1.FRAZEOLOGIZMY

-sú slovné spojenia, ktoré majú prenesený význam (frazeologický zvrat, frazéma, frazeologická jednotka)
-veda, ktorá sa zaoberá frazeologizmami = frazeológia
-druhy:
1. ľudové (príslovia, porekadlá)
2. intelektuálne (prebraté pomocou vzdelania)
3. europeizmy (prebraté z iného jazyka)
-sú zahrnuté v Malom frazeologickom slovníku, kde sú podľa abecedy zoradené slová a na nich sú frazeologizmy, ktoré sú vysvetlené

2.PROZODICKÉ VLASTNOSTI REČI – INTONÁCIA

-prejavujú sa vo väčších rečových jednotkách, než je hláska
-najmenšia intonačná jednotka je slabika
-intonácia vzniká modelovaním
Intonácia:

časová:
dĺžka (kvantita) = a [a] – á [a + a] → rytmický zákon
pauza (prestávka) = logická (pri čiarke), fyziologická (keď sa musíme nadýchnuť)
tempo – rýchlosť. Koľko slov poviem za určitý čas. Je to individuálne.
rytmus – založený na striedaní prízvučných a neprízvučných slabík
silová:
intenzita hlasu – rozlíšenie dôležitých častí od menej dôležitých, zvyšovanie alebo znižovanie hlasu, alebo stupňovanie dynamiky zvukového rečového prejavu
prízvuk – v slovenčine je pevný prízvuk (na prvej slabike). Vedľajší prízvuk nájdeme na slovách: napr. poľnohospodár; spolupráca. Patria sem predklonky (jednoslabičné spojky a častice – a; i; aj; že) a príklonky (jednoslabičné slová – byť; som; je; ste).
dôraz a vetný prízvuk – je to intonačné vyzdvihnutie slova, ktoré chápeme vo vete ako najdôležitejšie
emfáza – je citový, expresívny dôraz. Realizuje sa na slabike, ktorá je popri vyššej intenzite hlasu aj nápadnejšie predĺžená.
tónová modulácia:
melódia – I. uspokojivá končiaca (klesavá); neuspokojivá končiaca (stúpavo-klesavá, klesavo-stúpavá); neuspokojivá nekončiaca (plynulo stúpajúca)
II. stúpajúca; klesajúca
III.opytovacia veta (klesá – stúpa); oznamovacia veta (plynule klesá); rozkazovacia veta (stúpa – klesá) – závisí od situácie
hlasový register – hĺbka, výška hlasu
zafarbenie hlasu – TIMBRE

3. OPIS

funkcia: informačná – na vyjadrenie vlastností, má vystihnúť čo najpresnejšie a najnázornejšie podstatné znaky, črty a vlastnosti pozorovaného javy, veci alebo osoby

obsah: zatriediť a klasifikovať, vysvetliť a objasniť zákonitosti a príčinno – následné vzťahy a funkcie javov predmetov

druhy opisu:

jednoduchý (praktický)
odborný (opis pracovného postupu)
umelecký (náladový – opis s dejovým rámcom)

delenie:- statický – opisuje predmet, jav v pokoji; dynamický – opisuje predmet v pohybe a vo vývine

kompozícia:

úvod
jadro – opisujeme zľava – doprava; zhora – nadol; od podstatných znakov - k menej podstatným; od celku – k jednotlivým častiam
záver

jazykové prostriedky:

statický – prídavné mená, podstatné mená, príslovkové určenie
dynamický – slovesá

Opis pracovného postupu

používame 2.os.mn.č, 1.os.mn.č
najbežnejšie je to návod na použitie a obsluhu; kuchárske recepty
kompozícia: 1. materiál, príprava práce; 2. postup – presný, logický, časovo následný

Odborný opis

forma: obrázky, tabuľky, značky, znaky, schémy, grafy, zvýrazňované časti textu (nadpisy, dôležité fakty, údaje)
obsah: popis výrobku (podrobný a konkrétny); bezpečnostné upozornenia; návod na použitie; údržba a servis; technické údaje; pokyny pre recykláciu
kompozícia: individuálna – autor sám rozhodne, čo uprednostní
štylizácia: dlhšie zložené súvetia (vzťažné vety, rôzne spájacie výrazy); často spodstatnené slovesá; odborné názvy, neosobné vyjadrenia, trpný rod

Opis a charakteristika

druh opisu, ktorý vystihuje základné, podstatné, typické – charakteristické znaky, črty
charakter – súhrn znakov vytvárajúcich osobnosť, povahu
temperament – súhrn vlastností človeka, ktoré sa prejavujú ako reakcia na vonkajšie podnety
druhy: 1. nepriama (na základe konania, vystupovania, správania – slovesá); priama (vymenovanie vlastností – prídavné mená)
2. vonkajšia; vnútorná
3. individuálna (jednej osoby – autocharakteristika); skupinová (kolektív)
4. objektívna (reálna, pravdivá – bez osobného prístupu, zaujatia); subjektívna (môj názor – s osobným zaujatím)
karikatúra – zveličenie vonkajšej alebo vnútornej vlastnosti človeka

4. SLOVNÉ DRUHY, GRAMATICKÉ KATEGÓRIE, SLOVNÁ ZÁSOBA

morfológia = tvaroslovie

slovné druhy:

podstatné mená – substantíva
prídavné mená – adjektíva
zámená – pronominá
číslovky – mumeráliá
slovesá – verbá
príslovky – adverbá
predložky – prepozície
spojky – konjuknkcie
častice – partikuly
citoslovcia – interjekcie

1.– 5. = ohybné; 6. – 10. = neohybné

Význam slova:

lexikálny (lexika – slovná zásoba)
gramatický

Gramatické – morfologické kategórie:

podstatné mená = rod; číslo; pád; vzor
prídavné mená = rod; číslo; pád; vzor
zámená = 1. osobné (vzor – ja; ty; on); privlastňovacie (vzor – môj, moja, moje)
= 2. zvratné – sa; si
= 3. ukazovacie – ten; tá; to
= 4. opytovacie – ktorý (vzor pekný – vzťažné)
= 5. vymedzovacie – tamtí, sám, samí – vzor pekný
číslovky = 1. základné = 1 – 99; sto – mesto; tisíc – stroj; milión – dub; miliarda - žena
= 2. radové = pekný
= 3. násobné = pekný
= 4. podielové = samostatné, podľa koncoviek
slovesá = 1. plnovýznamové; neplnovýznamové = pomocné/modálne
= 2. činnostné; stavové
= 3. určité (vieme určiť gram.kat.); neurčité (neurčitok, prechodník – idúc)
= 4. predmetové (žiada si mať väzbu s predmetom); bezpredmetové
= 5. gramatické kategórie – osoba; číslo; čas; spôsob (ozn., rozk., pod.); rod; vid

Slovná zásoba

Základná slovná zásoba – najčastejšie používané slová = 1000 – 1500 slov; frekvenčné slovníky

Individuálna slovná zásoba = aktívna; pasívna

Skupina časovo príznakových slov:
1. neologizmy – novovznikajúce = domáce / cudzie
2. historizmy (veci a javy, ktoré pomenúvali už zanikli) a archaizmi (veci dostali iné pomenovanie) – zastaralé slová; prešli do pasívnej slovnej zásoby

Obohacovanie slovnej zásoby:
1. prevzaté a cudzie slová = slová, ktoré zdomácneli; niektoré v doslovných prekladoch – tzv. kalky; patria sem aj medzinárodné slová – internacionalizmy (kosínus – odborné texty). Najpočetnejšia skupina prevzatých slov sú slová gréckeho a latinského pôvodu. Cudzie slová sa skloňujú podľa domácich vzorov. V súčasnosti sa najviac preberajú slová za ruštiny a angličtiny. (nemčina – kuchyňa, farba; francúzština – móda, balet; taliančina – banka, freska; maďarčina – guláš, čižmy)
2. postupnosť udomácňovania cudzích slov = prejavuje sa v pravopise; to isté slovo je niekde napísané pôvodným a niekde zdomácneným pravopisom

5. VÝVIN SPISOVNEJ SLOVENČINY

1. Stará slovenčina – približne 4. – 6. stor. – príchod prvých Slovanov na naše územie. Hovorili starou slovenčinou – predchodkyňa dnešných nárečí a spisovnej slovenčiny.

