktoré človek rozumie iba na pozadí kontextu. Najväčšiu pasívnu slovnú zásobu majú ľudia, ktorí veľa čítajú, vedecky pracujú a tiež tí, ktorí ovládajú viac cudzích jazykov. Mnohé slová z pasívnej slovnej zásoby sú internacionálne a ich porozumenie obyčajne nerobí ľuďom žiadne problémy. Ľudia, ktorí vo svojom zamestnaní často verbálne komunikujú, majú plastickejší slovník ako ľudia, ktorí pracujú manuálne, pri strojoch, v laboratóriách. Prví z nich sú pružnejší pri nájdení čo najadekvátnejšieho slova. Temperament človeka súvisí s výberom slov. Cholerici a sangvinici v komunikácii varírujú od nocionálnych slov k expresívnym slovám. Nakoľko výbušne reagujú neverbálne na niektoré životné situácie, natoľko výbušný je aj ich slovník.

V reči flegmatikov a melancholikov prevládajú nocionálne slová. Každý človek vlastne v komunikácii vyberá tie slová, ktoré sa mu v danej chvíli zdajú dôležité, nevyhnutné, nenahraditeľné. Do určitej miery odkrývajú, ako sa človek v danej situácii cíti.

Poznámka k závislosti reči od pohlavia. Muži a ženy rozdielne chápu rečový prejav, rozdielne ho štylizujú, rozdielne prijímajú. Muži majú v priemere väčšiu aktívnu slovnú zásobu ako ženy, kým v pasívnej nie sú markantnejšie rozdiely. Je to preto, že muži pracujú vo viacerých profesiách. Pre muža je reč nástrojom na poskytovanie a získavanie informácií, pre ženu je prostriedkom na jej vyjadrenie citov, pocitov, emócií. Kým pre muža je reč viac verejnou záležitosťou, pre ženu skôr súkromnou vecou. Muž si verbálnym textom presadzuje svoje právomoci, získava a upevňuje si postavenie, púta a udržiava pozornosť iných. Aj preto napríklad muži radi rozprávajú vtipy. Pre nich reč sú fakty. Žena si rečou buduje pocit spolupatričnosti, vymieňa skúsenosti. Chce sa vyrozprávať, a preto často dlhé hodiny telefonuje so svojou priateľkou. Kým v reči mužov chýbajú detaily a podrobnosti, reč žien je nimi priam presýtená. Muži sa v reči sústreďujú na činy, ženy cítia potrebu vyrozprávať sa. Muži sledujú logiku a vertikálnu štylizáciu textu, ženy horizontálnu plynulosť textu a artikuláciu. Ženský prejav sa vo všeobecnosti ľahšie vníma, lebo je lahodnejší a jemnejšie členený, mužský hlas je oproti tomu hranatejší a kontrastnejší. Mužská štylizácia textu je extrémnejšia, vyhrotenejšia, ženská štylizácia je decentnejšia, zdržanlivejšia, adresnejšia, a tým aj menej problematická. Ženy rady prerušujú partnera v rozhovore, kladú viac otázok ako muži. Empiricky si možno overiť, že v komunikácii ochotnejšie pritakávajú, štedrejšejšie sa usmievajú a živšie gestikulujú. Počas dialógu sa na ich tvári odráža viac emócií. Muži sa ochotnejšie púšťajú do dlhšieho prejavu vtedy, keď majú rozprávať o svojej profesii, koníčkoch, keď majú príležitosť ukázať svoje vedomosti, svoju dokonalosť, keď sa chcú pred partnerom „ukázať“. Hoci je v takomto dlhom prejave plno detailov – podfarbené sú však emocionálne, obsahujú mnoho odbočiek a z pohľadu mužov až bezvýznamných malicherností a zbytočností. Žena sú náchylné zverovať sa so svojimi intímnymi problémami, kým muži neradi zverejňujú svoje osobné problémy.

V slovnej zásoby nastávajú najrýchlejšie a najväčšie zmeny v jazyku. V každom prirodzenom a živom jazyku preto nájdeme nielen pôvodné, domáce slová, ale aj cudzie, prevzaté a internacionálne.