2. 863 = príchod Konštantína a Metoda na Veľkú Moravu. Založili prvé slovanské písmo – hlaholiku, prvý slovenský jazyk – staroslovienčinu. Funkcie staroslovienčiny = liturgická - náboženská (šíriť jazyk); vzdelávaco-výchovná funkcia; politická funkcia (zabrániť vplyvu franských kňazov); kultúrna

3. Od 10. stor. = po páde Veľkej Moravy – úradným jazykom sa stáva latinčina. V 13. stor. sa stáva úradným jazykom nemčina; 14.-15. stor. = čeština. Ľud stále hovorí nárečím

4. Anton Bernolák – 1787 – uzákonenie prvého spisovného jazyka – bernolákovčiny (Slovenská gramatika; Slovár Slovenskí, Česko-Laťinsko-Ňemecko-Uherskí) –na základe západoslovenského nárečia + niekoľko prvkov zo stredoslovenského nárečia. Pomáhali mu Juraj Fándly a spolok Slovenské učené tovarišstvo (1792). Základom je fonetický pravopis = píš ako počuješ. O uzákonenie sa predtým pokúsil aj Jozef Ignác Bajza, jeho snaha bola neúspešná, lebo použil vlastné slová, slová z prostredia Trnavskej univerzity a svoj jazyk nešíril medzi ľuďmi, iba na Trnavskej univerzite.

5. Štúr + Jozef Miloslav Hurban + Michal Miloslav Hodža = uzákonenie spisovnej slovenčiny v r. 1843 na fare u Jána Hollého v Hlbokom. Za základ si zobrali stredoslovenské nárečie + prvky západoslovenských a východoslovenských nárečí. Od Bernoláka prevzali fonetický pravopis. Štúrove diela: Nárečja slovenskuo alebo potreba písanja v tomto nárečí (zdôvodňuje potrebu uzákonenia spisovnej slovenčiny), Náuka reči slovenskej (gramatika). Prvý časopis v spisovnej slovenčine vyšiel v r. 1844 = 2.ročník Almanachu Nitra. Prvé diela v spisovnej slovenčine = Marína, Detvan

6. 1851 – Martin Hatala = stretnutie v Bratislave = Štúr, Hurban, Hodža, Palárik, Radlinský spolu s Hatalom zmenili fonetický pravopis na etimologický (historický) pravopis. Priniesli : i/y; ä; de/te/ne/le; dvojhlásky ia, ie, iu, ô

7. 80. roky = Samo Czambel – zjednodušenie spisovnej slovenčiny

8. 1918 – vznik ČSR. Prvýkrát v našej histórii vzniká úradný jazyk slovenčina (v Česku – čeština, na Slovensku – slovenčina). V 20.rokoch preniklo do slovenčiny veľa slov z češtiny

9. 30.roky – Václav Vážny zostavuje prvé Pravidlá slovenského pravopisu. Vzniká purizmus – smer, ktorý sa snažil očistiť slovenčinu od vonkajších vplyvov (aj od češtiny)

10. 40.roky – malá úprava, vychádzajú ďalšie Pravidlá slovenského pravopisu; 50.roky – malá úprava

11. 60.roky – veľmi zásadné zmeny. 1968 – zásadné úpravy. Slovenský pravopis = ortografia sa prispôsobil slovenskej výslovnosti = ortoepia: predtým sa rozoznávalo slovo sjazd (politický) a slovo zjazd (lyžiarsky) = od 60.rokov sa používa iba zjazd.

12. Posledné úpravy : 1989; 1991 (odstránené nedostatky); 1998 (zatiaľ posledná úprava):

príslovky času a spôsobu píšeme spolu (predvčerom, donedávna), príslovky, ktoré označujú farbu môžeme písať spolu aj zvlášť
zjednodušilo sa písanie veľkých písmen
v rytmickom zákone došlo k skráteniu v činnom príčastí
písanie bodky – za dátumom, za názvom nepíšeme
čiarka = pred a; i; aj; ani – môžeme písať, nemusíme – v zlučovacom súvetí nepíšeme. Nepíše sa medzi miestom a dátumom.
písanie úvodzoviek – názvy diel nedávame v texte do úvodzoviek
predpona s, z = nepoužíva sa už slovo smena, všade sa píše zmena

6.VETNÉ ČLENY, VETNÉ SKLADY A ICH GRAMATICKÉ VYJADRENIE

Delenie:
1. základné = subjekt S (podmet); predikatíva P (prísudok)
2. vedľajšie = atribút A (prívlastok); objekt O (predmet); adverbálie (príslovkové určenie); apozícia (prístavok); sekundárny predikát (doplnok)

Skladba (syntax)

Text – najvyššia jazyková jednotka

Jazykové prostriedky – základné – vety, slová

Syntax – časť jazykovedy, ktorá sa zaoberá spájaním slov do viet a viet do textu.

Jednotky (konštrukcie):

syntagmatické (syntagmy – sklady)
a)prisudzovací sklad (predmet + prísudok)
b)určovací sklad (nadradený + podradený vetný člen)
c)priraďovací (viacnásobný vetný člen)
- gramaticky sa môžu vyjadrovať: zhodou (v rode, čísle, páde a osobe), väzbou (prísudok + predmet), primkýnaním (nadradený vetný člen + nezhodný prívlastok, doplnok, príslovkové určenie)
vetné
polovetné
súvetné (tvorenie súvetí)
textové (odseky)

Syntagma – najmenšie významové, štruktúrne, uzavreté spojenie dvoch, alebo viacerých plnovýznamových slov vo vete, ktoré odráža reálny vzťah k skutočnosti

7. SLOVENSKÝ PRAVOPIS

Príručka slovenského pravopisu

8. TVORENIE SLOV

Hlavné zásady tvorenia slov:

odvodzovaním: príponami; predponami; príponami aj predponami
skladaním: 2 slová; 2 slová so vsuvnou samohláskou; časti slov
skracovaním

1.Odvodzovanie

-je najproduktívnejší (najčastejší) spôsob tvorenia slov = SP (slovná predpona) + ZS (základ slova) + SP (slovná prípona)
-odvodené slová sa tvoria od základových slov
-každé odvodené slovo má istý význam (obsah) a formu
-pri odvodzovaní sa môže obsah zmeniť úplne, alebo modifikovať (upraviť)

Spätosť medzi jazykom a spoločnosťou = je to odraz nových spoločenských javov, ktorý sa prejavuje v jazyku (nové slová).

Produktívne prípony = slovotvorné prípony, pomocou ktorých sa dnes tvorí najviac slov.

Nové slová sú správne iba vtedy, ak vznikli podľa slovotvorných typov ustálených v slovenčine a odrážajú isté javy a skutočnosti.

Okazionalizmy – príležitostné slová = utvárajú ich umelci a publicisti. Musia byť vytvorené pomocou určitých slovných typov.

Morfematická stavba slova

Morfema je najmenšou spojenou súčasťou slova, ktorá má svoj význam.

Druhy:

koreňová morféma – nositeľ významu, rovnaká pre všetky slová jednej slovnej čelade
gramatická (relačná morféma) – je časť, v ktorej sa vyjadrujú vzťahy medzi slovami (študuje – m)
odvodzovacia (derivačná morféma) – pomocou nej sa tvorí nové slovo (nad – poručík)
obmieňacia (modifikačná morféma) – mení do určitej miery význam základového slova (mil – š – í)
tematická morféma – pri slovesách zaraďuje do slovesných tried
spájacia (interfigovaná morféma) – výslovnostné príčiny (kóre – j –ský, veľk – o – mesto)

2.Skladanie slov

a) nepravé zloženiny – zrazeniny (kníhtlačiareň – bez o)
b) hybridné zloženiny – odborná terminológia, jedna časť slova má cudzí pôvod (autoškola)
c) písanie so spojovníkom – pri rovnocenných slovách (výchovno-vzdelávací, česko-slovenský)

3.Skracovanie slov = abreviácia

- je prejavom úsilia o úsporné vyjadrovanie

typy:
a) „atď.“ – len v písomnom prejave, píše sa za ním bodka, čítajú sa ako celé slová, Ing., doc.
b) „USA“ – iniciálové skratkové slová, písomný aj ústny prejav, sú to prvé začiatočné písmená, SOŠ, SĽUK
c) „SATUR“ – značkové slová, vznikajúce zo začiatočných písmen, alebo slabík a častí združeného pomenovania, skloňujú sa, podľa zakončenia sa určuje vzor, napr. SANORIN
d) značky – osobitná skupina, nepíšu sa bodky, sin – sínus, kg, l

9. INFORMATIKA (ČASTI ODBORNEJ KNIHY, SPRACOVANIE INFORMÁCIÍ)

Informácia – z latinského slova informare – utvárať, odovzdávať predstavu. Je to údaj, fakt, správa, oznámenie, poznatok, dôležitý údaj pre naše poznanie. Informatika je veda na spracovanie, získavanie, vznik, využívanie, ukladanie, sprístupňovanie, odovzdávanie a využívanie odborných informácií.

Informačné inštitúcie – knižnica, bibliografická inštitúcia, strediská vedeckých a technických informácií.

Časti odbornej knihy:

Záložka na obálke – stručná informácia o obsahu knihy
Obsah – zoznam názvov jednotlivých kapitol
Úvod – predhovor, autor komentuje obsah knihy uvedením svojho zámeru, plánu a metód práce, upozorňuje aj na to, čo v knihe čitateľ nenájde a prečo.
Index – register – menný a vecný, abecedný zoznam dôležitých mien a odborných termínov s uvedením strán, na ktorých sa v knihe nachádzajú.
Zoznam použitých skratiek – býva najmä v slovníkoch
Literatúra – bibliografia – abecedný zoznam použitej a citovanej literatúry – meno autora, miesto vydania, vydavateľstvo, rok vydania, prípadne rozsah strán
Rezumé - zhrnutie, stručný obsah odbornej knihy, alebo článku, často býva dvojjazyčný

Spracovanie informácií

Na spracovanie informácií sa používa MDT – medzinárodné desatinné triedenie (číselné označovanie odborov).

Knižnice – primárny informačný prameň (vypožičiavanie kníh, študovňa, čitáreň)
Biografie – písomné objednávanie kníh (vedecké knižnice aj zo zahraničia)
Rešerše – prehľady, súpisy poznatkov a údajov o žiadanej problematike, terciálne informačné pramene

Uchovávanie informácií: diár, denník, poznámky (podčiarkovanie, marginálie), výpisky (excerpt), kartotéka (súbor excerpčných lístkov, systematicky usporiadané)

10. ÚVAHA - UVAŽOVANIE

-patrí do výkladového slohového postupu

Obsah:
-subjektívny postoj autora k problémom spoločenského, politického, ekonomického, kultúrneho, športového alebo iného filozofického života
-autor vysvetľuje a hodnotí problém zo svojho vlastného postoja, vychádza zoo študijných poznatkov, vlastných skúseností, alebo zážitkov

Výskyt:
-informačný slohový postup (diskusný príspevok)
-opisný slohový postup (charakteristika)
-publicistický štýl (úvodník, komentár, recenzia, fejtón, esej, reportáž, kritika)
-náučný štýl – publicistika
-rozprávanie (reflexívna lyrika, autorská reč, vnútorný monológ postáv)

Kompozícia:
-úvod – uvedieme do problematiky
-jadro – rozoberáme, uvažujeme, filozofujeme, dodržiavame logickú postupnosť, členíme do odsekov, postavíme si rečnícku otázku
-záver – vyjadríme konkrétne svoj postoj
-nepíšeme v 1.os.j.č., ale v 1.os.mn.č., alebo v neurčitej osobe sa, si. Nesmie byť priama reč.

Jazyk:
-jednoduché súvetie
-využívanie expresívnych slov, vyhýbanie sa pasívnym tvarom, nepoužívajú sa polovetné konštrukcie
-všeobecná argumentácia a voľná citácia, alebo parafrázovanie
-zaokrúhľovanie údajov
-voľná kompozícia i štylizácia

Úvaha, uvažovanie v bežnom živote – motto
-krátky útvar ľudovej slovesnosti (príslovia, porekadlá, pranostiky, anekdoty)
-umelé literárne útvary (bájky, aforizmy, výroky, sentencie)
-sú výsledkom uvažovania, pozorovania, porovnávania, hodnotenia a zovšeobecnenia

11. Informačný slohový postup a jeho žánre

Informácie – musia obsahovať tieto základné údaje (stavebné prvky): čo, kde, kedy, kto (prečo, ako)

Od funkcie informácie závisí dĺžka viet a ich usporiadanie. Najčastejšie sa vyjadruje menné vyjadrovanie, jednočlenné menné vety. Obsah informácie sa nezmení, aj keď zmeníme poradie údajov alebo viet.

Informačné útvary

existujú kratšie a dlhšie informačné útvary
sú pomenované podľa svojej funkcie, prípadne podľa obsahu alebo formy
sú stručné, presné, vecné
ich znakom je prehľadnosť, majú ustálenú formu
kratšie útvary: správa, oznámenie, referát, reklama, plagát, pútač, ospravedlnenie, pokyny, výveska, telegram, bleskovka, bulletin (informačná brožúrka – kratšia), katalóg, pozvanie, príkaz, hlásenie, urgencia, reklamácia a objednávka (administratívny štýl), splnomocnenie, potvrdenie, korešpondenčný lístok, kondolenčná listina (vyjadrenie sústrasti), parte (oznam o smrti)

12.Slovné druhy a systém slovnej zásoby v slovenčine

morfológia = tvaroslovie

slovné druhy:

podstatné mená – substantíva
prídavné mená – adjektíva
zámená – pronominá
číslovky – mumeráliá
slovesá – verbá
príslovky – adverbá
predložky – prepozície
spojky – konjuknkcie
častice – partikuly
citoslovcia – interjekcie

1.– 5. = ohybné; 6. – 10. = neohybné

Význam slova:

lexikálny (lexika – slovná zásoba)
gramatický

Slovná zásoba

Základná slovná zásoba – najčastejšie používané slová = 1000 – 1500 slov; frekvenčné slovníky

Individuálna slovná zásoba = aktívna; pasívna

Systém v SZ:
1. podľa vecného významu:
a) 10 slovných druhov
b) jednovýznamové / viacvýznamové
c) odvodené / neodvodené / zložené
d) rovnoznačné (synonymá)
e) rovnozvučné (homonymá)
f) protiklady (antonymá)
g) ovplyvňujúce sa (paronymá)
h) súradné / nesúradné
2. podľa príslušnosti k štýlovej vrstve: a) neutrálne
b) štylisticky príznakové = spisovné / nespisovné
3. podľa dobového výskytu = nové / zastarané
4. podľa expresivity = neutrálne (bez citového zafarbenia) / citovo zafarbené (zjemňujúce, zhoršujúce)

Skupina časovo príznakových slov:
1.neologizmi – novovznikajúce = domáce / cudzie
2. historizmi (veci a javy, ktoré pomenúvali už zanikli) a archaizmi (veci dostali iné pomenovanie) – zastaralé slová; prešli do pasívnej slovnej zásoby