Čím častejšie sa používajú, tým skôr sa v ňom udomácňujú, a tým rýchlejšie splývajú s ostatnou slovnou zásobou. Niekedy si používateľ jazyka ich cudzí pôvod už takmer ani neuvedomuje. Také slová ako bufet, fľaša, farba, čokoláda, kravata, pulóver, sveter, lampa, televízia, rádio, žiletka, zips sa už nepociťujú ako importované. S cudzími slovami sa dnes stretávame denne. Vidíme ich na bufetových stánkoch (hot dog, ice), na zástavkách (bus, tram), na výrobkoch (made in), fungujú aj ako názvy obchodov (shop, boutique). Veľa slov sa preberá z oblasti športu (team, kraul, fair play, power play, rowdies), vyskytujú sa aj ako názvy jedál a nápojov (kečup, kivi, kola, whisky). Známe sú aj pomenovania materiálnych výrobkov (krep, overal, notebook, billboard, kamera). Cudzie slová sú nápadnejšie v ústnom ako v písomnom prejave. Z písomných prejavov sú najmenej príznakové v odbornom texte a v publicistickom štýle, lebo v takýchto textoch sú pomerne časté. Veď napríklad v novinách je približne každé piate slovo cudzie. Bežne sa vyskytujú také slová ako samit, reštitúcia, kompetencie, interview, speaker atď. Cudzie slová síce možno použiť v akejkoľvek proxemike, no kým v intímnej a osobnej vzdialenosti bývajú často podfarbené sprievodnými paralingvistickými prvkami, majú mnohé črty expresívnosti a sú často štylisticky príznakové, v sociálnej a oficiálnej vzdialenosti vystupujú často vo funkcii odborných termínov. V súčasnej slovenčine sú veľmi frekventované. Čím viac budú vzrastať medzinárodné kontakty, tým viacej cudzích slov bude do každého jazyka pribúdať. Jazyk, ktorý nežije izolovane, musí rátať aj s takýmito importovanými slovami, ale musí sa vedieť aj vyrovnať s ich používaním.

Človek realizuje sociálnu podstatu jazyka v komunikácii, ktorá sa uskutočňuje v ústnej i písomnej podobe. Staršia je ústna podoba reči. Keď sa ľudia potrebovali dorozumieť na veľké vzdialenosti a keď chceli jazykové prejavy uchovávať, vznikli rôzne znaky, pomocou ktorých sa zaznačovali myšlienky na kamene, kožu, pergamen, papier. Dodnes sa ústna a písomná podoba jazyka navzájom značne odlišujú. Nielen myšlienky, ale aj pocity, city, emócie vyjadruje oveľa lepšie ústna podoba reči, ktorá okrem verbálnych prostriedkov využíva aj prostriedky fonetické, pohybové, vizuálne atď. Na vyjadrenie mnohoobraznosti komunikácie sa však uplatňujú obe formy – ústna i písomná –, a nikdy nie len jedna z nich.

Ústny aj písomný prejav nesú znaky dialógu, pretože obe formy sú vždy koncipované s ohľadom na adresáta.
Autor ústnej podoby textu má bezprostredný kontakt s adresátom, kým autor písomného textu má len fiktívneho adresáta.

Ústna i písomná komunikácia sa realizujú vždy v istej situácii, ktorá je známa pre oboch komunikantov len pri ústnej realizácii. Spolu s prostredím sa vníma ako kulisa. V písomnej komunikácii je niekedy nevyhnutné sprievodnú situáciu i prostredie opísať. Ani ten najlepší štylista však nie je schopný zachytiť všetky odtiene a odtienky týchto mimojazykových faktorov. Kým pri ústnej komunikácii existuje jednota miesta a času (okrem telefonických hovorov, kde je len jednota času), pri písomnom prejave sú miesto a čas rozdielne. Z toho vyplýva, že ústny prejav môže byť jazykovo a štylisticky úspornejší. Mohlo by sa zdať, že ústna a písomná forma komunikácie sú diametrálne odlišné. Obe formy textov majú totiž zákonitosti svojej výstavby a realizácie. Komunikácia – či už ústnej alebo písomnej podobe – je vždy dialógom.