Obohacovanie slovnej zásoby
1. prevzaté a cudzie slová = slová, ktoré zdomácneli; niektoré v doslovných prekladoch – tzv. kalky; patria sem aj medzinárodné slová – internacionalizmy (kosínus – odborné texty). Najpočetnejšia skupina prevzatých slov sú slová gréckeho a latinského pôvodu. Cudzie slová sa skloňujú podľa domácich vzorov. V súčasnosti sa najviac preberajú slová za ruštiny a angličtiny. (nemčina – kuchyňa, farba; francúzština – móda, balet; taliančina – banka, freska; maďarčina – guláš, čižmy)
2. postupnosť udomácňovania cudzích slov = prejavuje sa v pravopise; to isté slovo je niekde napísané pôvodným a niekde zdomácneným pravopisom

13.Autorská reč a reč postáv v epike a dráme

Rozprávanie – zachytenie udalostí v časovej postupnosti (nemusí byť)
-zaujímavý a pútavý dej s využitím dramatického trojuholníka
-môže byť:
1.útvar (samostatný príbeh, celok)
2. slohový postup (využívanie prostriedkov rozprávania, monológ, úvaha, rôzne slohové postupy)

Dramatické stupňovanie zápletky
- úvod, zauzlenie, vyvrcholenie, rozuzlenie, záver
- určitá spojitosť aj medzi úvodom a záverom

1.Autorská reč

-prostriedok objektívneho rozprávania
-rozprávač = najčastejšie autor alebo jedna zo zúčastnených postáv
-funkcia = komentuje príbeh, rozvíja ho, opisuje konanie postáv, zobrazuje prostredie, uvádza reč postáv
-slohový postup = opis, charakteristika, úvaha
-forma = spisovný jazyk, nemôže sa použiť nárečie
= 3. os. j. č. i m. č. minulého alebo prítomného času
= 1. os. j. č. i m. č. minulého alebo prítomného času
= 2. os. j. č. prítomného času

2.Reč postáv

- dialóg = rozhovor 2 alebo viacerých postáv (prehovor jednej postavy sa nazýva replika)
a) symetrický dialóg (A; B; C … A; B; C …)
b) asymetrický dialóg – preruší sa autorskou rečou alebo vnútorným monológom;
realizuje sa formou:
1. nevlastná priama reč – vnútorné vyjadrenie reči postáv
1. 1 nevlastná priama reč neuvedená – 1.os./2.os.
1. 2 nevlastná priama reč uvedená
2. polopriama reč – je podobná nevlastnej priamej reči, tesne naväzuje na autorskú reč, využíva 3. os.
3. nepriama reč – autor nepriamo reprodukuje reč postavy
4. priama reč
4. 1 „Už idem, ! ?“ zavolala som.
4. 2 Zavolala som: „Už idem.!“
4. 3 „Už idem,“ zavolala som, „hneď to prinesiem.!?“

3. Dramatizujúce a estetizujúce jazykové prostriedky

Využívame:

krátke vety, opakovanie
nedokončené vety – zvyšujú psychologické napätie
historický prézent – tiež zvyšuje napätie, do minulého času sa vsúva prítomný

Druhy úvodu v rozprávaní:

expozícia – zoznámenie čitateľa s prostredím alebo s postavami
in medias res – začneme dejom, nie začiatkom deja – vstúpenie do stredu deja
retrospektíva – spomienky, pohľad naspäť

14. Zvuková stránka jazyka- fonetika

Fonetika – veda, ktorá sa zaoberá skúmaním a opisom tvorenia zvukov reči, artikulačnými – rečovými orgánmi a ich zvukovým znením

Fonológia – veda, ktorá sa zaoberá skúmaním vzájomných vzťahom medzi fonémami a ich zvukovými vlastnosťami

Fonéma – najmenšia rozlišovacia zvuková jednotka

Hláska – konkrétna podoba fonémy v reči

Graféma – písomná podoba foném

Fonetická transkripcia:
Priniesol som ti chýry o našich susedovcoch.
[Priňiesol som ťi íri o našix susedoucox.]

- ch = [znelé - ; neznelé - x]
- y/i; ý/í = [i; í] - dz; dž = [ ; ]

15.Rečnícky štýl, diskusný príspevok

Rétorika (rečníctvo) – náuka o umení hovoriť: logicky, zaujímavo a presvedčivo

Dejiny rétoriky:

Staroveké Grécko (2000 p.n.l.) – Gorgias – zostavil učebnicu rétoriky, Demostenes – rečník, Sokrates, Platón, Aristoteles (Rétorika, Poetika – základ i súčasnej rét.), Demokritos
Staroveký Rím – Marcus Túlius Cicero
Stredovek (3.-16.,17.stor.) – rozvoj kresťanstva, náboženstva, akademické prednášky
Buržoázna spoločnosť (17.-19.stor.) - rozvoj politického rečníctva

Rečnícky štýl – verejný, ústny prejav.

Charakteristiky:

kratší rozsah, koncentrovanejší a zaujímavejší obsah – pozornosť poslucháčov
prehľadná kompozícia a štylizácia
mimojazykové prostriedky
vysoká technika prednesu

Žánre:

Agitačné = politická reč, súdna reč
Náučné = prednáška, referát, koreferát
Príležitostné = spoločenský prejav, smútočný prejav, slávnostný prejav

Fázy (etapy) tvorenia prejavu:

1. zhromažďovanie faktov
- závisí od funkcie prejavu, účelu
- funkcie prejavu: niečo vysvetliť, objasniť; zapôsobiť a presvedčiť; zmobilizovať k činnosti; pobaviť
- do úvahy berieme aj situáciu a najmä adresáta
- rečník má zväčša určený len predmet prejavu, tému si zvolí sám

2.– 3. Kompozícia a štylizácia prejavu
- najdôležitejší je rečník, musí vedieť o čom treba hovoriť, byť úprimný, do témy vložiť vlastné presvedčenie, hovoriť priamo k veci, zaujímavo a pútavo
Kompozícia: úvod, jadro, záver
a) vysvetľujúci prejav: - uviesť cieľ, prípadne dôvod prejavu
-vyložiť fakty
- vyvodiť závery, zhodnotiť, či sa dosiahol cieľ prejavu
b) mobilizujúci prejav: - ukázať na nejaký záporný jav
- ukázať, ako ho napraviť
- žiadať o spoluprácu, o aktívnu činnosť

Nadväznosť úvodu a záveru
Úvod – má byť stručný a pútavý, upozorniť na niečo zaujímavé, alebo dôležité, čo sa dozvieme v prejave. Naznačuje cieľ, prípadne i obsah.
Záver – zhrnie obsah, zhodnotí dosiahnutie cieľa

Úvod, jadro a záver prejavu

Úvod:

využiť výrok – slávnej osobnosti, všeobecný výrok, porekadlo, príslovie
oslovenie – každý prejav začíname oslovením, oslovovať môžeme niekoľkokrát – ak chceme niečo zdôrazniť, upútať pozornosť poslucháčov
paralela (porovnanie) – zo života, z minulosti, živej a neživej prírody
definícia (odborná poučka)
otázka
konkrétny príklad, príbeh
stupňovanie (gradácia)

Jadro - zásady:

logická nadväznosť a postupnosť kompozície – nepreskakujem, text členíme do odsekov, odseky v prednese oddeľujeme pauzami. Zložitú myšlienku rozložíme – od jednoduchého k zložitému. Ak opakujeme myšlienku, volíme inú štylizáciu.
Názornosť, obraznosť štylizácie, konkrétnosť a zrozumiteľnosť – prirovnanie (zaokrúhľovanie čísel), spojenie všeobecného záveru s konkrétnym príkladom = kontrast
Zdôrazňovacie a ozdobné rečnícke figúry – rečnícka otázka, odpoveď, elipsa (výpustka), zvolanie, opakovanie, vytýčený vetný člen, dva zápory, stupňovanie významu synonymami

Záver: Štylizácia závisí od typu prejavu. Možnosti:

zhrnutie hlavných myšlienok
výzva k činnosti
citovanie v hodných veršov
pochvala poslucháča
vyvolanie smiechu (nie pri smútočnom prejave)
vystupňovanie myšlienky – často sa používajú ustálené frázy

= úvod a záver = NASPAMAŤ

4.Spôsob nacvičenia prednesu

5.Prednesenie

Diskusný príspevok

Diskusia – je usmerňovaný rozhovor, ktorý:

otvorí aj vedie vedúci diskusie
usmerňuje diskusiu
upozorňuje na dôležité otázky
uzatvára diskusiu a navrhuje uznesenia (úlohy, ktoré vyplynuli z diskusie a je ich potrebné splniť)

Diskusný príspevok = slohový informačný útvar, v ktorom vyjadrujeme vlastný názor k danému problému, alebo navrhujeme riešenie problému, má subjektívny charakter

Kompozícia:

úvod – oslovenie; nadviažeme na niektoré z daných problémov, môžeme vyjadriť súhlasné alebo nesúhlasné stanovisko, prípadne informovať o nových faktoch
jadro – rozoberieme problém, postup od kladov k záporu a kritike, navrhneme spôsob, ako problém vyriešiť
záver – „Ďakujem za pozornosť.“

16.Textová syntax, poradie slov vo vete, spájanie viet

Skladba = syntax – časť jazykovedy, ktorá sa zaoberá spájaním slov do viet a viet do textu

Text – najvyššia jazyková jednotka

Jazykové prostriedky – základné: vety, slová

Jednotky (konštrukcie):
1. syntagmatické (syntagmy – sklady)
a) prisudzovací sklad (predmet + prísudok)
b) určovací sklad (nadradený + podradený vetný člen)
c) priraďovací (viacnásobný vetný člen)
- gramaticky sa môžu vyjadrovať: zhodou (v rode, čísle, páde a osobe), väzbou (prísudok + predmet), primkýnaním (nadradený vetný člen + nezhodný prívlastok, doplnok, príslovkové určenie)
2. vetné
3. polovetné
4. súvetné (tvorenie súvetí)
5. textové (odseky)

Syntagma – najmenšie významové, štruktúrne, uzavreté spojenie dvoch, alebo viacerých plnovýznamových slov vo vete, ktoré odráža reálny vzťah k skutočnosti).

Slovosled

Slová vo vete sú z hľadiska poradia usporiadané podľa slovosledných princípov. Základným slovosledným princípom je významová výstavba výpovede čiže aktuálne členenie vety. Vetu členíme:
V – východisko výpovede (známa časť)
J – jadro výpovede (časť, ktorou sa vypovedá niečo nové)
T – sprievodné členy (tranzitné) = uvádzajú V a J do vzťahu

Príklad:
Šofér nedával pozor. = V – T –J
Vlastne auto na stĺp narazilo. = V – J – T

Objektívne poradie = V – T – J, aktuálne členenie výpovede je však často zložitejšie. Zo štylistických dôvodov sa používa subjektívne poradie = J – T – V. Objektívne poradie majú obyčajne pokojné oznamovacie vety. Vety, ktoré prednášame vzrušene majú subjektívne poradie, podobne ako opytovacie a rozkazovacie vety.

Ďalším činiteľom, ktoré ovplyvňuje poradie slov vo vete, je gramatický činiteľ = najmä prívlastok a prístavok.

Rytmický činiteľ – uplatňuje sa pri určovaní polohy príkloniek a predkloniek, ktoré sú z hľadiska zvukovej stránky vety neprízvučné.

Spájanie viet

1.jednoduchá veta
a) jednočlenná – štylisticky príznakové (funkčne iba v niektorom štýle): menná (Potraviny.) / slovesná (Prší.)
b) dvojčlenná – štylisticky bezpríznakové (funkčne sa môžu využiť v akomkoľvek štýle): úplná (Janko číta.) / neúplná (Číta.) - nevyjadrený podmet

zlučovacie spojky – a, i, ani, aj, a najmä, i – i, aj – aj, najprv – potom, jednak – jednak, vše – vše
stupňovacie – ba, ba aj, nielen – ale i (ale aj), nielen – ba aj, ba dokonca
odporovacie – ale, no, lež, a, avšak, ale predsa, jednako, lenže
vylučovacie – alebo, buď, či, buď – buď, buď – alebo, či – či, alebo – alebo
dôvodové – veď, však, totiž, ináč
dôsledkové – preto, teda, a tak, a preto, a teda

3.polovetné konštrukcie
K jednoduchej vete sa pričlení druhotná predikácia (prísudok) = polopredikácia – zhusťuje text
Spôsoby tvorenia polovetných konštrukcií:
a) Príčastie minulé / prítomné činné = Syn zaujímajúci sa o hudbu.
b) Prechodník = …, nahlas si opakujúc.
c) Neurčitok = …do domu vypýtať si vodu.
Podstatou transformácie – premeny dvoch viet na jednu s polovetnou konštrukciou je zmena určitého slovesného tvaru na neurčitý. Dej, ktorý je vyjadrený určitým slovesným tvarom = hlavný dej, dej vyjadrený neurčitým slovesným tvarom = sprievodný dej.

17. Slovná zásoba slovenčiny

Základná slovná zásoba – najčastejšie používané slová = 1000 – 1500 slov; frekvenčné slovníky

Individuálna slovná zásoba = aktívna; pasívna

Systém v SZ:
1. podľa vecného významu: a) 10 slovných druhov
b) jednovýznamové / viacvýznamové
c) odvodené / neodvodené / zložené
d) rovnoznačné (synonymá)
e) rovnozvučné (homonymá)
f) protiklady (antonymá)
g) ovplyvňujúce sa (paronymá)
h) súradné / nesúradné
2. podľa príslušnosti k štýlovej vrstve: a) neutrálne
b) štylisticky príznakové = spisovné / nespisovné
3. podľa dobového výskytu = nové / zastarané
4. podľa expresivity = neutrálne (bez citového zafarbenia) / citovo zafarbené (zjemňujúce, zhoršujúce)

Skupina časovo príznakových slov:
1. neologizmi – novovznikajúce = domáce / cudzie
2. historizmi (veci a javy, ktoré pomenúvali už zanikli) a archaizmi (veci dostali iné pomenovanie) – zastaralé slová; prešli do pasívnej slovnej zásoby

Obohacovanie slovnej zásoby
1. prevzaté a cudzie slová = slová, ktoré zdomácneli; niektoré v doslovných prekladoch – tzv. kalky; patria sem aj medzinárodné slová – internacionalizmy (kosínus – odborné texty). Najpočetnejšia skupina prevzatých slov sú slová gréckeho a latinského pôvodu. Cudzie slová sa skloňujú podľa domácich vzorov. V súčasnosti sa najviac preberajú slová za ruštiny a angličtiny. (nemčina – kuchyňa, farba; francúzština – móda, balet; taliančina – banka, freska; maďarčina – guláš, čižmy)
2. postupnosť udomácňovania cudzích slov = prejavuje sa v pravopise; to isté slovo je niekde napísané pôvodným a niekde zdomácneným pravopisom

18. Základné pravopisné princípy v slovenčine

vybrané slová
skloňovanie
vzory
rytmický zákon
písanie veľkých písmen a názvov
písanie y / i

19. Slovosled v slovnej zásobe

Príklad:
Šofér nedával pozor. = V – T –J
Vlastne auto na stĺp narazilo. = V – J – T

Ďalším činiteľom, ktoré ovplyvňuje poradie slov vo vete, je gramatický činiteľ = najmä prívlastok a prístavok.

Rytmický činiteľ – uplatňuje sa pri určovaní polohy príkloniek a predkloniek, ktoré sú z hľadiska zvukovej stránky vety neprízvučné.