Špecifické defekty v spontánnej reči. Pre živú komunikáciu je prirodzené, že reč tu nikdy nemá takú dokonalú formu, aká sa predpisuje v normatívnych príručkách. Schopnosť komunikovať je ovplyvnená mnohými faktormi, teda živá reč nieje taká plynulá a perfektná, ako si predstavujeme v umelom prostredí. V spontánnej komunikácii sa reč zvyčajne neskladá z kompletných, dokonale gramaticky skonštruovaných viet, ale vyskytujú sa v nej bohaté variácie deformovaných slov, nedokončených viet, opakovaní, zakoktaní, prerieknutí a iných takých verbálnych prejavov, ktoré z hľadiska umelého, vykonštruovaného textu pôsobia ako chyby v reči, ale z komunikačného hľadiska sú to bežné javy. Hovoriaci urobí jeden takýto prehrešok proti správnej a dokonalej gramatike pri rýchlej a spontánnej reči za minútu asi päťkrát. Nie sú to teda javy ojedinelé, ale v komunikácii sa vyskytujú pomerne často. Hovoriaci počas svojej reči plánuje odrazu viac ako jedno slovo. Jeho reč vzniká v určitých blokoch. Počas súčasného plánovania textu a jeho slovnej realizácie vznikajú v reči defekty. Hovoriaci vtedy totiž myslí viac na to, čo povie, než na to, čo simultánne hovorí. Prehrešky proti norme vznikajú aj vtedy, keď má emitent ťažkosti pri hovorení, pretože je napríklad unavený, ponáhľa sa, alebo chce vyjadriť svoje emócie. Avšak najviac chýb je v reči hovoriaceho vtedy, keď sa obáva. Niektorí ľudia v stave úzkosti hovoria príliš pomaly, iní príliš rýchlo, no takmer každý človek, ktorý hovorí so strachom, hovorí gramaticky menej správne, takmer vôbec nie plynulo, reč často prerušuje a jeho prípadný dialekt, alebo prípadné poruchy reči sú evidentné.

Tu hovoriaci často nevie správne začať svoju repliku.
Pozrime sa bližšie na jednotlivé charakteristické črty spontánnej, nepripravenej komunikácie. Prerušenia v reči vznikajú vtedy, keď hovoriaci nevie, ako ďalej pokračovať, alebo nechce či nemôže z nejakého dôvodu svoju výpoveď dokončiť. Veta alebo slovo tu ostanú nedokončené. Avšak aj percipient môže prerušiť reč hovoriaceho. Výpovede typu Budeš zodpovedná za to keď...Išla som s ňou len raz a to bolo predtým...vznikajú v spontánnej a rýchlej, možno i v stresovej alebo konfliktnej situácii, bez uvedomenia si spôsobu dokončenia repliky. Vo výpovediach Tebe to nevadí, ale...Nemám nič proti paradoxom, keď sú...A pri vašom imaní.. sú vynechané výrazy doplniteľné z kontextu. Tieto výpovede sú pokojnejšie ako prvé príklady. S nedokončenými výpoveďami úzko a prirodzene súvisia váhania v reči, ktoré sú spojené s vyplnenými alebo nevyplnenými pauzami. Prostriedkami na vyplnenie potenciálnych páuz sú neartikulované zvuky typu uch, ech, ach atď. Hovoriaci váha vtehy, keď hľadá čo najvhodnejší výraz alebo upravuje text gramaticky. Často sa snaží nájsť slovo alebo slovné spojenie s najvyššou informačnou hodnotou. Veľmi často hovoriaci vysloví slovo alebo niekoľko slov i viet a až dodatočne zistí, že chcel povedať niečo úplne ináč. V takom prípade sa väčšinou zarazí, reč preruší a časť z nej opraví, rektifikuje. Mnohokrát ide o zmenu v gramatike alebo vo výbere slova. Príklady: Bol tam/bola tam Anna. Čítal/číta knihu. Pani/slečna Anna. Hovoriaci sa zvyčajne náhle rozhodne zmeniť slovosled vety, spresniť obsah informácie, opraviť časť svojej výpovede. Často opakuje slovo alebo časť vety. Počas reči emitent často prerušuje tok informácie rôznymi nelingvistickými zvukmi, ako sú smiech, zakašľanie, nadýchnutie sa, kýchnutie. Kontinuita reči hovoriaceho býva prerušovaná aj tým, že jednoducho sám prestane hovoriť a nedokončí vetu alebo slovo. Ak sa hovoriaci veľmi ponáhľa, stane sa, že chybne vypovie slovo, zvyčajne cudzie. Často v takomto slove investujú hlásky, pridávajú sa doň nepotrebné slabiky, vynechávajú sa časti slova. Napríklad namiesto adoptovať sa použije adaptovať, namiesto fyzický sa povie fyziologický a podobne.