20. Slovné druhy, gramatické kategórie, systém slovnej zásoby

morfológia = tvaroslovie

slovné druhy:

podstatné mená – substantíva
prídavné mená – adjektíva
zámená – pronominá
číslovky – mumeráliá
slovesá – verbá
príslovky – adverbá
predložky – prepozície
spojky – konjuknkcie
častice – partikuly
citoslovcia – interjekcie

1.– 5. = ohybné; 6. – 10. = neohybné

Význam slova:

lexikálny (lexika – slovná zásoba)
gramatický

Gramatické – morfologické kategórie:

podstatné mená = rod; číslo; pád; vzor
prídavné mená = rod; číslo; pád; vzor
zámená = 1. osobné (vzor – ja; ty; on); privlastňovacie (vzor – môj, moja, moje)
= 2. zvratné – sa; si
= 3. ukazovacie – ten; tá; to
= 4. opytovacie – ktorý (vzor pekný – vzťažné)
= 5. vymedzovacie – tamtí, sám, samí – vzor pekný
číslovky = 1. základné = 1 – 99; sto – mesto; tisíc – stroj; milión – dub; miliarda - žena
= 2. radové = pekný
= 3. násobné = pekný
= 4. podielové = samostatné, podľa koncoviek
slovesá = 1. plnovýznamové; neplnovýznamové = pomocné/modálne
= 2. činnostné; stavové
= 3. určité (vieme určiť gram.kat.); neurčité (neurčitok, prechodník – idúc)
= 4. predmetové (žiada si mať väzbu s predmetom); bezpredmetové
= 5. gramatické kategórie – osoba; číslo; čas; spôsob (ozn., rozk., pod.); rod; vid

Slovná zásoba

Základná slovná zásoba – najčastejšie používané slová = 1000 – 1500 slov; frekvenčné slovníky

Individuálna slovná zásoba = aktívna; pasívna

Skupina časovo príznakových slov:
1. neologizmi – novovznikajúce = domáce / cudzie
2. historizmi (veci a javy, ktoré pomenúvali už zanikli) a archaizmi (veci dostali iné pomenovanie) – zastaralé slová; prešli do pasívnej slovnej zásoby

Obohacovanie slovnej zásoby
I. prevzaté a cudzie slová = slová, ktoré zdomácneli; niektoré v doslovných prekladoch – tzv. kalky; patria sem aj medzinárodné slová – internacionalizmy (kosínus – odborné texty). Najpočetnejšia skupina prevzatých slov sú slová gréckeho a latinského pôvodu. Cudzie slová sa skloňujú podľa domácich vzorov. V súčasnosti sa najviac preberajú slová za ruštiny a angličtiny. (nemčina – kuchyňa, farba; francúzština – móda, balet; taliančina – banka, freska; maďarčina – guláš, čižmy)
II. postupnosť udomácňovania cudzích slov = prejavuje sa v pravopise; to isté slovo je niekde napísané pôvodným a niekde zdomácneným pravopisom

21. Vývin indoeurópskych a slovanských jazykov

Pôvodné európske kmene sídlili približne na území Malej Ázie. Boli to tzv. indoeurópske kmene. Delili sa na:
-východný smer = Ázia
-severozápadný smer = postupne sa z nich vyvinuli jazykové kmene:

baltské: lotyština / litovčina
germánske: severogermánske (dánčina, islandčina, nórčina, švédčina) / západogermánske (holandčina, flámčina, angličtina, nemčina)
italické: latinčina = tzv. románske (francúzština, španielčina, portugalčina, taliančina, rumučina, moldavčina) / oskičtina / etruština / umberčina
keltské: bretónčina / waleština / írčina

prapôvodnou vlasťou slovanských kmeňov sa stalo územie medzi riekami Vislou a Dneprom. Prapôvodné kmene, ktoré sídlili na tomto území hovorili tzv. praslovančinou. Niekedy začiatkom nášho letopočtu dochádza k pohybu a postupnému deleniu týchto kmeňov, vznikajú skupiny tzv.:

východoslovanských jazykov = ruština, bieloruština, ukrajinčina
západoslovanských jazykov = slovenčina, čeština, poľština, jazyk vymretých polabských Slovanov ( horná a dolná lužičtina)
juhoslovanských jazykov = bulharčina, macedónčina, srbčina, chorvátčina, slovinčina

22. Vety podľa zloženia

1. jednoduchá veta
a) jednočlenná – štylisticky príznakové (funkčne iba v niektorom štýle): menná (Potraviny.) / slovesná (Prší.)
b) dvojčlenná – štylisticky bezpríznakové (funkčne sa môžu využiť v akomkoľvek štýle): úplná (Janko číta.) / neúplná (Číta.) - nevyjadrený podmet

2. súvetie
a) jednoduché – dve vety: priraďovacie = parataxa (zlučovacie, stupňovacie, odporovacie, vylučovacie, dôvodové, dôsledkové) / podraďovacie = hypotaxa (s vedľajšou vetou podmetovou, prísudkovou, prívlastkovou, predmetovou, príslovkového určenia miesta, času, spôsobu a príčiny; doplnkovou)
b) zložené – tri a viac viet

zlučovacie spojky – a, i, ani, aj, a najmä, i – i, aj – aj, najprv – potom, jednak – jednak, vše – vše
stupňovacie – ba, ba aj, nielen – ale i (ale aj), nielen – ba aj, ba dokonca
odporovacie – ale, no, lež, a, avšak, ale predsa, jednako, lenže
vylučovacie – alebo, buď, či, buď – buď, buď – alebo, či – či, alebo – alebo
dôvodové – veď, však, totiž, ináč
dôsledkové – preto, teda, a tak, a preto, a teda

23. Publicistický štýl

= novinársky

Publicistika – aktuálne písomné a ústne prejavy určené pre širokú verejnosť. Tlač, rozhlas, TV = masovokomunikačné prostriedky.

Funkcia:

Informovať
presviedčať
agitovať
vychovávať, vzdelávať

Znaky publicistického štýlu:

zrozumiteľnosť, prístupnosť
výstižnosť
pôsobivosť
automatizácia (používanie ustálených spojení – plodná diskusia…) a aktualizácia (nezvyčajné použitie jazykového prostriedku, môžeme použiť obrazné pomenovanie, frazeologizmus, kontrast)

Klišé = ošúchané novinárske frázy

Žánre (útvary) publicistického štýlu:
a) spravodajské – informovať, agitovať = správa, oznámenie, komuniké, rezolúcia, riport (krátka spravodajská reportáž), referát, interview, inzerát, reklama
b) analytické žánre – úvodník, komentár, recenzia, kritika, diskusia, glosa, entrefilet (poznámky na aktuálnu tému – vtipné, ironické)
c) beletristické – fejtón, besednica, causerie (kórzi), stĺpček, reportáž, črta

Titulok

-veľmi stručný obsah alebo téma článku

Formálna stránka – je zvýraznený veľkými písmenami, inou kurzívou, je to najvýraznejší text celého článku. Používajú sa rôzne interpunkčné znamienka s cieľom zdôrazniť obsah titulku, upútať viac čitateľa.

Štylistická stránka – najčastejšie elipsa slovesa (vynechá sa sloveso, prísudok)

Funkcia titulku:

vystihuje obsah, témy
naznačí obsah, tému
upútať pozornosť

Podtitulok – tiež sa zvýrazňuje, je písaný menšími písmenami ako titulok, bližšie informuje o obsahu textu. Nie je obmedzený (jedna veta a viac), píše sa ako (umiestnenie) pod titulok.

Nadtitulok – zvýraznené písmo, menšie ako titulok. Je veľmi stručný, obsahuje stručný obsah viacerých článkov.

Spravodajské žánre:

Správa – je základný spravodajský žáner, informuje o udalosti, podujatí, akcii apod., ktoré sa už stali. Mala by byť stručná, vecná, pútavá. Druhy: 1. jednoduchá, krátka, 2. rozšírená. Postup má byť chronologický – v časovom slede, logický – príčinovo nadväzovať, akcentujúci – zdôrazňujúci.
Referát – súhrnná komplexná informácia o podujatí, rokovaní, schôdzi, konferencii, zjazde v širokom rozsahu. Kompozícia: 1. kde, čo, priebeh, 2. presný priebeh schôdze, presný obsah všetkých príspevkov (prejavy, diskusné príspevky, referáty, rezolúcie apod.)
Interview – dialógová forma, cieľom je predstaviť osobu, osobnosť, činnosť organizácie, lokalitu a podobne. Treba si dopredu pripraviť otázky tak, aby na seba nadväzovali logicky, obsahovo, štylisticky, musia byť zrozumiteľné, konkrétne, môžu byť jednoduchá veta, súvetie, viac viet. V texte zvyknú byť zvýrazňované. Kompozícia: 1. uviesť do problematiky, 2. otázky a odpovede doslova citované, prípadne upravené, obrátené. Respondent = opýtaný.

Kritické žánre:

Kritika – v publicistike zaujíma hodnotiaci vzťah ku skutočnosti, všíma si nedostatky, zápory, problémy, ktoré by chcela odstrániť.

Žánre:

spravodajské – rezolúcia ( vyhlásenie postoja voči určitému javu)
analytické – úvodník, komentár
beletristické – fejtón, glosa
odborná kritika – recenzia, oponentský posudok

Charakter: 1. Objektívnosť (nezaujatosť, nie osobný postoj), 2. Konštruktívnosť (naznačiť spôsob riešenia problému, začíname vždy kladmi, až potom nedostatky)

Recenzia – kritické hodnotenie nejakého umeleckého diela. Musí byť objektívna a konštruktívna. Vyznačuje sa v texte a nemusí byť zameraná len na kratšie dielo, ale môže byť aj širokého rozsahu. Úplne krátka recenzia = anotácia.
Oponentský posudok – má odborný charakter, spracúva ho odborník (oponent)
Úvodník – uverejňuje sa na prvých stránkach novín, je to zvyčajne kritická úvaha k spoločenským, politickým, hospodárskym, kultúrnym, národným ale aj športovým javom spoločnosti. Píše ho zvyčajne šéfredaktor, prípadne ním poverená osoba.
Komentár – je kratší kritický spravodajský útvar ako úvodník, a je to kritická úvaha redaktora k aktuálnym problémom spoločnosti (politické, hospodárske).

Beletristické žánre:

- využívajú prvky umeleckej literatúry = umelecké prostriedky, bohatú obrazotvornosť, mnoho básnických prostriedkov

glosa – je to prechodný útvar medzi kritikou a beletriou, zvykne byť v novinách odčlenená od iného textu čiarou alebo iným spôsobom, často prechádza až do irónie a satiry.
fejtón – dlhší novinový článok vtipného charakteru. Cieľom je satirovať určité javy spoločnosti, využíva sa autorská reč, reč postáv, celý čas sa píše ako o normálnych javoch zo života, až v závere sa dozvieme autorov postoj – pointa.
reportáž – používa 1.os.mn.č., vlastné dojmy, minulý, budúci, prítomný čas.

24. Porovnanie umeleckého a odborného štýlu

P.č. Odborný štýl Umelecký štýl
1. Odborné termíny - nacionálne slová, termíny, knižné, skratky, značky, skratkové slová, multiverbizácia Expresívne slová, emocionálne slová, básnické prostriedky, autorská reč, reč postáv
2. Prísne logická kompozícia Voľná kompozícia
3. Náročná, ale stereotypná štylizácia z hľadiska morfológie a syntaxe Pestrejšia, pôsobivá štylizácia
4. Presná vedecká argumentácia a citácia, alebo parafrázovanie; bibliografia Všeobecná argumentácia alebo voľná citácia, zaokrúhľovanie údajov
5. Neutrálnosť, nezaujatosť výkladu – objektívnosť Subjektívnosť a hodnotenie
6. Odborný opis, referát, prednáška, štúdia, dizertácia, výklad Umelecký opis, beletrizovaný životopis, karikatúra, úvaha

25. Krátke informačné útvary

Informácie – musia obsahovať tieto základné údaje (stavebné prvky): čo, kde, kedy, kto (prečo, ako)

Informačné útvary:

existujú kratšie a dlhšie informačné útvary
sú pomenované podľa svojej funkcie, prípadne podľa obsahu alebo formy
sú stručné, presné, vecné
ich znakom je prehľadnosť, majú ustálenú formu
kratšie útvary: správa, oznámenie, referát, reklama, plagát, pútač, ospravedlnenie, pokyny, výveska, telegram, bleskovka, bulletin (informačná brožúrka – kratšia), katalóg, pozvanie, príkaz, hlásenie, urgencia, reklamácia a objednávka (administratívny štýl), splnomocnenie, potvrdenie, korešpondenčný lístok, kondolenčná listina (vyjadrenie sústrasti), parte (oznam o smrti)

26. Komunikácia a pracovná komunikácia, spr. o činnosti, disk. príspevok

Komunikácia je výmena informácií medzi podávateľom (expedientom) a prijímateľom (percipientom) istej komunikatívnej situácii.

Tri fázy komunikácie:

pozorovanie objektívnej skutočnosti (podnet)
fungovanie psychického obsahu
výber jazykových prostriedkov na jeho vyjadrenie

Komunikáciu môže znehodnotiť nízka intenzita hlasu, neprimerané tempo reči, zlá výslovnosť. V písomnom prejave to môže byť nečitateľné písmo, neprehľadnosť, neúplnosť, nepresnosť údajov. V spoločenskom styku, v rečovej komunikácii okrem presného a vecného štylizovania treba uplatniť aj zásady zdvorilého spoločenského správania – rečovú etiketu, ktorou kladne ovplyvňujeme partnerov komunikácie.

Správa o činnosti (referát)

Hlavnou časťou programu schôdzok bývajú správy o činnosti organizácie. Na vedeckých konferenciách a seminároch sa prednášajú odborné referáty. Ak ide o širokú problematiku, bývajú okrem hlavného referátu aj koreferáty – podrobnejšie sa zaoberajú niektorým čiastkovým problémom.

Funkcia – informovať a referovať, prinášať údaje.
Obsah – vymenovanie uskutočnených podujatí a výsledkov so stručným, všeobecným hodnotením.
Kompozícia – jednoduchá a prehľadná – tematické usporiadanie údajov.
Štylizácia – vecná, oficiálna.
Referát má okrajové prvky rečníckeho útvaru: v úvode oslovenie a privítanie, v závere výzva do ďalšej práce.

Diskusný príspevok

Diskusia – je usmerňovaný rozhovor, ktorý:

otvorí aj vedie vedúci diskusieu
smerňuje diskusiu
upozorňuje na dôležité otázky
uzatvára diskusiu a navrhuje uznesenia (úlohy, ktoré vyplynuli z diskusie a je ich potrebné splniť)

Diskusný príspevok = slohový informačný útvar, v ktorom vyjadrujeme vlastný názor k danému problému, alebo navrhujeme riešenie problému, má subjektívny charakter

Kompozícia:

úvod – oslovenie; nadviažeme na niektoré z daných problémov, môžeme vyjadriť súhlasné alebo nesúhlasné stanovisko, prípadne informovať o nových faktoch
jadro – rozoberieme problém, postup od kladov k záporu a kritike, navrhneme spôsob, ako problém vyriešiť
záver – „Ďakujem za pozornosť.“

27. Funkčné jazykové štýly (rozobrať hovorový), list

Jazyk – plní rozličné funkcie; základná je komunikatívna.

Štylistika – osobitný odbor jazykovedy, ktorý skúma aké jazykové prostriedky sú najvhodnejšie z hľadiska jazykovej komunikácie, najmä v rámci funkčných jazykových štýlov.