Záleží na percipientovi, či takéto chyby v reči charakterizuje ako lapsusy alebo ako nevedomosť.

V tabuľke uvádzame údaje o percentuálnom výskyte špecifických defektov v spontánnej reči:

nelingvistické a neartikulované zvuky 40,5 %
rektifikácie 25,3 %
opakovanie slova alebo časti vety 19,2 %
zakoktanie 7,8 %
vynechanie alebo nedokončenie slova 4,5 %
nedokončenie vety 1,2 %
prekĺznutie jazyka 0,7%

Počas súvislého rozhovoru si človek často neuvedomuje detailný priebeh komunikácie. Neuvedomuje si napríklad oslovenie, odbočenie, výmenu rolí, ukončenie konverzácie. Niekedy si však veľmi dobre uvedomuje, že jeho partner hovorí príliš dlho, že ho partner vyzýva, aby sám hovoril, že sa partner nechystá skončiť konverzáciu. To všetko sú faktory, ktoré sú v spontánnej prirodzenej komunikácii obyčajne prítomné. Komunikácia má svoj začiatok a koniec a medzi týmito dvoma bodmi je často nevyhnutná výmena rolí medzi eminetom a percipientom. Prostriedky signalizujúce výmenu rolí sa realizujú na rovine verbálnej, ale aj na rovine neverbálnej. Na základe konkrétnej analýzy týchto prostriedkov sa dá predpokladať základná štylistická podoba komunikácie, ktorá naznačuje vzájomnú závislosť reakcií partnerov.

Každá komunikácia má svoje otvorenie, za ktorým nasleduje oboznámenie s témou. Kto prvý začína hovoriť (to má byť vždy starší, váženejší, predstavený alebo žena), je vo výhode, pretože si môže vybrať z nesmierneho množstva tém. Aby sa však komunikácia mohla realizovať, druhý partner musí súhlasiť s témou, ktorú začal prvý partner. Až potom nasleduje prípadná výmena informácií medzi komunikantmi. Už prvé dve repliky predznačia celkový tón a charakter komunikácie. Hovoriaci počas svojej repliky plánuje naraz najmenej tieto tri činnosti: o čom chce hovoriť, ako o tom chce hovoriť a čo o danej skutočnosti vie alebo nevie jeho partner. Samozrejme, že súčasne sleduje aj konzistenciu a koherenciu medzi jednotlivými výpoveďami a pozoruje aj interakciu poslucháča. Emitent využíva také lingvistické prostriedky, o ktorý predpokladá, že budú mať na percipienta najväčší účinok. Po výmene informácií nasleduje fáza, v ktorej obaja partneri súhlasia s ukončením komunikácie. Ak však jeden z nich nechce skončiť konverzáciu, dá to najavo položením otázky, nadhodením novej témy.

Okrem jazykových prostriedkov sa v komunikácii využívajú:
· hlasové prostriedky (farba hlasu, jeho sila, výška a melódia, rýchlosť a plynulosť reči)
· vzdialenosť a priestor – proxemika
· poloha a držanie tela – posturika
· pohybové prvky – kinezika
· gestikulácia
· dotyk ako intímny prvok v kontaktoch – haptika
· reč najjemnejších pohybov
· reč očí (dĺžka pohľadu a frekvencia, zrenica)
· farba ako skrytá sila v prejave
· vplyv vône – olfaktorika
· partneri v komunikácii
· imidž
· sila prostredia.