Funkčné jazykové štýly:

verejného styku: náučný (odborný) / administratívny / publicistický / rečnícky / umelecký
súkromného styku: hovorový

Väčšina jazykových prostriedkov je spoločná pre všetky funkčné jazykové štýly, každý štýl má vlastné, osobitné charakteristické jazykové prostriedky. Napriek tomu štýly nie sú od seba prísne ohraničené, ale vzájomne na seba pôsobia.

Hovorový štýl:

je jediný štýl súkromného styku
realizuje sa prevažne ústne
v porovnaní s ostatnými štýlmi je viac otvorený pre všetky slová slovnej zásoby – i nespisovné
v súčasnosti, najmä pod vplyvom pracovného prostredia sa vypracúva bežne dorozumievacia podoba – štandard, z ktorej ustupujú nárečové prvky v prospech hovorových slov a slov odborného slangu
funkcia – dorozumieť sa v súkromí
cieľ – komunikačný
štylizácia – voľná, krátke vety

28. Referát o knihe, výklad

Referát (referovanie)

-prevažuje ústna forma (ale písomná príprava)
-výkladovo – úvahový slohový postup

Obsah: spoločenská udalosť, problém kultúrna udalosť, športová udalosť, môže sa uverejniť v novinách, časopisoch, rozhlase

Kompozícia:

úvod – uvedieme do problematiky, naznačíme o čom budeme hovoriť, pri knihe uvedieme stručné informácie o autorovi
jadro – veľmi stručný obsah, rozbor postáv, kompozície, jazyka, zaujímavých myšlienok
záver – zhodnotenie a význam, vlastný názor, porovnanie s inými názormi

Štylizácia – súvetia, nie príliš zložené súvetia, odborné termíny

Výklad

-patrí do výkladového slohového postupu (komplexná analýza a vysvetlenie vývinových (genetických), funkčných a kauzálnych (príčinných a následných) vzťahov medzi predmetmi a javmi (faktami))
-príznačná je objektívnosť; vyskytuje sa v náučnom a publicistickom štýle
-vysvetľuje a sprístupňuje známe vedecké poznatky

kompozícia:

úvod = sú javy, ktoré sú všeobecne známe a sú potrebné pre pochopenie nových javov
jadro = poučenie o veci, roztriedenie a pomenovanie jej zložiek
záver = v krátkosti zhrnieme hlavné poznatky a zhodnotíme ich

= využívame schémy, grafy, obrazy, štatistiky!

Delenie:

odborný; vedecký
populárno – vedecký

POSTUPY LOGICKÉHO MYSLENIA:
argumentácia – dôkazy, citácia
analýza – rozbor, rozklad
syntéza – zhrnutie
komparácia – porovnávanie
konkretizácia – znázornenie
exemplifikácia – doloženie na príkladoch
aplikácia – prenesenie, použitie poznatkov
generalizácia – zovšeobecnenie
indukcia – z konkrétnych príkladov všeobecný záver; od známeho k neznámemu; od jedinečného k všeobecnému; vyvodzovanie
dedukcia – od neznámeho k známemu; odvodzovanie; využívame sylogizmy; logická schéma z úsudku; z premisy (predpoklad) = 1 záver
analógia – zhoda, pripodobenie

ĎALŠIE ÚTVARY VÝKLADOVÉHO SLOHOVÉHO POSTUPU:
referát – vecne informuje o určitej skutočnosti
dizertácia – vedecká rozprava, rozoberá vedecký alebo technický problém vedeckými metódami
úvaha – je to subjektívny postoj k spoločenským alebo filozofickým problémom
recenzia – posudok literárneho alebo vedeckého diela po jeho vydaní
esej – kratšia úvaha, ktorá reaguje na nadčasové problémy filozofického, kultúrneho alebo literárneho života (subjektívny charakter)
programový výklad – je to istý druh didaktického výkladu, málo využívaný

29. Spoločenský význam získavania informácií

Informácia – z latinského slova informare – utvárať, odovzdávať predstavu. Je to údaj, fakt, správa, oznámenie, poznatok, dôležitý údaj pre naše poznanie.

Informatika je veda na spracovanie, získavanie, vznik, využívanie, ukladanie, sprístupňovanie, odovzdávanie a využívanie odborných informácií.

Informačné inštitúcie – knižnica, bibliografická inštitúcia, strediská vedeckých a technických informácií.

Časti odbornej knihy:

Záložka na obálke – stručná informácia o obsahu knihy
Obsah – zoznam názvov jednotlivých kapitol
Úvod – predhovor, autor komentuje obsah knihy uvedením svojho zámeru, plánu a metód práce, upozorňuje aj na to, čo v knihe čitateľ nenájde a prečo.
Index – register – menný a vecný, abecedný zoznam dôležitých mien a odborných termínov s uvedením strán, na ktorých sa v knihe nachádzajú.
Zoznam použitých skratiek – býva najmä v slovníkoch
Literatúra – bibliografia – abecedný zoznam použitej a citovanej literatúry – meno autora, miesto vydania, vydavateľstvo, rok vydania, prípadne rozsah strán
Rezumé - zhrnutie, stručný obsah odbornej knihy, alebo článku, často býva dvojjazyčný

Spracovanie informácií

Na spracovanie informácií sa používa MDT – medzinárodné desatinné triedenie (číselné označovanie odborov).

Uchovávanie informácií: diár, denník, poznámky (podčiarkovanie, marginálie), výpisky (excerpt), kartotéka (súbor excerpčných lístkov, systematicky usporiadané)

30. Administratívny štýl (žiadosť, životopis), normy písania listov

Administratívny štýl
-písomný štýl, ktorý čoraz viacej ustaľuje svoju formu
-kancelársky papier A4, píšeme PC, strojom, aj rukou – úhľadne, čitateľne
-musíme dodržať okraje
-predpísaná forma, presný, konkrétny, stručný, vecný, prehľadný, pravopisne správne napísaný
-na úpravu administratívnych písomností existujú štátne normy (STN)

Administratívne útvary – osobný posudok, žiadosť, životopis tvoria komplex písomností, ktoré vypracúva alebo potrebuje človek v rozličných dôležitých životných situáciách.

Žiadosť
-má rovnakú formu ako úradné listy
-je to súkromný list adresovaný právnickej osobe (žiadosť o miesto)
-vecnú, kompozičnú a jazykovú stránku tu dopĺňa okrem informácie aj odôvodnenie – prečo sa žiada
-treba vedieť písať krátko, prehľadne a precízne

Životopis
-je písomná správa, v ktorej žiadateľ o pracovné miesto v chronologickom poradí stručne opisuje svoj život
-možno ho napísať ako individuálnu písomnosť alebo dotazník (štrukturálny životopis)
-k žiadosti o miesto sa vždy prikladá originál

náležitosti životopisu:

záhlavie (adresa pisateľa)
názov písomnosti (životopis
osobné údaje: titul, meno, priezvisko, dátum narodenia, r.č., miesto nar., okres, kraj,
národnosť, štátna príslušnosť, informácie o rodičoch, o súrodencoch
školské vzdelanie
prax v zamestnaní
osobitné vedomosti (odborné, jazykové)
osobné záujmy
adresy osôb, ktoré môžu podať informácie o pisateľovi
miesto a dátum napísania životopisu
vlastnoručný podpis

Normy písania listov
-STN 01 6910 = Pravidlá písania a úpravy písomností = obsahuje pravidlá a úpravy úradných, obchodných a osobných listov v tuzemskom styku, ako aj pravidlá úpravy cudzojazyčných úradných a obchodných listov
-Formát A4

Náležitosti:

záhlavie, pole na predtlač názvu organizácie, právnej formy a úplnej adresy
adresové pásmo – pásmo vymedzujúce maximálnu plochu na napísanie adresy prijímateľa
odvolávacie údaje – identifikačné údaje o prijatom a odosielanom liste
orientačné značky – značky ukončenia strany, skladania a dierovania papiera
doplňujúce údaje – údaje uľahčujúce styk s organizáciou

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Gramatická zložka SJaL (maturita)